Erich Hartmann

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erich Hartmann
Osobné informácie
Štát Nemecko Nemecko
Narodenie 19. apríl 1922
Weissach pri Stuttgarte
Úmrtie 20. september 1993 (71 rokov)
Weil im Schönbuch
Zostrely
Potvrdené zostrely 352
Vyznamenania
Vyznamenanie rumunského letectva
Frontová spona pre stíhača v zlate s visačkou „počet nasadení 1300“
Vyznamenanie letca a prieskumného pilota v zlate s briliantami(?)
Dvakrát pochvalné zmienka v armádnom ozname
Čestný pohár pre výnimočné výkony
Železný kríž 2. a 1. triedy
Nemecký kríž v zlate
Rytierský kríž k železnému krížu s dubovými ratolesťami, mečmi a briliantmi

Erich Alfred „Bubi“ Hartmann (* 19. apríl 1922, Weissach pri Stuttgarte – † 20. september 1993, Weil im Schönbuch) bol nemecký stíhací pilot a najúspešnejší stíhač histórie, ktorý zostrelil 352 nepriateľských lietadiel.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Erich Alfred Hartmann sa narodil v meste Weissach v Württembersku. Väčšinu svojho detstva však prežil na Ďalekom východe, pretože jeho otec pracoval v Číne ako lekár. Do Nemecka sa vrátil v roku 1928. Neskôr sa, ako mnoho iných mladých ľudí, zapojil do výcvikového programu letov s klzákmi, na ktoré v 14-tich rokoch získal letecký preukaz. Celý program bol predovšetkým určený pre školenie potenciálnych letcov Luftwaffe a prebiehal pod záštitou Hitlerjugend. Letecký preukaz na lietadlá získal Erich Hartmann v roku 1939. Koncom roku 1940 sa ako dobrovoľník začal vzdelávať v škole pre dôstojníkov – Luftkriegsschule II.

Začiatky v Luftwaffe[upraviť | upraviť zdroj]

Po 73 letových hodinách absolvoval 24. marca 1941 svoj prvý samostatný let. Bol povýšený do hodnosti poručíka. V septembri 1942 bol pridelený k Jagdgeschwader 52. JG 52 bola rozmiestnená v oblasti Kaukazu na východnom fronte v Sovietskom zväze a mala k dispozícii lietadlá Messerschmitt Bf-109G. Hartmanna pridelili ku skúsenému letcovi A. Grislawskému. Po niekoľkých náročných dňoch cvičných letov a simulácie vzdušného boja, Grislawski uznal, že aj keď sa Hartmann ešte musí veľa učiť, hlavne v taktike vzdušného boja, je veľmi nadaným pilotom.

Na fronte[upraviť | upraviť zdroj]

Následne bol pridelený k 7. letke JG 52, kde slúžil s esom Waltrom Krupinskym, s ktorým sa spriatelil. Prvé sovietske lietadlo Il-2, zostrelil 7. novembra 1942. Do konca roku zaznamenal už len jediný úspech. 7. júla 1943 však zničil sedem lietadiel v priebehu jediného dňa. Tento úspech zaznamenal v priebehu veľkých leteckých bojov v rámci bitky pri Kursku. Do augusta 1943 dosiahol 50 vzdušných víťazstiev, no v priebehu mesiaca ďalších 48. Po svojom 90. víťazstve s poškodeným strojom núdzovo pristál a bol zajatý. Podarilo sa mu však uniknúť zo zajatia a vrátiť sa za nemeckú líniu. V septembri bol poverený velením 9. letky JG 52. V októbri sa mu podarilo zničiť 33 nepriateľských lietadiel. Po svojom 148. vzdušnom víťazstve bol 29. októbra 1943 vyznamenaný Rytierskym krížom. Do konca roku zvýšil svoje skóre na 159 zničených nepriateľských lietadiel. Dubové ratolesti k Rytierskemu krížu získal 2. marca 1944.

V roku 1944 pokračoval v ešte rýchlejšom tempe. Hartmannove úspechy vo vzdušných súbojoch sledovalo i veliteľstvo Luftwaffe s určitou dávkou nedôvery, jeho zásahy však boli nezriedka potvrdené dvoj až trojnásobne, a taktiež boli dosiahnuté pod dohľadom pozorovateľa lietajúceho v jeho letke. V marci dosiahol 202. víťazstvo. Sovietske veliteľstvo na Hartmannovu hlavu dokonca vypísalo vysokú odmenu.

4. júla 1944 získal Hartmann meče k Rytierskemu krížu. Keďže kužeľ vrtule Hartmannovho stroja bol čiernej farby, bol jeho stroj ľahko identifikovateľný a mnoho sovietskych letcov sa zdráhalo alebo vyhýbalo boju s takýmito strojmi. Z tohto dôvodu boli k Hartmannovi často prideľovaní nováčikovia, pretože im hrozilo podstatne nižšie nebezpečenstvo.

300. víťazstvo dosiahol Erich Hartmann 24. augusta, keď v priebehu dňa zostrelil 11 lietadiel. Po dosiahnutí magickej trojstovky však nasledoval zákaz bojových letov od samotného Hermanna Göringa, ktorý sa obával vplyvu na morálku, v prípade že by oslavovaný hrdina zahynul. Hartmann však nakoniec dosiahol, že sa mohol opäť vrátiť do boja. Za zisk viac ako 300 zostrelov mu boli (ako jednému z 27 nemeckých vojakov počas druhej svetovej vojny) udelené diamanty k jeho Rytierskemu krížu.

V priebehu jediného roku zaznamenal Hartmann neuveriteľných 172 víťazstiev, čo je dodnes neprekonaný rekord. V júni roku 1944 zostrelil tiež svoje prvé štyri americké lietadlá P-51 Mustang nad Rumunskom. Ale už nasledujúci mesiac ho iné Mustangy prenasledovali tak dlho, až mu došlo palivo a musel núdzovo pristáť.

Na začiatku roku 1945 Hartmanna vyzval generál Adolf Galland, aby sa pripojil k novovytvoreným jednotkám používajúcim prúdové lietadlá Messerschmitt Me 262. Hartmann však návrh odmietol, pretože chcel aj naďalej zostať s JG 52. Na svojom poste veliteľa 1. skupiny pôsobil až do konca vojny. 8. mája 1945 zostrelil v boji nad Brnom 352. lietadlo. Toto víťazstvo je niektorými vojenskými historikmi považované za posledné nemecké vzdušné víťazstvo v druhej svetovej vojne. Onedlho po tom sa jeho jednotka vzdala americkej 90. pešej divízii.

Hartmann počas vojny absolvoval 1404 bojových letov, počas ktorých absolvoval 825 vzdušných súbojov. Počas nich pre poškodenie alebo pri núdzových pristátiach zničil 14 svojich lietadiel, pritom nikdy nebol nútený použiť padák a v určitom zmysle slova tak nikdy nebol ani zostrelený. Sám však hovoril, že je viac hrdý na to, že nikdy nestratil v boji svoju dvojku.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne ho Američania odovzdali Sovietskemu zväzu, kde bol bez relevantných dôkazov odsúdený za vojnové zločiny (zabíjanie civilného obyvateľstva) a poškodzovanie Sovietskeho vojnového hospodárstva na 12 rokov väzenia. Hlavne na začiatku svojho zajatia bol vystavený krutému mučeniu a samotke. Navzdory mučeniu a ponižovaniu sa nenechal zlomiť. Sovietski predstavitelia sa ho snažili získať na svoju stranu a ponúkali mu i vysoký post v novo budovanom letectve Východného Nemecka. Počas zajatia zomrel vo veku 3 rokov Hartmannov syn, ktorého predtým nikdy nevidel. Po viac ako 10 rokoch strávených v zajatí na Sibíri sa v roku 1955 vrátil medzi poslednými zajatcami repatriovanými do Západného Nemecka domov. Tu sa opäť stretol so svoju ženou.

Rok po návrate domov sa stal dôstojníkom západonemeckého letectva - novej Luftwaffe. Velil prvej jednotke vybavenej americkými prúdovými lietadlami Lockheed F-104 Starfighter – Jagdgeschwader 71 „Richthofen“. Niekoľkokrát sa zúčastnil leteckého výcviku v USA. Do výslužby odišiel v roku 1970.

Erich Hartmann zomrel vo veku 71 rokov 20. septembra 1993. V roku 1997 bol ruskou stranou plne rehabilitovaný. Potvrdilo sa tiež, že podmienky procesu ako aj rozsudok samotný bol nezákonný.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]