Ílovec

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ílovec
Usadená hornina
Ílovec
Ílovec z oblasti Ružomberka vo Veľkej Fatre
Hlavné minerály ílové minerály
Akcesórie biologické zvyšky, kremeň, kalcit, muskovit, skupina živca
Textúra masívna
Farba (y) šedá, hnedá, tmavošedá
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Ílovec je názov usadenej horniny tvorenej v prevažnej miere (viac ako dve tretiny) ílom - časticami najmenšej veľkosti (menej ako 0,0020 mm). Viac zrnité horniny sa nazývajú kalovce, prípadne prachovce. Íly sú vo všeobecnosti jednou z hlavných zložiek pôd.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ílové minerály

Základnou zložkou ílovcov sú ílové minerály, resp. iné častice pelitickej veľkosti. Ílové minerály sú skupina hydratovaných hlinitokremičitanov s vrstevnatou štruktúrou, pričom jednotlivé vrstvy sú kremičité (tetraédrické - jednotlivé atómy kremíka sú obklopené štyrmi atómami kyslíka) a/alebo hlinité (oktaédrické, kde je každý atóm hliníka obklopený šiestimi atómami kyslíka). Atómy hliníka môžu byť nahradené železom alebo horčíkom. Potom sa táto vrstva nazýva gibbsitová alebo brucitová (podľa minerálov ktoré by vznikli, keby bola vrstva vyjadrená chemickým zložením).

V medzivrstvových medzerách sa vďaka van der Waalsovým silám pútané cudzie katióny alebo molekuly (voda, K+, Ca2+, OH). Niektoré ílové minerály (montmorillonit, illit) majú schopnosť zväčšovať svoj objem pri absorpcii vody, čo je častá príčina zmeny objemu ílových pôd po daždi.

Medzi hlavné ílové minerály patrí montmorillonit, kaolinit, haloyzit, berthierit, nontronit, chlority, glaukonit, sepiolit, palygorskit. Z ostatných minerálov sa v ílovcoch môže vyskytovať kremeň, muskovit, kalcit a organické zvyšky. V prípade obsahu karbonátov medzi 25% až 75% možno horninu označiť ako slieň alebo slieňovec.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Turbiditný ílovec z karpatského flyšového pásma. Račianska jednotka, Veľké Rovné.

Podobne ako ostatné ílové sedimenty je ich akumulácia spojená s pomalými prúdmi, prevažne vo vodnom no i v suchozemskom prostredí. Sú preto časté v jazerách, deltách riek, alebo hlbokomorských oblastiach. Ílovce vznikajú diagenetickou premenou ílov. Prvotným procesom je vytesňovanie vody z medzivrstiev. Čerstvé íly obsahujú 70 až 90 % vody, v hĺbke 1 km je to už len 30 %. Aby bola strata vody takmer stopercentná, je potrebné aj zvýšenie teploty na 100 °C a hĺbku 2 až 4 km[1]. Pri vyšších teplotách dochádza aj k premene jednotlivých minerálov a postupnému bridličnateniu ílovcov.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Ílovce patria medzi najbežnejšie usadené horniny. Ílovce sa v Západných Karpatoch vyskytujú v treťohorných panvách[2] a spolu s ílovitými bridlicami tvoria tenké polohy medzi vrstvami pieskovcov vo flyši. Sú jendou z typických hornín flyšového pásma Západných Karpát.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Vozárová, A., 2000. Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
  2. http://www.mineraly.sk prístup 25.7.2008

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]