Andrej Andrejevič Vlasov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Andrej Andrejevič Vlasov
Andrej Andrejevič Vlasov
sovietsky generál, ktorý prešiel na stranu nacistov

Narodenie 14. september 1901
Lomakino (Nižnonovgorodská oblasť), Ruské impérium
Úmrtie 2. august 1946 (44 rokov)
Moskva, ZSSR

Andrej Andrejevič Vlasov (rus. Андрей Андреевич Власов) (* 14. september 1901, Lomakino, Nižnonovgorodská oblasť – † 2. august 1946, Moskva) bol sovietsky generál ruského pôvodu, ktorý sa v priebehu 2. svetovej vojny počas bojov o Leningrad dostal do nemeckého zajatia a začal spolupracovať s nacistami. Stal sa veliteľom Ruskej oslobodeneckej armády, ktorá bola nasadená do boja na strane nacistov.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Raná kariéra v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Vlasov vstúpil do Červenej armády v roku 1919 a bojoval proti bielogvardejcom. Vyznamenal sa ako dôstojník a aj po skončení občianskej vojny rýchlo postupoval v rebríčku vojenských hodností. V roku 1930 vstúpil do komunistickej strany. Od roku 1935 študoval na Frunzeho vojenskej akadémii. Stalinove čistky v armáde prežil ako člen vojenského súdu. Medzi 1937 - 1938 rokom si následne získal dôveru sovietskeho vodcu. V rokoch 1938 - 1939 bol vojenským poradcom v Číne, za čo obdržal od Čankajška Rad zlatého draka. Čoskoro na to mu boli udelené aj sovietske vyznamenania (Rad Červenej zástavy, Rad Lenina). V predvečer druhej svetovej vojny velil ako generálmajor 4. mechanizovanému zboru Kyjevského vojenského okruhu.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa vyznamenal v bojoch pri Ľvove a bol menovaný za veliteľa 37. armády brániacej Kyjev. Pri ústupe z Ľvova sa musel prizerať ako jednotky NKVD pobili ukrajinských politických väzňov, ktorých už nemali možnosť evakuovať, namiesto toho aby ich prepustili, alebo použili v boji proti Nemcom. Niektorí považujú práve túto skúsenosť so skutočnou tvárou Stalinovho režimu, za prvú ktorá ho viedla na dráhu neskoršieho boja po boku nacistov. Po ťažkých bojoch, v ktorých bol ranený, sa každopádne so zvyškami svojich jednotiek dokázal prebiť na východ k svojim. Po doliečení ho Stalin v novembri 1941 poveril sformovaním 20. armády určenej na obranu Moskvy. Začiatkom januára 1942 viedol úspešné protiútoky svojej armády pri Volokolamsku asi 100 km na severozápad od metropoly. Vlasov úspešne splnil vytýčené ciele a okrem ďalších vyznamenaní sa dočkal i povýšenia na generál-poručíka.

Pokus o prelomenie blokády Leningradu[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1942 sa stal zástupcom veliteľa Volchovského frontu, ktorého cieľom bolo preraziť do obkľúčeného Leningradu. Namiesto vedenia útoku však Vlasovovu 2. údernú armádu čakali ťažké obranné boje a hroziace obkľúčenie. 27. marca prerazil so sibírskymi údernými brigádami od západu závoru pri prieseku Erika. Napriek tomu, že bola široká iba 2 km, predsa len to bola medzera, ktorou bolo možné viesť aspoň nejakým spôsobom zásobovanie. Medzi jednotkami nemeckej 58. pešej, policajnej divízie SS a Vlasovovými vojskami sa rozpútali úporné boje, ako sa ich Nemci snažili vytlačiť z prieseku. Prvý nemecký pokus o útok sa nepodaril, až druhý útok, ktorý po dôkladnej príprave uskutočnila posilnená 58. pešia divízia, viedol začiatkom mája 1942 k úspechu, čo malo za následok pevné spojenie s policajnou divíziou SS, ktorá bojovala severne od lesného prieseku. Vtedy sa Vlasov rozhodol z močaristého pekla na Volchove uniknúť. Ale jeho ťažko skúšané pluky už nemohli postupovať cez rozmrznuté močiare a v tichosti sa pohybovať naprieč lesmi. Podmáčaná lesná pôda a močiare vyháňali sovietskych vojakov na cesty. Z pekla, v ktorom sa ocitli jeho vyčerpaní vojaci existovala iba jedna cesta, bola vyrobená z guľatiny a viedla cez priesek Erika. Koncom mája už ťažké boje na Volchove doznievali. Tie jednotky Vlasovovej 2. údernej armády, ktorým sa nepodarilo prebiť z obkľúčenia sa ocitli v pasci. 9 streleckých divízií, 6 streleckých brigád a časti jednej tankovej brigády boli stratené. Ich koniec bol strašný. 32 000 mužov padlo do nemeckého zajatia. Desiatky tisíc mŕtvych červenoarmejcov ležali v lesoch a močiaroch - utopili sa, zomreli od hladu či na následky zranení. V chaose ktorý vypukol po zničení údernej armády sa vo vnútornej časti volochovského kotla pohybovalo ešte množstvo sovietskych vojakov, ktorí sa nemienili vzdať. Medzi nimi sa nachádzal aj Vlasov so svojím štábom. Nemci zhodili nad dedinami tisíce letákov so zatykačom na Vlasova aj s jeho fotografiou. Za jeho dolapenie bola vypísaná vysoká odmena.

11. júla 1942 bol zajatý nemeckými vojskami. Ako k tomu presne došlo sa pramene rozchádzajú. Podľa prvej verzie sa vzdal dobrovoľne, podľa druhej ho vydali miestni obyvatelia. Akékoľvek už boli okolnosti jeho dolapenia, v zajateckom tábore pre vyšších dôstojníkov prijal nemecké návrhy a začal spolupracovať. Podmienky zajatých sovietskych vojakov a dôstojníkov v nemeckom zajatí boli zložité. Boli vystavení veľkému psychickému nátlaku, jednak pre zlé podmienky, hlad a choroby ako i pre nedôveru po prípadnom úspešnom úteku zo zajatia.

Vytvorenie Ruskej oslobodzovacej armády[upraviť | upraviť zdroj]

Vlasov na inšpekcii vojsk ROA v roku 1944.

Keď Vlasov ponúkal Hitlerovi svoje služby, hovoril o tom, že chce „bojovať po boku Nemecka za socialistické Rusko a zbaviť svoju vlasť Stalinovho systému krutovlády.“ Jeho vyjednávanie však prebiehalo v období bitky o Stalingrad, keď situácia v očiach nacistických pohlavárov vyzerala tak, že je Červená armáda na kolenách. A keďže v obdobiach kedy nemecké armády víťazili Hitlera skôr zaujímali rasové čistky, tak si Vlasov musel ešte určitý čas počkať, kým jeho armádu začali brať nacisti vážne. Vytváranie čisto Ruskej oslobodeneckej armády (ROA), pod vedením generála Vlasova však po celý čas narážalo na množstvo prekážok a ROA nikdy nebola plne sformovaná a bojaschopná vojenská sila. V priebehu roku 1943 sa však Vlasovovi bez vedomia Nemcov podarilo zostaviť jadro generálneho štábu, ktorý mal riadiť jeho novú armádu, či už na strane Nemcov alebo proti nim.

Na konci druhej svetovej vojny ustupovali Vlasovove jednotky cez územie Čiech na západ spoločne s oddielmi Waffen-SS len aby nepadli do rúk Červenej armády. Dve divízie Ruskej oslobodeneckej armády sa nachádzali koncom apríla 1945 asi 50 km od Prahy. Vlasovci v tej dobe už odmietali bojovať po boku nemeckých vojsk proti Sovietom, stŕhali si z uniforiem nemecké distinkcie a v armáde zavládla anarchia. Po vyhláseniach, že budú bojovať proti Sovietom i Nemcom, vyrazili jednotky pod jeho velením na pomoc Čechom, ktorí v Prahe začali povstanie, cestou útočiac na Nemcov. Povstanie pri tom podporili v najkritickejšej chvíli, no nakoniec z mesta ustúpili, po nezhodách s českým odbojom. Časti Vlasovovcov sa podarilo dostať sa do americkej okupačnej zóny, časť bola zajatá sovietskymi jednotkami v Čechách. Vlasovovi vojaci, ktorí prežili zajatie, boli onedlho na čele so svojim veliteľom vrátení do Sovietskeho zväzu, kde boli popravení alebo odsúdení k ťažkému žaláru a núteným prácam v gulagoch. Vlasovovi sa pokus o azyl vo Švajčiarsku nepodaril. Bol odovzdaný sovietskym orgánom 12. mája 1945.

Andrej Andrejevič Vlasov bol výrokom Vojenskej rady Najvyššieho súdu odsúdený za vlastizradu a nakoniec popravený 2. augusta 1946, v Moskve.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]