Gabriel García Márquez

Z Wikipédie

Gabriel Garcia Marquez
kolumbijský spisovateľ
Narodenie	6. marec 1928 Aracataca, Kolumbia
Pozri aj Biografický portál

Gabriel José García Márquez (* 6. marec 1928, Aracataca, Kolumbia) je kolumbijský spisovateľ. V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru. V súčasnosti je asi jedným z najvýznamnejších predstaviteľov magického realizmu a to aj napriek tomu, že jeho tvorba je natoľko rozsiahla, že sa nedá presne vymedziť do určitého žánru.

Narodil sa v Kolumbii v meste Aracataca v čase, keď v v nej vrcholila tzv. Banánová revolúcia. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom v kolumbijskej občianskej vojne a babička mu neústavne rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Avšak keď mal osem rokov, starý otec nečakane zomrel a starú mamu to natoľko zarmútilo, že už nebola schopná sa naďalej postarať o malého Gabriela, preto sa musel vrátiť domov k rodičom a súrodencom, ktorých si sotva pamätal. Tam začal navštevovať základnú a neskôr aj strednú školu. Vzhľadom na to, že Márquez bol bystré a nadané dieťa, poskytli mu štipendium, vďaka ktorému mohol bez problémov dokončiť strednú školu.

Neskôr začal v Bogote študovať právo, ktoré však nedokončil a aby sa uživil, začal sa venovať žurnalistike. V tej dobe začal uverejňovať svoje prvé poviedky v novinách El Heraldo. V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie, ktory mu vydalo malé bogotské vydavateľstvo potom, ako ho v prvom odmietli.

Márquez vo svojom živote veľa cestoval, uplatnenie hľadal napríklad aj vo Švajčiarsku, Maďarsku, Poľsku alebo v Ríme, no nakoniec sa usadil v Paríži, kde sa však onedlho ocitol bez práce. Nakoniec bol nútený odísť do Venezuely, kde písal krátke poviedky, s ktorými bol stále nespokojný.

V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie aby sa oženil s Mercedes Barchovou. Neskôr sa sústredil na rozrastajúcu sa rodinu (narodili sa im dvaja synovia Rodrigo a Gonzalo) a verejnosť s napätím očakávala jeho nové diela. Plnou mierou čitateľom vynahradil čakanie románom Sto rokov samoty. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, vďaka ktorým sa vymanil z dlhov. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania a taktiež začal písať scenáre.

V roku 1982 dostal Nobelovú cenu za literatúru a peniaze, ktoré taktiež obdržal použil na vytvorenie vlastného denníka El Otro. Dodnes je veľmi dobrým kamarátom Fidela Castra. V poslednej dobe trpí Márquez rakovinou lymfatických uzlín.

[upraviť] Dielo

1955 - Opadané lístie (La hojarasca) - v tejto próze sa prvý raz stretávame s fiktívnym mestečkom Macondo, v ktorom sa odohráva aj dej niektorých ďalších diel. Macondo je zvláštny svet, v ktorom exisuje súčasne reálno i nadreálno.
1959 - 90 dní za železnou oponou (90 días en la Cortina de Hierro)
1961 - Plukovníkovi nemá kto písať (El coronel no tiene quien le escriba)
1962 - Pohreb Veľkej matky (Los funerales de la Mamá Grande)
1962 - Oči modrého psa (Ojos de perro azul)
1962 - Zlá hodina (La mala hora)
1967 - Sto rokov samoty (Cien años de soledad)
1975 - Patriarchova jeseň (El otoño del patriarca)
1970 - Rozprávanie stroskotanca (Relato de un náufrago)
1978 - Neuveriteľný a smutný príbeh o nevinnvej Eréndire a jej ukrutnej babičke (La increíble y triste historia de la cándida Eréndira y de su abuela desalmada)
1978 - Z ciest po socialistických krajinách (De viaje por los países socialistas)
1981 - Kronika vopred ohlásenej smrti (Crónica de una muerte anunciada)
1985 - Láska v čase cholery (El amor en los tiempos del cólera) - román hyperbolizuje latinsko-americký mýtus o veľkej láske.
1989 - Generál v labyrinte (El general en su laberinto)
1992 - Dvanásť príbehov z cudziny (Doce cuentos peregrinos)
1994 - O láske a iných démonoch (Del amor y otros demonios) - román sa zaoberá problematikou vyháňania zlých duchov.
1996 - Správa o únose (Noticia de un secuestro)