Mútna
| Mútna | |
| Medovar | |
| miestna časť Turčianskych Teplíc | |
 Ruina majera Mútnik - jedného z posledných pozostatkov po obci
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Žilinský kraj |
| Okres | Turčianske Teplice |
| Vodné toky | Turiec (prítok Váhu), Mútnik (prítok Turca) |
| Nadmorská výška | 511 m n. m. |
| Súradnice | 48°50′23″S 18°49′41″V / 48,839850°S 18,828193°V |
| Obyvateľstvo | 0 |
| Prvá pís. zmienka | 1263 [1] |
  Poloha miestnej časti na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa miestnej časti
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Mútna je zaniknutá, no v stredoveku významná zemianska obec, ležiaca v súčasnom katastri mesta Turčianske Teplice v okrese Turčianske Teplice. Obecný chotár sa pôvodne rozkladal na veľkom dieli Horného Turca, od terajšieho Malého Čepčína, až po Sklené a Turček. Obec sa skladala z troch častí: Vyšnej, Strednej a Nižnej Mútnej. Obec patrila prevažnú časť histórie zemianskemu rodu Muthnai (Mutňanský v rôznych obmenách), neskôr Vladár,[2] no vystriedala viacerých majiteľov. Za pozostatky niekdajšej obce sa považujú majere Mútnik (obrázok), Kolba (48°49′26″S 18°50′29″V / 48,823833°S 18,841417°V) a Požehy.[3][1][4]
História[upraviť | upraviť zdroj]
Zem na ktorej ležalo mutnianské panstvo najprv daroval v roku 1230 kráľ Belo IV. Dominikovi a Venceslavovi za ich verné služby. Avšak keďže túto zem nikdy ani nenavštívili, svoj podiel na nej stratili. [4] Mútna samotná sa po prvý raz spomína v historických prameňoch v roku 1263, keď vtedy ešte celkom neobývané územie (v origináli ako „opustený les“ - lat. silva deserta) daroval král Belo IV. Jankovi a Pavlikovi, synom Gudrumovým, Hrubinovi a Krupcovi, synom Hájkovým a Milostovi, synovi Byhisovmu.[1] Tí sa následne začali písať „de Muthna“ alebo „Muthnai“, čím dali začiatok viacerým turčianskym zemianskym rodom. Noví majitelia Mútnej pochádzali „de villa Churnuk“, čo je podľa Vladára [5] (citované podľa [1]) mesto Cernik v Chorvátskom Slavónsku. Šikura a Križko sa však domnievajú, že skôr išlo o osadu Čerňakov, ktorá sa nachádza v mutnianskom panstve priamo v Turci, pri terajších Mošovciach. [1][4]
Noví majitelia sa pre svoju početnosť a rozľahlosť územia rozdelili do troch dedín: Vyšnej, Strednej a Nižnej Mútnej. Pred rokom 1358 požiadali majitelia Nižnej Mútnej – Juraj, syn Benediktov a Vladislav s Petrom, synovia Mikulášovi kráľa Ľudovíta I., aby dal ohraničiť chotár obce. 1. novembra 1358 bola vydaná listina, ktorá popisuje chotár ako
| „ | Rozprestieralo sa toto panstvo, počnúc od vpádu potôčka Lubnej do Turca východne až po rakytový kruh vedľa zemi Dubovcom patriacich, a ďalej až po Hozvugazdypotok, kde bol chotár diviacky; potom idúc hore týmže potokom až po riečku Bystrú a potom južne starou cestou až po cestu do Hornej Mútnej vedúcu; ztadiaľ obrátiac sa západným smerom až ku potoku Lipová a ním až do Turca a krížom cez Turiec ďalej proti západu až po cestu do Prievidze vedúcu. | “ |
| – Križko, Slovenské pohľady[4] | ||
Aj na základe týchto informácií umiestnil Šikura[1] Nižnú Mútnu niekde do okolia Požieh, konkrétne na lúku s názvom Medovar (48°51′07″S 18°49′15″V / 48,851905°S 18,820762°V). Stredná Mútna podľa neho ležala v oblasti terajšieho majera Mútnik, Vyšná Mútna v lokalite Kolba (48°49′26″S 18°50′29″V / 48,823833°S 18,841417°V).
26. júla 1360 mútnianski páni (Klement, syn Štefanov, Ján, syn Petrov, Mikeš a Jakub, synovia Pšochovi, Pavel, syn Kojnov, Peter, syn Tomášov, Peter, syn Pivkov, Dalemír a Ján, synovia Ladislavovi, Štefan, syn Benediktov, Pavel, syn Ondrejov, Marko a Mikuláš, synovia Močkovi, Černík a Imro, synovia Ondrejovi, Batiz, syn Zálohov, Štefan, syn Michalov, Benedikt, syn Martinov, a Mikuláš, syn Dovorov[4]) s Petrom Glaserom, synom Gerhardovým pred turčianskym konventom zmluvu, na základe ktorej mu vymerali kus zeme medzi potokom Čemerná (Sklené) a Turcom. To územie vtedy tvoril les, ktorý mal Glaser so svojimi osadníkmi vyťať, odmenou mu malo byť sudcovské právo vo veciach obecných, právo postaviť kostol aj krčmu, držať kováča aj obuvníka a 16 rokov byť oslobodený od obecných poplatkov. Glaser tak vykonal a tak bola založená obec Sklené.[6]
V 15. storočí začalo kráľovské mesto Kremnica uplatňovať nároky na územie Horného Turca, predovšetkým chotár Mútnej. Keďže mesto malo veľkú moc i finančné prostriedky, mutnianskí zemania (neodkázaní na pobyt v obci, nakoľko všetky rodiny vlastnili aj iné statky, predovšetkým v Malom a Veľkom Čepčíne) boli postupne nútení jeho záujmom ustúpiť. V roku 1509 postúpili Vladárovci („de Muthna“) Vyšnú Mútnu Kremnici za 15 zl., v tej istej dobe Csepcsányiovci z Malého Čepčína postúpili Strednú Mútnu za 24 zl. a napokon za 1200 zl. boli Kremnici predané aj obe kúrie v týchto obciach.[1]
Osobitne sa spomína Nižná Mútna. Tamojší zemania sa v blízkosti Kremnice báli, tak bola polovica dediny predaná už v roku 1437 Jurovi Medovarovi, podľa ktorého ju následne nazývali Medovar. Ten sa tam však necítil bezpečne a preto ju vymenil za kúriu v Medziháze s Jurajom Záblatským. Následne sa jej zmocnili nakrátko Révaiovci, ktorí tam však priamo nehospodárili, čo malo za následok požiar panského dvora a jeho dlhé neobnovenie. Ako zhorenisku sa začalo tomuto miestu hovoriť Požehy a keď tam vznikol nový majer, kúpila ho v roku 1881 tiež Kremnica.[4] Druhá polovica bola predaná v roku 1449 Jurovi Benickému, ktorý sa tam tiež neusadil a už v roku 1493 ju za 200 zlatých predal Kremnici. V roku 1523 už Kremnica vlastnila s výnimkou Požieh všetky mutnianské majetky. Keďže nebol záujem držať v tomto území kúrie ani dediny, postupne zanikli a premenili sa prevažne na lúky a lesy.[1]
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h ŠIKURA, Ján Štefan. Zaniknuté osady v Turci. Sborník Museálnej spoločnosti slovenskej, 1932, roč. 26., čís. 1, s. 1-15.
- ↑ VLADÁR. In: Rodové erby na Slovensku. 1. vyd. Zväzok II. Martin : Osveta, 1986. 218 s. S. 159-160.
- ↑ ZANIKNUTÉ OSADY. In. ŠIKURA, Ján Štefan. Miestopisné dejiny Turca. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1944. S. 156-157.
- ↑ a b c d e f KRIŽKO, Pavel. Veľká Mútna a jej páni. Slovenské Pohľady, 1898, roč. 18., s. 162, 209, 257, 336, 388. Dostupné online [cit. 2022-02-21].
- ↑ VLADÁR, Károly; BRÁZ, Béla. A nagycsepcsényi és muthnai Vladár család története és leszármazása. Turčiansky Svätý Martin : A Magyar nyomda nyomása, 1907. Dostupné online. (po maďarsky)
- ↑ SKLENÉ. In. ŠIKURA, Ján Štefan. Miestopisné dejiny Turca. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1944. S. 56-57.