Ilich Ramírez Sánchez

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ilich Ramírez Sánchez, prezývaný Carlos, alebo Šakal (* 12. október 1949) je známy medzinárodne pôsobiaci ultraľavicový terorista zodpovedný za rad útokov v 70. a 80. rokoch 20. storočia. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest vo francúzskej väznici La Santé v Paríži.

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vo venezuelskom Caracase v rodine bohatého marxistického právnika José Altagraciu Ramireza Navasu, ktorý dal jemu aj jeho bratom krstné mená na počesť Lenina (mladší bratia sa volali Lenin a Vladimir). Pod vplyvom otca už v januári 1964 vstúpil do mládežníckej komunistickej organizácie a leto v r. 1966 strávil v partizánskom tréningovom tábore Matanzas na Kube blízko Havany. V ten istý rok po rozchode rodičov sa s mamou presťahovali do Londýna, kde navštevoval prestížnu London School of Economics. V r. 1968 sa zapísal na Univerzitu Patrica Lumumby v Moskve, odkiaľ ho však v r. 1970 vylúčili.

Krátko na to odišiel do jordánskeho Ammánu, kde sa v palestínskom výcvikovom tábore začala jeho dlhoročná úzka spolupráca s Ľudovým frontom pre oslobodenie Palestíny (PFLP). Tu tiež získal prezývku Carlos. Podľa jeho vlastných slov tu po boku PFLP bojoval proti jordánskej vláde počas tzv. Čierneho septembra v r. 1970.

Neskôr sa vrátil do Londýna, kde sa v r. 1973 začína aktívne zapájať do teroristickej činnosti, keď v mene PFLP uskutoční neúspešný pokus o vraždu vplyvného židovskeho obchodníka Josepha Sieffa. Prihlásil sa tiež k následnému neúspešnému bombovému útoku na izraelskú banku v Londýne, k bombovým útokom na vydavateľstvá troch proizraelsky píšucich francúzskych novín, k hodeniu granátu do parížskej reštaurácie, pri ktorom zahynuli 2 ľudia a k dvom neúspešným granátometným útokom na lietadlá izraelských aerolínií na letisku Orly z 13. a 17. januára 1975. Dňa 27. júna 1975 po zatknutí a vypočúvani Libanončana Michela Moukharbala, ktorý bol Carlosovou spojkou s PFLP, sa mu dostala na stopu francúzska polícia. Keď sa ho traja policajti pokúsili zatknúť v jeho parížskom byte, dvoch z nich zastrelil a následne ušiel cez Brusel do Bejrútu. Neskôr ako zradcu zabil aj Moukharbala.

Z Bejrútu začal Carlos organizovať svoju najznámejšiu akciu, prepadnutie budovy OPEC vo Viedni. Dal dokopy tím šiestich ľudí, ktorý sa okrem neho skladal z troch Palestínčanov z PFLP a dvoch západných Nemcov z ultraľavicovej organizácie Revolučné bunky. 20. decembra 1975 vtrhli do budovy OPECu práve počas summitu jej lídrov, zabili pri tom troch členov ochranky a zobrali viac ako 60 rukojemníkov, medzi ktorými bolo aj 11 ministrov príslušných krajín. Carlos požadoval od rakúskej vlády predovšetkým priestor v médiách, v ktorých sa malo každé dve hodiny vysielať jeho komuniké, v ktorom hovoril hlavne o podpore palestínskej veci a potrebe arabskej jednoty. Po splnení tejto požiadavky časť rukojemníkov prepustil a vymohol si lietadlo, ktorým spolu so zvyšnými 42 rukojemníkmi 22. decembra odletel do Alžíru. Tam prepustil 30 rukojemníkov, následne odletel do Tripolisu, odkiaľ sa však zakrátko vrátil späť do Alžíru, kde prepustil aj zvyšných rukojemníkov a kde bol Carlosovej skupine udelený azyl. Predpokladá sa, že výmenou za to, že nezabije žiadneho arabského rukojemníka, dostal Carlos od bližšie neznámych bohatých Saudoarabov zaplatené medzi 20 až 50 miliónov dolárov. Aj kvôli tomu bol neskôr aj napriek úspešnej akcii silno kritizovaný vedením PFLP, pretože pôvodne mal popraviť dvoch rukojemníkov, ktorých považovali za najväčších zradcov arabskej veci, iránskeho a saudskoarabského ministra.

Po akcii vo Viedni sa Carlos hlavne vplyvom západných médií stal predmetom silnej mystifikácie a začalo mu byť pripisované množstvo útokov, s ktorými nemal nič spoločné. Média mu tiež dali ďalšiu prezývku, Šakal. Jemu to však začalo očividne imponovať a svojim chválením o neexistujúcich misiách sám prispel k zahmlievaniu pravdy. Napriek tomu všetkému je však dnes už jasné, že sa nijako nepodieľal na útoku na izraelských športovcov v Mníchove z r. 1972 a pravdepodobne ani na únose letu 139 do Entebbe z r. 1976. Nie sú tiež žiadne dôkazy, že bol niekedy agentom KGB, hoci je zrejmé, že mal na ňu kontakty, tak ako aj na niektoré iné východoeurópske tajné služby.

V r. 1976 bol Carlos zatknutý a krátko zadržiavaný v Juhoslávii. Neskôr sa presunul do jemenského Adenu, kde si založil vlastnú militantnú skupinu, ktorú nazval Organizácia arabského ozbrojeného boja a ktorá bola zložená zo sýrskych, libanonských a nemeckých rebelov. V rokoch 1982-1983 uskutočnil sériu bombových útokov proti francúzskym cieľom ako odpoveď na uväznenie jeho ženy Magdaleny Koppovej v Paríži. Celkovo si tieto útoky vyžiadali 11 mŕtvych a vyše 100 zranených, pri poslednom z nich z 31. decembra 1983 na vlak TGV zahynuli štyria ľudia. Po tom, ako Koppovú prepustili, útoky prestali, no Carlos sa stal pre francúzsku tajnú službu najhľadanejšou osobou a bol nútený obmedziť svoje aktivity. Presunul sa do Východnej Európy, kde ho niektoré štáty síce tolerovali, no inak nepodporovali. Dva roky žil v Budapešti, párkrát pravdepodobne navštívil aj Česko-Slovensko a iné blízke socialistické krajiny. V r. 1985 ho z Maďarska vyhostili a následne ho odmietlo aj viacero iných krajín. Až Sýria mu dovolila ubytovať sa v Damasku pod podmienkou, že sa nijako nebude zapájať do teroristických aktivít. V r. 1991 ho vyhostili aj odtiaľ a po krátkom pobyte v Jordánsku sa nakoniec usadil v sudánskom Chartúme.

Väznica La Santé, kde je v súčasnosti Carlos zadržiavaný

V r. 1994 bol Carlos objednaný v chartúmskej nemocnici na nenáročnú operáciu kŕčových žíl. V tom čase ešte netušil, že sudánska vláda sa od jeho podpory odvrátila a uskutočnila rad tajných dohôd s francúzskou tajnou službou. Dva dni po operácii Carlos požiadal sudánske úrady o ochranu, pretože sa obával pokusu o atentát. Osobný strážca, ktorý mu bol pridelený, však nasledujúcu noc vtrhol do jeho izby, keď spal, zaistil ho a odviezol z jeho vily. 14. augusta 1994 bol odovzdaný do rúk agentov francúzskej tajnej služby DST a tí ho následne letecky prepravili do Paríža. Tam čelil obvineniu za spomínanú vraždu dvoch policajtov a Michela Moukharbala z roku 1975. Súdny proces sa začal 12. decembra 1997 a skončil 23. decembra toho istého roku, keď bol Carlos uznaný vinným a odsúdený na doživotie. V máji 2007 nariadili nový proces, v ktorom bol súdený za útoky z rokov 1982-1983. Tento proces sa začal v novembri 2011 a bol ukončený 15. decembra 2011 potvrdením druhého doživotného trestu pre Carlosa s možnosťou na podmienečné prepustenie najskôr po 18 rokoch väzenia.

Carlos je konvertovaný moslim, okrem rodnej španielčiny hovorí aj arabsky, rusky, anglicky a francúzsky, z väzenia prispieva do mnohých časopisov. V auguste 2001 sa vo väzení oženil so svojou právničkou Isabelle Coutant-Peyreovou.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]