František Aurel Pulský
| František Aurel Pulský | |
| uhorský historik umenia, archeológ, múzejník, politik | |
 | |
| Narodenie | 17. september 1814 Prešov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
|---|---|
| Úmrtie | 9. september 1897 (82 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko) |
| Zamestnanie | Riaditeľ Národného múzea Prezident Uhorskej akadémie vied |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | František Aurel Pulský (plné texty diel autora) |
| Commons |  František Aurel Pulský |
František Aurel Pulský[1] (maď. Pulszky Ferenc Aurél Emánuel, * 17. september 1814, Prešov – † 9. september 1897, Budapešť) bol uhorský archeológ, zberateľ umenia, poslanec uhorského snemu, prezident Uhorskej akadémie vied, riaditeľ Národného múzea.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal z rodiny Pulských, ktorá patrila medzi strednú šľachtu s prídomkom "Pulszky de Lubócz et Cselfalva". Jeho otec, Karol Emanuel Pulský, bol tabelárnym sudcom Šarišskej župy a v roku 1800 od Františka II. získal prídomok „lubóczi“ (slov. Ľubovec), ktorý používal spolu s prídomkom „cselfalvi“ (slov. Čelovce). Jeho matkou bola Apolónia Fejérváryová.[2]
František Pulský začal študovať v Miškovci, potom v Prešove a vysokoškolský titul získal na Právnickej fakulte Univerzity v Pešti. Ešte v Prešove nadviazal celoživotné priateľstvo s Jozefom Eötvösom, neskorším ministrom náboženstva a verejného školstva. V mladosti ho výrazne ovplyvnil matkin brat, Gabriel Fejérváry, s ktorým niekoľkokrát cestoval po Európe. Po strýkovi zdedil vzácnu zbierku umeleckých artefaktov a starožitností, ktorú však rozpredal na aukciách v Paríži a Liverpoole.[3]
Po návrate z ciest po Európe sa stal prísažným na rokovaní uhorského snemu v Bratislave, kde sa spoznal a spriatelil s hlavnými predstaviteľmi reformnej politiky. V roku 1834 po zložení notárskych skúšok sa stal podnotárom Šarišskej župy a v roku 1837 bol zvolený za župného vyslanca na sneme.
V roku 1844 sa oženil s dcérou viedenského bankára Teréziou Walterovou, s ktorou mal 4 deti: synov Augusta a Karola (ktorí sa stali poslancami uhorského snemu), dcéru Polixéniu a najmladšieho syna Garibaldiho.
Počas uhorskej revolúcie sa aktívne zapojil do činnosti vládnych orgánov. V marci a apríli 1848 bol členom dočasného výboru pre ochranu poriadku, neskôr sa stal štátnym tajomníkom ministerstva financií. Krátku dobu, v septembri a októbri 1848 bol poverený riadením ministerstva pri osobe panovníka. Začiatkom roku 1849 ho Ľudovít Košut vyslal do Londýna, aby zabezpečil podporu zahraničia pre Uhorskú samostatnosť. Po úteku Košuta z Uhorska ho Pulský sprevádzal po cestách v Európe aj USA. V 60tych rokoch sa ich vzájomný vzťah zhoršil, keďže Pulský podporoval procesy zbližovania Rakúska a Uhorska.
Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1861 bol zvolený za poslanca v Šarišskej župe, no v tom čase sa ešte nemohol do Uhorska vrátiť späť. Návrat mu bol umožnený v roku 1866 pod podmienkou, že nebude vyvíjať aktivity proti vyjednávaniam za rakúsko-uhorské vyrovnanie. Ako člen Deákovej strany zastupoval na sneme mestá Szentes a Szécsény.
Aktívne sa podieľal na štátnych nákupoch domácich aj zahraničných zbierok výtvarného umenia, z ktorých neskôr vznikli Umeleckopriemyselné múzeum a Národná galéria (ktorej riaditeľom sa stal Pulského syn Karol).
Samotný František Pulský, ktorého v tom čase nazývali aj kultúrnym pápežom dualizmu, bol od roku 1869 25 rokov riaditeľom Národného múzea. Od roku 1872 stal národným generálnym inšpektorom múzeí a knižníc v Uhorsku. Okrem toho bol predsedom Archeologickej spoločnosti, Národnej spoločnosti pre výtvarné umenie a členom mnohých spolkov a združení. Od roku 1895 do svojej smrti bol prezidentom Uhorskej akadémie vied.
Slobodomurárske aktivity[upraviť | upraviť zdroj]
Prvé poznatky o slobodomurárstve získal pravdepodobne od svojho strýka Gabriela Fejérváryho. Počas emigrácie v talianskom Turíne sa stal členom lóže „Dante Alighieri“.
V roku 1868 sa stal veľmajstrom anglicky orientovanej lóže „Einigkeit in Vaterland“ (Jednota v domovine), neskôr bol zvolený za čestného doživotného veľmajstra lóže „Szent István“ (Svätý Štefan). V roku 1870 sa stal prvým veľmajstrom „Magyarországi Jánosrendi Nagy-páholy“ (Uhorskej veľkej lóže jánskeho rýtu) a následne v roku 1886 prvým veľmajstrom „Magyarországi Symbolikus Nagypáholy“ (Symbolickej veľkej lóže Uhorska), ktorá vznikla zlúčením dvoch veľkých lóží – Jánskeho rýtu a Veľkého orientu Uhorska.
Ďalšie informácie[upraviť | upraviť zdroj]
Bol autorom mnohých publikácii o histórii Uhorska, ako aj cestopisných zápiskov, jednej divadelnej hry a románu o uhorských jakobínoch.
Bola po ňom pomenovaná ulica v Košiciach (Pulszky utca, dnes Železničná) a v niekoľkých maďarských mestách sú ulice pomenované po ňom aj dnes.
Združenie maďarských múzeí sa nazýva Pulského spoločnosť[4] a každý rok odovzdáva Cenu Františka Pulského ako ocenenie celoživotného úsilia osobnosti v múzejníctve a reštaurátorstve.
V roku 2014 v talianskej Florencii odhalili pamätnú tabuľu Františkovi Pulskému ako pripomienku jeho pôsobenia v tomto meste.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ PULSKÝ, František Aurel. Slovenský biografický slovník. Zväzok IV. M – Q. Martin : Matica Slovenská, 1990. Dostupné online. ISBN 80-7090-070-9. S. 554 – 555.
- ↑ Záznam v matrike Evanjelickej cirkvi v Prešove; pokrstený ako Franz Aurel Emanuel Pulszky de Lubócz et Cselfalva [online]. [Cit. 2023-04-02]. Dostupné online.
- ↑ SEMRÁD, Peter; KRCHNÁKOVÁ, Lucia. O prenájme opálových baní v Dubníku Gabrielom Fejérvárym v rokoch 1830 – 1845 vo svetle niektorých menej známych skutočností. Montánna história, 2008, roč. 1, čís. 1, s. 47 - 59. Dostupné online. ISSN 13385984.
- ↑ https://pulszky.hu/nevadoinkrol/#Pulszky%2520Ferenc
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Aurel Pulský
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pulszky Ferenc na maďarskej Wikipédii.