Giotto di Bondone

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Giotto di Bondone
Giotto di Bondone
Giottov portrét od neznámeho maliara florentskej školy, 14. stor., tempera na dreve, Musée du Louvre, Paríž

Narodenie okolo 1267
Colle di Vespignano, Taliansko
Úmrtie 8. január 1337
Florencia, Taliansko

Giotto di Bondone (pôv. meno Angiole di Bondone) (* okolo 1267, Colle di Vespignano, Taliansko - † 8. január 1337, Florencia) bol taliansky maliar a architekt, tvoriaci v období nástupu ranej renesancie.

Údaje o jeho živote sú pomerne strohé a útržkovité a sú známe viac-menej iba sprostredkovane z podania neskorších historikov.

Pochádzal z rodiny vidieckeho kováča. Už v ranom veku sa uňho prejavil umelecký talent a tak sa pravdepodobne medzi rokmi 1275 - 1280 dostal do Florencie, kde nastúpil do umeleckej dielne uznávaného majstra Cimabueho.

Práce v Assisi[upraviť | upraviť zdroj]

Cimabue bol v tých časoch uznávaným maliarom zaplavovaným množstvom zákazok. Prác na jednej z nich, výzdobe horného chrámu baziliky San Francesco v Assisi v roku 1290, sa zúčastnil aj mladý Giotto. Práce skúseného umelca urobili na Giotta veľký dojem a možno povedať, že výrazne ovplyvnili jeho ďalšie umelecké pôsobenie. Viacero fresiek z výmaľby kostola niektorí odborníci pokladajú práve za diela mladého Giotta. Podľa neskorších štúdií, najmä s ohľadom na ďalšie Giottove práce, sa na freskovej výzdobe mohol Giotto podieľať (napr. fresky Sen pápeža Inocenta III., Videnie ohnivého voza, Vyhnanie diablov z Arreza, Svätý František káže pred pápežom Honorom III.). Presvedčivo to dokazujú najnovšie výskumy, že v cykle Legendy zo života svätého Františka sa po prvý raz predstavuje talianske gotické maliarstvo novým spôsobom zobrazenia scény. Medzi významné prvky, dokumentujúce nástup nového umeleckého štýlu, renesancie, patrí napr. to, že budovy nezobrazuje v dovtedajšom schématickom symbolickom chápaní, ale dáva vyniknúť ich architektúre, čím u diváka vytvára dojem priestorovosti a hĺbky. Postavy sú takisto namaľované novo po kompozičnej i umeleckej stránke. Prvý raz sa objavujú v popredí chrbtom sediace, čím vyvolávajú ilúziu priestoru.

Stigmatizácia svätého Františka, 1292 - 1297, freska, Bazilika svätého Františka, Assisi

Prvým dôkazom Giottovho svojského umeleckého štýlu je oltárny obraz Stigmatizácia svätého Františka z roku 1297 (dnes v Louvri), s umelcovou signatúrou.

V roku 1298 sa na pozvanie kardinála Giacoma Gaetana Stefaneschiho dostal do Ríma. Giottov pobyt v Ríme dokladajú pramene iba skúpo.

Pri príležitosti tzv. jubilejného roku 1300 pre pápeža Bonifáca VIII. vytvoril pre benediktínsku loggiu Lateránskej baziliky freskovú maľbu nazvanú Bonifác VIII. ohlasuje svätý jubilejný rok 1300. Až na základe neskorších výskumov sa zistilo, že výjav pravdepodobne zobrazuje Uvedenie Bonifáca VIII. na pápežský stolec v Lateráne.

Najslávnejším výtvorom z doby Giottovho pobytu v Ríme je nepochybne mozaikový obraz Navicella, zobrazujúci loďku s Kristovými učeníkmi, nad predsieňou konštantínovskej baziliky svätého Petra. Toto dielo - dnes umiestnené v portiku súčasnej baziliky - bolo niekoľkokrát premiestnené a výrazne reštaurované.

Krátko po uvedenom roku zmenil pôsobisko: v rokoch 1301 - 1302 pôsobil vo Florencii. V priebehu rokov pracoval 1302 - 1303 pre františkánsky chrám Tempio Malatestiano v Rimini; z tunajšieho diela sa však do dnešných čias zachoval iba temperou maľovaný Krucifix.

Práce v Padove[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1302 alebo 1303 Giotto odišiel do Padovy, kde na pozvanie františkánov v kostole a kláštore San Antonio pracoval na freskách, ktoré sa však nezachovali.

Giottov pobyt v jednom z najvýznamnejších miest Benátska je všeobecne známy vďaka freskovej výzdobe súkromnej kaplnky bohatého bankára Enrica Scrovegniho, ktorá znamenala zásadný obrat vo vývoji umelcovej tvorby. Interiérová výmaľba kaplnky Scrovegniovcov, vytvorená v rokoch 1303 - 1305, okrem oltárnej časti, patrí k jeho najznámejším a dodnes zachovalým dielam.

Fresky v kaplnke Scrovegniovcov v Padove

Giottov návrh výzdoby korešpondoval s obrazovými cyklami, ktoré v tom čase zdobili mnohé kostoly. Steny kaplnky, podľa niektorých bádateľov postavenej podľa plánov samotného Giotta v rokoch 1303 - 1305, pokrýva tridsaťosem fresiek, ktorých hlavným námetom je život Panny Márie a Krista, vrátane monumentálnej fresky Posledný súd na vnútornej strane západného priečelia. Dve najdlhšie steny sú horizontálne rozdelené na štyri pásy. Spodný pás okrem imitácie mramoru obsahuje vo výklenkoch štrnásť alegorických postáv ako spodobnenia ľudských cností a nerestí, ktoré sa tematicky viažu k Poslednému súdu. V troch pásoch nad nimi podáva Giotto výjavy zo života Ježiša, jeho matky a rodičov Panny Márie: Vyhnania Joachima z chrámu, Zázrak na Turíce, Božie zoslanie archanjela Gabriela, Zvestovanie Márii, Oplakávanie Krista, Narodenie Márie, Máriin svadobný sprievod, Svätej Anne sa zjavuje anjel, Uvedenie Krista do chrámu, Vyhnanie kupcov z chrámu, Vraždenie neviniatok v Betleheme a iné. Z pôvodnej výzdoby kaplnky sa v zbierkach miestneho múzea nachádza Giottov maľovaný kríž z rokov 1303 - 1305.

Florencia (1305 - 1320)[upraviť | upraviť zdroj]

Posledný súd, 1303 - 1305, freska, Cappella degli Scrovegni, Padova

Po dokončení prác v Padove sa vrátil do Florencie. Z roku 1305 existuje záznam, podľa ktorého mal na predmestí Florencie dom, čo dosvedčuje, že musel byť relatívne zámožným človekom. V tom čase už bol asi pätnásť rokov ženatý s miestnym dievčaťom Ciutou di Lapo del Pela, s ktorou mal údajne osem detí (štyroch synov a štyri dcéry). Zo synov sa spomínajú jeho synovia Francesco, ktorý sa stal priorom františkánskeho kláštora San Martino a Colle neďaleko Trevisa, a Donato, ktorý sa podľa otcovho vzoru stal maliarom (ako otcov pomocník sa pravdepodobne podieľal na výzdobe Scrovegniovskej kaplnky v Padove).

Z tohto obdobia je nepochybne najvýznamnejším Giottovým dielom dosková maľba Madona Ognissanti z kostola Ognissanti.

K Florencii sa viaže Giottovo autorstvo päťdielneho polyptychu pre hlavný oltár florentského dómu z rokov 1310 - 1315.

Počas svojho florentského pôsobenia pracoval aj na iných miestach: v roku 1309 sa opäť objavil v Assisi, kde vytvoril nádhernú freskovú výzdobu kaplniek sv. Magdalény a sv. Mikuláša v dolnom chráme baziliky San Francesco v Assisi. Podľa mienky znalcov najkrajším dielom, ktoré tu vytvoril, je postava svätej Márie Magdalény na výjave Noli me tangere.

Zvonica florentského dómu. Projekt k stavbe je Giottovým dielom

V dvadsiatych rokoch 14. storočia sa podieľal na výmaľbe kaplniek aj s oltárnymi obrazmi v bazilike Santa Croce. Do dnešných dní sa zachovali iba nástenné obrazy z dvoch kaplniek; oltárne obrazy sa roztratili.

Rím, Neapol, Miláno[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom dvadsiatych rokov 14. storočia sa opäť sťahoval do Ríma. Najvýznamnejším dielom spätým s touto fázou Giottovej umeleckej dráhy je nepochybne tzv. Stefaneschiho oltár, uchovávaný v Pinakotéke Vatikánskych múzeí.

Medzi rokmi 1329 - 1333 máme svedectvá o jeho pôsobení v Neapole v službách kráľa Róberta z Anjou. Žiaľ všetky práce, ktoré vznikli v tomto čase sa stratili, podobne ako neskoršie diela, ktoré vznikli počas jeho milánskeho pôsobenia v rokoch 1335 - 1336 pre vojvodu Azzone Viscontina.

Florencia (1334 - 1337)[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1334 sa začalo záverečné obdobie Giottovho umeleckého pôsobenia i života. 12. apríla 1334 ho vymenovali za vedúceho stavby mesta a dómu (magistrem et gubernatorem). 18. júla položili základný kameň zvonice, ktorá je do dnešných dní všeobecne známa ako „Giottova kampanila“. Má sa za to, že stavbu navrhom sám umelec. Podľa všetkého Giotto riadil práce na stavbe do času, kým boli dokončené základy. Jej dokončenia sa však nedožil, lebo 8. januára 1337 umrel. S jeho menom je spojený i projekt mosta Ponte alla Carraia nad riekou Arno.

Giotta pochovali pri hlavnom vchode na južnej stene florentského dómu. Umelcovu podobizeň na náhrobku vytvoril architekt a sochár Benedetto da Maiano epitaf pochádza od Angela Ambroginiho.

Významné diela[upraviť | upraviť zdroj]

Stigmatizácia svätého Františka[upraviť | upraviť zdroj]

Stigmatizácia svätého Františka, okolo 1297, tempera na dreve, 314 x 162 cm, Louvre, Paríž
Madona Ognissanti, 1306 - 1308, tempera na dreve, 325 x 204 cm, Galleria degli Uffizi, Florencia
Stefaneschiho oltár, 1315 - 1320, tempera na dreve, 89 x 178 cm, Vatikánske múzeá, Vatikán, zadný panel

Výjav zobrazujúci Kristove rany na tele svätcov, býval častým námetom výtvarných prác.

I Giotto vo svojom diele zachytáva tento moment. Pred skalnou krajinou na pravom kolene kľačí sv. František. Prekvapene hľadí mierne dohora v ústrety Ježišovi Kristovi, prilietajúcemu na serafínskych krídlach. Z jeho rán na rukách, na nohách a na boku vyžarujú žiarivé lúče, dopadajúce na rovnaké miesta na Františkovom tele. Prostredie dotvárajú dve otvorené kaplnky, pripomínajúce dejisko scény, ktorým bola pustovňa na vrchu La Verna, kde sa František často zdržiaval.

Tabuľový obraz v spodnej časti dopĺňa trojdielna predela, znázorňujúca hlavné atribúty františkánskej rehole v cirkvi - poslanie rádu, poslušnosť voči pápežovi a lásku k blížnemu.

Obraz sa pôvodne nachádzal v kaplnke rodiny Baroncelliovcov vo florentskej bazilike Santa Croce.

So zobrazením rovnakej témy sa u Giotta môžeme stretnúť ešte v dvoch prípadoch. V rokoch 1292 - 1297 zachytil stigmatizáciu sv. Františka na freske v hornom chráme San Francesco v Assisi. Scéna je tu v pravom dolnom rohu doplnená postavou sediaceho a čítajúceho františkána. Z roku 1325 pochádza rovnaké spracovanie na nástennej maľbe v bazilike Santa Croce vo Florencii. Touto verziou, zo všetkých najmonumentálnejšou, sa Giotto predstavuje ako vyzretý umelec.

Tabuľová maľba bola pôvodne súčasťou oltára františkánskeho kostola San Francesco de' Ferri v Pise. Počas napoleonskej okupácie Talianska ju dal Napoleon odviezť do Paríža, kde je dnes v Louvri vystavená. O vierohodnosti autorstva diela svedčí signovanie na ráme samotným Giottom: OPVS JOCTI FLORENTINI.

Madona Ognissanti[upraviť | upraviť zdroj]

Obraz je považovaný za Giottovo najvierohodnejšie dielo. Zachytáva všeobecne známu tému Tróniacej Madony s anjelmi, obklopenej svätými.

Autorovo podanie je však nové. Giottova Madona Ognissanti (Madona Všetkých svätých), sediac na ozdobenom bielom mramorovom tróne pod baldachýnom, pôsobí dôstojne a vznešene. Uprene hľadí na diváka. Nové je i kompozičné členenie, kedy postava sediacej Madony s trónom zaberá takmer celý obraz. Priestorovosť a hĺbku podčiarkuje architektúra dvojstupňového oltára a dvojica v popredí kľačiacich anjelov, podávajúcich Madone kvety. Duchovný obsah diela zvýrazňuje dvojica anjelov najbližšie k sediacej Panne Márii. Anjel vľavo nesie prepychovú korunu - atribút všeobecne spájaný s Bohorodičkou ako kráľovnou nebies, zatiaľčo anjel vpravo, v zjavnej narážke na Kristovo utrpenie, prináša Ježiškovi schránku s hostiou.

Obraz bol pôvodne umiestnený nad hlavným oltárom vo florentskom chráme Ognissanti a od roku 1919 je uchovávaná v galérii Uffizi.

Stefaneschiho oltár[upraviť | upraviť zdroj]

Názov práce je odvodený od mena kanonika svätopeterskej baziliky a neskoršieho kardinála Giacoma Gaetana Stefaneschiho, ktorý dal vyhotoviť obraz priamo pre hlavný oltár starej baziliky svätého Petra. Kardinál ako jeden z najvplyvnejších príslušníkov pápežskej kúrie bol súčasne veľmi kultivovaným literátom. Ako veľký milovník umenia udržiaval intenzívne kontakty s poprednými súdobými umelcami.

Ide o nesmierne cenené dielo, obojstranne maľovaný polyptych, ktoré je ako Giottov výtvor doložené v kardinálovom nekrológu.

Predná doska má v strednej časti vyobrazenie Svätý Peter na stolci s dvoma anjelmi, svätým Jurajom, kardinálom Stefaneschim a dvoma biskupmi. Na ľavej doske sú vyobrazení svätý Jakub a svätý Pavol, na pravej svätý Ján Evanjelista a svätý Ondrej. Na jedinej časti predely sú zobrazení svätý Štefan, svätý Lukáš a svätý Jakub menší.

Na zadnej stene je uprostred zobrazený Žehnajúci Kristus so sedemnástimi anjelmi a kardinálom Stefaneschim. Bočné krídla obsahujú výjavy zachytávajúce mučeníctvo sv. Petra (ľavé krídlo) a sv. Pavla (pravé krídlo). V prostrednej časti predely je Tróniaca Madona s Dieťaťom, dvoma anjelmi, svätým Petrom a svätým Jakubom, na každom z bočných panelov sú po piatich zachytení apoštoli.

Zhodnotenie diela[upraviť | upraviť zdroj]

Giotto je všeobecne považovaný za prvého v rade veľkých umelcov, ktorí prispeli k nástupu talianskej renesancie. Je jedným z mála autorov, ktorým sa ešte za ich života dostávalo chvály a uznania pre revolučnosť. Jeho hnutie smerovalo k trojrozmernému realizmu. O význame jeho diela svedčí o. i. to, že meno bolo synonymom pre slovo „maliar“. V neskorších obdobia možno vplyv Giottovho diela badať v prácach velikánov talianskej renesancie Massacia a Michelangela.

Podľa mienky odborníkov je Giotto prvou tvorivou osobnosťou európskeho maliarstva. Vstúpil do dejín nielen ako umelec, ale i ako osobnosť.

Výstižnú charakteristiku Giottovho diela podal renesančný maliar Giorgio Vasari, známy svojimi životopismi florentských umelcov: „...tieto nástenné maľby krásou postáv, ich usporiadaním, vyváženosťou, živosťou a ľahkosťou získali veľkú slávu Giottovi, ktorý svoje umelecké schopnosti dostal od prírody, ale usilovným učením si ich zdokonaľoval a v každom diele podával o nich presvedčivý dôkaz.“[1]

Význam Giottovho diela ale aj života ocenil iný velikán talianskej renesancie, básnik Dante Alighieri, ktorý ho zvečnil v XI. speve Očistca svojej Božskej komédie (La Divina commedia):

Že pole ovládol v maľbe Cimabue, dnes však Giotta slávi doba, a ohlas onoho sa zatemňuje.

Výber z diela[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. M. Prokopp: Giotto. Bratislava, Tatran 1989, s. zadná strana obálky

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • R. H. Johannsen, Slávne maľby, Slovart, Bratislava, 2004
  • M. Prokopp, Giotto, Tatran, Bratislava, 1989
  • M. Levey, Stručné dejiny maliarstva, Tatran, Bratislava, 1972
  • A. Tartuferi, Giotto - život umelca, Giunti Editore S.p.A., Firenze - Milano, ISBN 978-80-242-2715-3