Denisa Saková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Denisa Saková
slovenská manažérka a politička
Denisa Saková (2023)
Denisa Saková (2023)
29. ministerka hospodárstva SR
Momentálne v úrade
od 25. októbra 2023
PrezidentZuzana Čaputová
PremiérRobert Fico
Predchodca Peter Dovhun
18. ministerka vnútra SR
V úrade
26. apríl 2018 – 20. marec 2020
Predchodca Peter Pellegrini (dočasne) Roman Mikulec Nástupca
Bývalá štátna tajomníčka Ministerstva vnútra SR
V úrade
2016 – 25. apríla 2018
Biografické údaje
Narodenie17. apríl 1976 (48 rokov)
Nitra, ČSSR
Politická stranaHLAS-SD
Alma materNárodohospodárska fakulta Ekonomickej univerzity v Bratislave
Odkazy
Spolupracuj na CommonsDenisa Saková
(multimediálne súbory)

Ing. Denisa Saková, PhD. (* 17. apríl 1976, Nitra)[1] je slovenská manažérka a politička, od 25. októbra 2023 podpredsedníčka vlády a ministerka hospodárstva SR v štvrtej vláde Roberta Fica.

V predchádzajúcich obdobiach pôsobila ako ministerka hospodárstva, štátna tajomníčka na ministerstve vnútra SR a ministerka vnútra počas vlády Petra Pellegriniho.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1994 absolvovala Gymnázium Eugena Gudernu v Nitre. V rokoch 19941999 vyštudovala odbor Finančná správa, peňažníctvo na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave. V rokoch 19992006 vyštudovala na rovnakej fakulte doktorandský odbor Poisťovníctvo.[1]

Počas štúdia začala v roku 1998 pracovať v spoločnosti DELTA E.S., a. s., ako konzultantka. V rokoch 20012003 pracovala pre Cap Gemini Ernst & Young v Bratislave a v Berlíne. V rokoch 20032007 pracovala pre E.ON IT Slovakia, s. r. o., ako riaditeľka Divízie aplikácií.[1]

Politické pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ministerstvo vnútra SR[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 20072010 pracovala na Ministerstve vnútra SR ako generálna riaditeľka sekcie informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti. V rokoch 20112012 opäť pracovala pre E.ON IT Slovakia. V roku 2012 sa vrátila na ministerstvo vnútra ako vedúca služobného úradu.[1] Počas jej prvého pôsobenia na ministerstve vnútra bolo jej hlavnou úlohou pripraviť Slovensko na schengenský informačný systém. Vznikli podozrenia, že provízie za zákazky boli vyplácané Róbertovi Kaliňákovi a Jánovi Počiatkovi. Počas druhého pôsobenia sa venovala reforme verejnej správy ESO.[2]

V parlamentných voľbách roku 2016 bola zvolená za poslankyňu NR SR.[3] Získala 2 668 preferenčných hlasov a z 29. miesta kandidátky bola zvolená na 29. mieste.[4] Vo voľbách nebola členkou strany SMER-SD. Po voľbách sa nestala poslankyňou, ale bola vymenovaná za štátnu tajomníčku ministerstva vnútra. Celkovo na ministerstve pôsobila 10 rokov a „v podstate kopírovala Kaliňákovo pôsobenie, a teda všetky tri Ficove vlády.“[2] Vláda ju z postu odvolala k 25. aprílu 2018, pred vymenovaním Sakovej prezidentom bol premiér Peter Pellegrini dočasne poverený riadením rezortu.[5]

8. februára sa objavila na internete nahrávka časti jej prejavu, kde varuje pred Slovákmi žijúcimi v zahraničí, ktorí požiadali o možnosť voliť poštou. Tú zverejnila iniciatíva Srdcom doma.

Ministerka sa ešte v ten deň vyjadrila k nahrávke takto: „Ja ako kandidátka strany Smer chcem rovnako mobilizovať našich voličov z regiónov, aby o Slovensku nerozhodovala iba Bratislava, tak ako to bolo v prezidentských voľbách alebo voľbách do Európskeho parlamentu, kde bol priepastný rozdiel v účasti medzi Bratislavou a regiónmi, ktorý môže byť teraz podporený hlasmi zo zahraničia.“

Vyjadrenie iniciatívy Srdcom doma: „Vytváranie obrazu voliča v zahraničí ako niekoho, komu je potrebné zabrániť v participácii na veciach verejných zo strany predstaviteľov štátu, považujeme za trestuhodné prekračovanie právomocí verejného činiteľa a výzvy k takýmto krokom považujeme za protiústavné a za navádzanie k porušovaniu práva. V tejto súvislosti zvažujeme ďalšie právne kroky.“

Ministerka vnútra[upraviť | upraviť zdroj]

Prezident SR Andrej Kiska vymenoval Sakovú za ministerku vnútra 26. apríla 2018.[6] Stalo sa tak napriek Kiskovým výhradám; podľa Ústavy prezident musí ministrov na návrh predsedu vlády vymenovať.[3][5] Vymenovanie Sakovej kritizovala aj opozícia a organizátori protivládnych demonštrácií.[3] Bola označovaná za Kaliňákovu „pravú ruku“.[7] Podľa Denníka SME bola Saková „V zákulisí... považovaná za pravú ruku Roberta Kaliňáka“.[8]

Vláda Petra Pellegriniho, vrátane Denisy Sakovej, podala po februárových voľbách 20. marca 2020 demisiu.[9]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti je podpredsedníčkou strany HLAS – sociálna demokracia,[10] ktorú zastupovala v Národnej rade Slovenskej republiky.[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Ministerka vnútra Denisa Saková [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, [cit. 2018-06-14]. Dostupné online.
  2. a b ČUNDERLÍKOVÁ, Jana; TURČEK, Martin. Ministerkou vnútra bude Kaliňákova tajomníčka. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2018-04-24. Dostupné online [cit. 2018-06-14].
  3. a b c iRozhlas [online]. Český rozhlas, 2018-04-26, [cit. 2018-06-14]. Dostupné online. (po česky)
  4. Definitívne výsledky hlasovania [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2016-08-08, [cit. 2018-06-14]. Dostupné online.
  5. a b Aktualizované: Denisa Saková ako štátna tajomníčka skončila, pretože má byť ministerkou vnútra. WebNoviny.sk (Bratislava: iSITA), 2018-04-25. Dostupné online [cit. 2018-06-14].
  6. Vymenovania a odvolania [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, [cit. 2018-06-14]. Dostupné online.
  7. TREND.sk. Úzke vedenie Smeru sa dohodlo. Ministerkou vnútra má byť Denisa Saková. Trend (Bratislava: TREND Holding), 2018-04-23. Dostupné online [cit. 2018-06-14]. ISSN 1336-2674.
  8. Denisa Saková. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2018-06-14]. ISSN 1335-4418.
  9. Pravda. Pellegriniho vláda končí, podala demisiu. Pravda (Bratislava: Perex), 2020-03-20. Dostupné online [cit. 2020-03-21]. ISSN 1336-197X.
  10. Predsedníctvo strany HLAS – sociálna demokracia [online]. HLAS – sociálna demokracia, [cit. 2021-01-11]. Dostupné online.
  11. Poslanci : Abecedný zoznam poslancov - Národná rada Slovenskej republiky [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2021-01-11]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]