Orol skalný

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Aquila chrysaetos)
Orol skalný
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
(globálne[1])
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
(na Slovensku[2])
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Aquila chrysaetos
Linnaeus, 1758

Mapa rozšírenia orla skalného
      Hniezdiaci, výskyt v letnom období
      Hniezdiaci, celoročný výskyt
      Nehniezdiaci
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Orol skalný[3] (iné názvy pozri nižšie v kapitole Bývalé samostatné druhy a názvy; lat. Aquila chrysaetos) je druh dravca z čeľade jastrabovitých (Accipitridae). Žije na rozsiahlych, extenzívne využívaných otvorených oblastiach so skalami a veľkými stromami, kde hniezdi vo všetkých pásmach holarktídy, vrátane Slovenska, a v severnej časti afrotropickej oblasti.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Orol skalný patrí k najväčším zástupcom rodu Aquila (orol). Samček sa výrazne odlišuje od samičky veľkosťou, rozpätím krídel a hmotnosťou. Samička dosahuje dĺžku tela 90 – 100 cm, pričom samec je o 10 cm menší. Rozpätie krídel sa u samcov pohybuje okolo 190 – 210 cm, u samičiek 200 – 230 cm. Samičky vážia 3,8 – 6,7 kg, samce 2,8 – 4,6 kg.

Orol skalný má tmavohnedú farbu. Chvost dospelých jedincov je tmavo-hnedý, popretkávaný krížovými svetlejšími hnedými pruhmi. Zobák je tmavo sivý až hnedo-čierny, zreničky očí má tmavo hnedé. Rovnako ako u iných orlov sú nohy operené až po veľmi silné žlté pazúry. Orol skalný je v prvom roku života tmavo hnedý a má nápadné biele časti na vnútorných stranách krídel a biely koreň chvosta. Chvost má širokú čiernu obrubu. Konečné sfarbenie dostávajú orly až po 5. – 6. roku života. Počas letu pôsobí orol napriek svojej veľkosti veľmi ľahko a elegantne. Pre orla je typické rozprestretie letových pier (letiek) na konci krídla, ktoré zmenšujú turbulencie na konci krídla a priamo tvarovaný chvost. Na rozdiel od iných zástupcov tohto rodu orol trochu zodvihne krídla pri plachtení, čím vznikne tvar mierneho véčka, ak sa naň pozeráme zospodu.

Spôsob lovenia[upraviť | upraviť zdroj]

Orol skalný loví zväčša v otvorených krajinách v nízkom lete s využitím rôzneho krytia. Plachtí tesne nad strmými zrázmi a snaží sa svoju korisť náhle prekvapiť. Korisť je najčastejšie zachytená na zemi, alebo tesne pri zemi silnými pazúrmi, a je usmrtená. Veľké zvieratá, ako mladé kamzíky, orol uchopí za hlavu, svojimi silnými pazúrmi prerazí lebku a korisť je okamžite usmrtená. Občas párik orlov loví spoločne tým spôsobom, že jeden naženie kŕdeľ a druhý zaútočí. Orol skalný nemôže niesť vo vzduchu korisť, ktorej hmotnosť značne prevyšuje jeho vlastnú. Bolo pozorované, že orol sa pokúšal zdvihnúť mŕtvolu mladého kamzíka vážiaceho 9 kg, ale po niekoľkých metroch ho musel pustiť. Preto ťažké zvieratá musia byť rozkúskované, alebo sa orly ku koristi vracajú niekoľko dní.

Početnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov orol skalný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná. Na území severnej Ameriky je posledných 40 rokov takisto stabilná populácia, európska populácia má stúpajúci trend, no tvorí len malú časť z celkovej.[1]

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Z niektorých oblastí nížin a hôr sa stratil v dôsledku prednasledovania a zmien vo využívaní krajiny. V niektorých častiach Balkánskeho polostrova a na Pyrenejskom polostrove početnosť klesá. Na severe Európy žijú stabilné populácie, v Alpách sa jeho stavy zvyšujú vďaka ochranným a podporným opatreniam.[4]

  • Španielsko 1200 - 1270 párov[4]
  • Nemecko 50 párov v alpskej časti
  • Rakúsko 260 až 360 párov
  • Slovensko 100 monitorovaných párov (celkom odhadom 200-250 jedincov)
  • Česko 4 jedince zo Slovenska boli v lete 2006 umelo zahniezdené na Morave (1 samček a 3 samičky).

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku bolo v rokoch 1980 – 1999 dokázané alebo predpokladané hniezdenie v horách a horských údoliach riek v 21,7 % mapovacích kvadrátov.[4]

Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 1980 – 1999 bol 90 - 95, zimujúcich jedincov 200 - 250. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytoval boli stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 E - ohrozený druh. V roku 1998 VU:B2acd, VU - zraniteľný. V roku 2001 VU - zraniteľný.[5] Európsky ochranársky status SPEC3 - druhy, ktorých globálne populácie nie sú koncentrované v Európe, ale majú tam nevhodný ochranársky status. Stupeň ohrozenia R - vzácny druh.[4]

Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2008 – 2012 bol 120 – 150 párov. Krátkodobý trend i veľkosť územia na ktorom hniezdil za posledných 12 rokov (2000 – 2012) aj z pohľadu dlhodobého trendu od roku 1980 (1980 – 2012) boli stúpajúce.[6] V roku 2014 NT* D - takmer ohrozený.[2][7][8]

Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2013 – 2018 bol 120 – 165 párov. Krátkodobý trend i veľkosť územia na ktorom hniezdil za posledných 12 rokov (2007 – 2018) aj z pohľadu dlhodobého trendu od roku 1980 (1980 – 2018) boli stúpajúce.[9]

Revír[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkosť revíru dosť kolíše podľa podmienok a ponuky potravy. Podľa niekoľkých štúdii v Švajčiarsku boli pozorované revíry o rozlohe medzi 29 a 88 km², v priemere 53 km².

Hniezdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Orol skalný v ZOO

Orol skalný hniezdi v skalných stenách, previsoch alebo na stromoch. Hniezdo na skalách je širšie ako hniezdo na stromoch. Hniezda sú stále opravované a rozširované, takže po niekoľkých rokoch môžu mať hniezda výšku a šírku viac ako 2 m. Hniezdo je založené silnými konármi a vyložené lístím a menšími konárikmi. Vyloženie sa stále opravuje počas celého trvania hniezda. Hniezda sú používané niekoľko rokov a často má jeden párik viac takzvaných striedavých hniezd.

Rozmnožovanie a výchova mláďat[upraviť | upraviť zdroj]

Orly skalné pohlavne dospievajú až po 6. roku. Pár orlov žije počas celého života spolu v monogamnom vzťahu. Ruja u orlov začína v januári, prejavuje sa zvláštnym spôsobom letu. Medzi stredom mája a júna samička znesie v odstupe 3 až 4 dní zväčša dve vajíčka, zriedka jedno alebo tri. Hniezdo je opatrované prevažne samičkou, samček počas sedenia kŕmi samičku. Inkubačná doba je 43 – 45 dní. Vyliahnuté mláďatá sú pokryté špinavým bielym páperím. Asi po siedmich týždňoch od vyliahnutia môžu mláďatá samé konzumovať potravu. Prvé letecké pokusy okolo hniezda sú po 65 – 70 dňoch. Po 80 dňoch sú mláďatá schopné letu.

Vajíčka a mláďatá[upraviť | upraviť zdroj]

Vajíčka sú matné bielo-špinavej farby, s hnedými alebo sivými fľakmi. Niektoré vajíčka sú bez fľakov. Veľkosť vajíčok je 77 x 59 mm. Prvé mláďatá sú zväčša pokryté bielym páperím, po 9 – 15 dni sa menia na špinavo biele s hustejším a tuhším perím. Ako pri mnohých dravých vtákoch, najsilnejšie mláďa zabije svojich slabších súrodencov alebo kvôli tomu, že zožerie všetku potravu, súrodenci zahynú od hladu. Tento proces sa nazýva kainizmus.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Je výnimočne silný a veľmi šikovný. Pravidelne uloví korisť, ktorá je podstatne ťažšia ako on sám. Maximálna hmotnosť koristi je okolo 15 kg. Ako korisť dominujú predovšetkým pozemské malé a stredne veľké cicavce od sysľov až po malé kamzíky. Vtáky hrajú len malú rolu. Väčšinu potravy tvoria malé cicavce a pozemné vtáky, ktoré sa v oblasti vyskytujú. V južných oblastiach sa živia aj plazmi, korytnačkami. Podobne ako niektoré supy (bartgeier) nechávajú spadnúť korytnačky z veľkej výšky na skalu aby sa im rozbil pancier. V zimných mesiacoch a občas aj v lete sa živia aj zdochlinami.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Je zákonom chránený, spoločenská hodnota je 10 000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).[10]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

V mnohých kultúrach je orol vo všeobecnosti, ale aj konkrétne orol skalný ako symbol pre silu, šikovnosť, moc alebo dokonca božstvo. Mnoho indiánskych kmeňov a ich náčelníci sa skrášľujú perami orla.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalé samostatné druhy a názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Od 18. stor. do začiatku 20. storočia niektorí autori, tak ako dnes, uznávali len jeden druh Aquila chrysaetos (staršie názvy: Aquila chrysaetus, Aquila fulva [alebo fulvus] či Aquila regalis [alebo regia]; po slovensky orol skalný). Iní autori však namiesto tohto jedného druhu rozlišovali dva samostatné druhy:

  • Aquila fulva v užšom zmysle/Aquila regalis v užšom zmysle (po slovensky: orol skalný v užšom zmysle/ orol kráľovský[11] [nie je zhodný s dnešným druhom orol kráľovský] / orol čierny[12]) a
  • Aquila chrysaetos v užšom zmysle (po slovensky orol zlatý[13][11]/orol žltý[12]).

Menšia skupina autorov rozlišovala až tri či štyri druhy, keďže odčleňovali (v závislosti od autora buď od druhu Aquila fulva v užšom zmysle alebo od druhu Aquila chrysaetos v užšom zmysle) samostatný druh Aquila nobilis a niekedy navyše aj samostatný druh Aquila daphanea. Okrem toho sa (bez ohľadu na to, koľko vyššie uvedených druhov sa uznávalo) niekedy odčleňoval samostatný druh Aquila canadensis (po slovensky orol americký[14]) vyskytujúci sa v Severnej Amerike.[15][16][17][18][13][19][20][21][22][23][24]

Zhruba od polovice 20. storočia sa už v literatúre uznával, tak ako aj dnes, prakticky vždy len jeden druh Aquila chrysaetos (orol skalný). Tento sa spočiatku, najmä okolo polovice 20. storočia, delil na približne šesť poddruhov (rás), ktoré však boli (najmä pre územie Európy) vymedzené inak než dnes (porov. nižšie uvedený súčasný systém). V rámci týchto vtedajších poddruhov sa väčšina euroázijskej časti bývalého druhu Aquila fulva v užšom zmysle uvádzala ako poddruh Aquila chrysaetos fulva (po slovensky orol skalný juhoeurópsky[25][26][27] alebo staršie orol skalný stredoeurópsky[28]), a väčšina euroázijskej časti bývalého druhu Aquila chrysaetos v užšom zmysle sa uvádzala ako poddruh Aquila chrysaetos chrysaetos (po slovensky orol skalný severoeurópsky[25][26] alebo orol skalný európsky[27] alebo staršie orol skalný severný[28]).[25][27][29][30][31]

Súčasný systém[upraviť | upraviť zdroj]

Morfologický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúce delenie orla skalného na poddruhy sa používa od konca 20. storočia a je založené na morfologických znakoch (sfarbenie, veľkosť a pod.):

orol skalný (Aquila chrysaetos [alebo chrysaetus]):[32][33][34][35][36][26]

  • poddruh orol skalný európsky[37]/orol skalný eurosibírsky (Aquila chrysaetos chrysaetos) - Tento poddruh sa vyskytuje v Európe (okrem Pyrenejského polostrova) a západnej Sibíri (po rieku Jenisej). S vyššie spomínaným bývalým poddruhom Aquila chrysaetos chrysaetos (po slovensky nazývaným orol skalný európsky, orol skalný severoeurópsky či orol skalný severný) je zhodný len čiastočne, lebo tento bývalý poddruh zahŕňal len populácie z územia severne od Álp a Karpát (okrem Škótska).
  • poddruh orol skalný stredomorský/staršie: orol skalný španielsky (Aquila chrysaetos homeyeri) - Tento poddruh sa vyskytuje na Pyrenejskom polostrove, v severnej Afrike, na Blízkom východe, v Kaukaze, Iráne a Uzbekistane.
  • poddruh orol skalný stredoázijský (Aquila chrysaetus daphanea) - Tento poddruh sa vyskytuje okolo Himalájí, konkrétne najmä v Pamíri, strednej Číne, severnom Pakistane a severnej Indii. Zodpovedá vyššie spomínanému bývalému druhu Aquila daphanea.
  • poddruh orol skalný japonský (Aquila chrysaetos japonica) - Tento poddruh sa vyskytuje v Japonsku a Kórei.
  • poddruh orol skalný východosibírsky (Aquila chrysaetus kamtschatica) - Tento poddruh sa vyskytuje na Sibíri východne od rieky Jenisej, v Mongolsku a severovýchodnej Číne. Staršie sa tento poddruh niekedy považoval za súčasť poddruhu Aquila chrysaetos canadensis.
  • poddruh orol skalný severoamerický (Aquila chrysaetos canadensis [alebo canadiensis]) - Tento poddruh sa vyskytuje v severnej Amerike (od Aljašky po severné Mexiko). Zodpovedá vyššie spomínanému bývalému druhu Aquila canadensis (orol americký)

Uvedené sú len recentné taxóny.

Fylogenetický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa výskumov zo začiatku 21. storočia je vyššie uvedené morfologické delenie na poddruhy problematické, lebo z genetického hľadiska sa orol skalný delí len na 2 skupiny populácií (klády). Konkrétne v roku 2004 sa na základe genetických analýz zistilo, že existujú len dva sesterské klády orla skalného:

  • tzv. klád I - Pozostáva z vyššie uvedeného poddruhu Aquila chrysaetos chrysaetos a Aquila chrysaetos homeyeri. Bolo navrhnuté ho klasifikovať ako poddruh Aquila chrysaetos chrysaetos.
  • tzv. klád II - Pozostáva zo všetkých ostatných vyššie uvedených poddruhov. Bolo navrhnuté ho klasifikovať ako poddruh Aquila chrysaetos daphanea (i keď podľa pravidla priority by správnejší mal byť názov Aquila chrysaetos canadensis).

Genetické rozdiely vnútri týchto dvoch skupín sú (podľa stavu vedomostí v roku 2004) zanedbateľné.[38][39]

O desať rokov neskôr sa ukázalo, že severoeurópske populácie (čiže severozápadná časť tradičného poddruhu Aquila chrysaetos chrysaetos) nie sú príbuzné s juhoeurópskymi, ale sú príbuzné so severoázijskými populáciami, takže vzniklo nasledujúce rozdelenie orla skalného:

  • tzv. stredomorský klád (iný názov: stredomorská vetva) - Patria sem hlavne populácie vyššie uvedeného poddruhu Aquila chrysaetos homeyeri a - najmä juhoeurópska - časť vyššie uvedeného poddruhu Aquila chrysaetos chrysaetos. Tento klád sa svojim územným rozsahom podobá hore spomínanému bývalému poddruhu Aquila chrysaetos fulva.
  • tzv. holarktický klád (iný názov: holarktická vetva) - Sem patria všetky ostatné populácie orla skalného. Tento klád sa nedá rozdeliť na monofyletické poddruhy, lebo vývojové vzťahy medzi jeho jednotlivými populáciami sú veľmi komplikované.

Stredomorský klád je síce značne geneticky odlišný od holarktického kládu, napriek tomu však (podľa nového zistenia v práci Nebel et al. 2023) nejde o sesterské klády, lebo stredomorský klád sa zrejme vyvinul z časti holarktického kládu, konkrétne z časti populácií v oblasti Altaja (čo je oblasť, v ktorej sa zhruba stretajú vyššie uvedené holarktické tradičné poddruhy Aquila chrysaetos chrysaetos, Aquila chrysaetos daphanea a Aquila chrysaetos kamtschatica). Prísne vzaté teda holarktický klád nie je klád, ale len parafyletický taxón.[40][41][42][43]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

  • Na koristi, Česko
    Na koristi, Česko
  • Za letu, Španielsko
    Za letu, Španielsko
  • Vajcia
    Vajcia
  • 14-dňové mláďatá orla skalného
    14-dňové mláďatá orla skalného
  • Mláďatá na skalnom hniezde
    Mláďatá na skalnom hniezde
  • Kompozitná fotografia - pomôcka na ľahšie spoznanie druhu
    Kompozitná fotografia - pomôcka na ľahšie spoznanie druhu

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b IUCN Red list 2020.2. Prístup 28. októbra 2020.
  2. ↑ a b Demko M., Krištín A. & Pačenovský S. 2014: Červený zoznam vtákov Slovenska. SOS/BirdLife Slovensko, 52 pp. [online]. vtaky.sk, 2014, [cit. 2018-03-03]. Dostupné online.
  3. ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov sveta [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010, rev. 2016-10-23, [cit. 2016-10-30]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c d DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. Autor druhu Rudolf Kropil. ISBN 80-224-0714-3. Kapitola Orol skalný, s. 201 - 202.
  5. ↑ BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam vtákov (Aves) Slovenska: Anton Krištín, Ľudovít Kocian, Peter Rác (en: Red (Ecosozological) List of Birds (Aves) of Slovakia), s. 150 - 153.
  6. ↑ Černecký, J., Darolová, A., Fulín, M., Chavko, J., Karaska, D., Krištín, A., Ridzoň, J. Správa o stave vtákov v rokoch 2008 – 2012 na Slovensku. [online]. Príprava vydania Černecký, J. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2014, [cit. 2019-10-05]. S. 790. Dostupné online.
  7. ↑ DEMKO, Miroslav; KRIŠTÍN, Anton; PUCHALA, Peter. Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma, roč. 25, čís. 2013, s. 69 - 78. Dostupné online [cit. 2018-03-03].
  8. ↑ JEDLIČKA, Ladislav; KOCIAN, Ľudovít; KADLEČÍK, Ján; FERÁKOVÁ, Viera. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov fauny a flóry [online]. Bratislava: Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, Univerzita Komenského v Bratislave, vydavateľstvo Faunima, online in vtaky.sk, 2007, [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.
  9. ↑ Černecký, J., Saxa, A., Čuláková, J., Andráš, P. Správa o stave vtákov za obdobie rokov 2013 – 2018. [online]. Príprava vydania Černecký, J. Banská Bystrica: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2019, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  10. ↑ Vyhláška č. 170/2021 Z. z. [online]. [Cit. 2021-06-23]. Dostupné online.
  11. ↑ a b ALIBERT-KOURAGUINE, D. et al. Na prériách. Bratislava: Fortuna Print, 1992. S. 21
  12. ↑ a b Názvoslovie v Orave pestovaných ... In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. 1903. S. 139 [1]
  13. ↑ a b MUSILEK, J. O našich najväčších orloch. In: Lovec - odborný illustrovaný časopis venovaný ochrane lovectva a loveckej kynologie pre Slovensko. č. 1. 1937. S. 15
  14. ↑ ŠINKO, M. Chlieb náš každodenný - biblické úvahy na každý deň - rok 2009. 2008. S. 73
  15. ↑ BREHM, Alfred Edmund. Zivot zvirat (Ptaci / prelozil Fr. Nekut). [s.l.] : J. Otto, 1887. 840 s. Dostupné online. S. 656 - 667.
  16. ↑ SWANN, K. Communication. In: Bulletin of the British Ornithologists' Club, No. 294 1925, S. 64 a nasl. [2]
  17. ↑ MENZBIR, M. A. Pticy Rossii, t. 2. 1895. S. 113-123 [3]
  18. ↑ SEVERCOV ("SEWERTZOW"), N. A. Études sur les variations d'age des Aguilinés paléarctiques et leur valeur taxonomique (II). Nouv. Mém. Soc. Imp. d. Nat. Moscou. Tom 15. 1888. S. 147 a nasl. [4]
  19. ↑ Catalogue descriptif, analytique et raisonné des oiseaux observés en Europe (1). [s.l.] : J. B. Baillière, 1867. 610 s. Dostupné online. S. 20-24.
  20. ↑ [Anonymus AC10147087]. Grfl. Dzieduszycki'sches Museum in Lemberg. [s.l.] : 1. Vereins-Buchdr., 1880. 288 s. Dostupné online. S. 3-5.
  21. ↑ Steinadler— Goldadler; Aquila fulva—Aquila clirysaetos. In: Mittheilungen des Ornithologischen Vereins in Wien. Nr. 5, 1878. S. 53 a nasl. [5]
  22. ↑ Bulletin of the United States National Museum. [s.l.] : U.S. Government Printing Office, 1950. 824 s. Dostupné online. S. 455 a nasl..
  23. ↑ MAUNDER, Samuel. Treasury of Natural History; Or, A Popular Dictionary of Zoology .... [s.l.] : Wood, 1872. 816 s. Dostupné online. S. 204-205.
  24. ↑ TACZANOWSKI, Władysław. O ptakach drapieżnych w Królestwie Polskiém, pod względem wpływu, jaki wywieraj ̨na gospodarstwo ogólne. [s.l.] : [Dr.:] Drukarnia Gazety Codzinnéj, 1860. 203 s. Dostupné online. S. 28.
  25. ↑ a b c BREHM, A. Život zvierat. Bratislava: Obzor. 1968. S. 265
  26. ↑ a b c FERIANC, O. Slovenské názvoslovie vtákov. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 1958. S. 107
  27. ↑ a b c Zo zoologickej nomenklatúry. In: Slovenské odborné názvoslovie. č. 1. 1955
  28. ↑ a b FERIANC, O. Slovenské ornitologické názvoslovie: s obrázkovým kľúčom pre určovanie slovenského vtáctva. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská. 1942. S. 49
  29. ↑ RESSL, F. NATURKUNDE des Bezirkes Scheibbs - Die TIERWELT des Bezirkes Scheibbs - Erster Teil: Faunistische Arbeitsgrundlagen und ihre Auswertung. 1980. S. 126 [6]
  30. ↑ IVANOV, A. N. Pticy SSSR - Časť I. 1951. S. 177 [7]
  31. ↑ DEMENTIEV, G. P.; GLADKOV, N. A.. Pticy Sovetskogo Sojuza. [s.l.] : Sovetskaja nauka, 1951. 4047 s. Dostupné online. S. 267 a nasl..
  32. ↑ Species names in all available languages [online]. birdsoftheworld.org, [cit. 2024-04-30]. Dostupné online.
  33. ↑ IOC - verzia 14. 1 - Hoatzin, New World vultures, Secretarybird, raptors [8] (prístup 30.4.2024)
  34. ↑ Aquila chrysaetos (orol skalný) - Avibase [online]. avibase.bsc-eoc.org, [cit. 2024-04-30]. Dostupné online.
  35. ↑ WATSON, Jeff. The Golden Eagle. [s.l.] : A&C Black, 2010. 448 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4081-1420-9. S. 41-43.
  36. ↑ FERIANC, O. Slovenské mená dravcov (Falconiformes) sveta II. S. 357 a nasl. Kultúra slova č. 10, 1987.
  37. ↑ ZUSKIN, J. et al. PROGRAM ZÁCHRANY orla skalného (Aquila chrysaetos Linnaeus, 1758). 2003 [9]
  38. ↑ Wink, Michael & Clouet, Michel & Goar, J.-L & Barrau, C.. (2004). Sequence variation in the cytochrome b gene of subspecies of Golden Eagles Aquila chrysaeto. Alauda. 72. 153-157. [10]
  39. ↑ WINK, M, SAUER-GÜRTH, H. Phylogenetic Relationships in Diurnal Raptors based on nucleotide sequences of mitochondrial and nuclear marker genes. 2004 [11]
  40. ↑ Nebel, Carina & Haring, Elisabeth & Murgatroyd, Megan & McPherson, Shane & Gombobaatar, Sundev & Sumasgutner, Petra & Zachos, Frank. (2023). Genetic Analysis of Golden Eagles ( Aquila chrysaetos ) from the Mongol-Altai: A Hotspot of Diversity and Implications for Global Phylogeography. Journal of Raptor Research. 57. [12]
  41. ↑ Carina Nebel, Anita Gamauf, Elisabeth Haring, Gernot Segelbacher, Alexandre Villers, Frank E. Zachos, Mitochondrial DNA analysis reveals Holarctic homogeneity and a distinct Mediterranean lineage in the Golden eagle (Aquila chrysaetos), Biological Journal of the Linnean Society, Volume 116, Issue 2, October 2015, Pages 328–340, https://doi.org/10.1111/bij.12583
  42. ↑ Eagles News [online]. raptorsoftheworld.org, 2016-08-28, [cit. 2024-04-30]. Dostupné online.
  43. ↑ Mead D, Ogden R, Meredith A, Peniche G, Smith M, Corton C, Oliver K, Skelton J, Betteridge E, Doulcan J, Holmes N, Wright V, Loose M, Quail MA, McCarthy SA, Howe K, Chow W, Torrance J, Collins J, Challis R, Durbin R, Blaxter M. The genome sequence of the European golden eagle, Aquila chrysaetos chrysaetos Linnaeus 1758. Wellcome Open Res. 2021 May 14;6:112.https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC8499043/

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Orol_skalný&oldid=7843929“