Redaktor:Patayasa/Plateresco

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Priečelie Univerzity v Salamanke.
Portál Hostelu Kráľovských Veličenstiev v meste Santiago de Compostela.

Plateresco, taktiež nazývané gotické plateresco, protorenesancia, izabelský sloh, sloh Katolíckych Veličenstiev (posledné dva termíny sa používajú pri označovaní prvej fázy plateresca) alebo sloh kráľa Filipa II. (používané pri renesančnej fáze) bol umelecký smer uplatňovaný najmä v architektúre, ktorý vznikol a prekvital v Španielskom kráľovstve na Pyrenejskom polostrove, ale aj v amerických a ázijských kolóniách. Sloh nastupuje po neskorobarokovom období a predchádza renesancii. Jeho začiatky sa datujú od konca 15. storočia. Sloh pretrval dve nasledujúce storočia.

Vznikol prispôsobením gotického priestoru a eklektickým spojením ozdobných prvkov mudéjarského štýlu s flámskou a lombardskou gotikou. Rovnako v ňom možno nájsť ranné prvky toskánskej renesancie.

Medzi príklady patria erby a vežičky, trojdielne priečelia (renesančné priečelia sú dvojdielne) či renesančné stĺpy. Svoj najväčší rozmach zaznamenal v období kraľovania Karola V., najmä v meste Salamanca. Veľmi dobre sa rozvinul aj v iných mestách Pyrenejského polostrova, nájdeme ho napríklad v mestách León a Burgos, ale aj na území Nového Španielska, v dnešnom Mexiku. Experti ho odmietajú vydeliť ako samostatný sloh, preto býva často označovaný ako protorenesancia alebo prvá fáza renesancie.

Sloh charakterizuje nadmerné využívanie ozdobných prvkov na priečeliach. Prvky majú tvar rastlín, svietnikov, girlánd, nadprirodzených tvorov a iných foriem. Priestorová dispozícia však kopíruje gotické usporiadanie. Zachovanie gotickej štruktúry a priestoru vedie k tomu, že býva často klasifikovaný iba ako variácia slohu. V Novom Španielsku sa plateresco vyvinulo do samostatného podtypu. Silný dôraz sa kládol na využitie mudéjarských prvkov, ktoré sa modifikovali domorodými vplyvmi.

V 19. storočí, s nástupom historizujúcich slohov, sa plateresco vrátilo, a to pod názvami monterreyský sloh či španielsky sloh.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov plateresco sa odvodzuje od slova platero (v slovenčine: striebrotepec). Sevillský historik Diego Ortiz y Zúñiga ho prvýkrát použil v 17. storočí pri opise sakristie Katedrály v Seville v treťom diele svojej knihy Anály. Niektorí autori nesprávne pripisujú prvú zmienku o slohu pri opise Kráľovskej kaplnky, ktorú Ortiz y Zúñiga spomína v štvrtom diele.

Problém s určením výskytu a vyčlenením ako samostatného slohu[upraviť | upraviť zdroj]

Dom Montejovcov v meste Mérida v Mexiku.
Platereskný oltár cisterciánskeho kláštora Santa María del Salvador v Cañase (La Rioja).
Hrobka Juana de Ortegu v Kláštornom kostole sv. Doroty v Burgose.
Priečelie radnice v Seville na námestí Plaza de San Francisco od architekta Diega de Riaño.
Hrobka Alonsa de Villaseca v kostole sv. Archanjela Michaela v Mexiko City v Mexiku.
Portál Domu toho, kto zabil zviera v mexickom meste Puebla de Zaragoza, vyzdobený poľovníckymi výjavmi a groteskami.

Zvyčajne sa plateresco označuje ako čisto španielsky sloh, rozumej dominantný na územiach patriacich pod správu španielskej monarchie v 15. až 17. storočí. Avšak v polovici 20. storočia toto exkluzívne označenie začína byť spochybňované rôznymi autormi, najmä Camónom Aznarom (v roku 1945) a Rosenthalom (v roku 1958), ktorí ho vo všeobecnosti definujú ako spojenie rôznych prvkov (gotických, moslimských, renesančných). Camón Aznar ho nepovažuje za samostatný sloh a začleňuje ho do renesancie. Rosenthal upozorňuje na podobnosti s určitými stavbami z iných európskych krajín, hlavne Francúzska a Portugalska, ale aj Nemecka a iných.

Tento problém ešte viac podčiarkuje neopodstatnenosť používania termínu plateresco a jeho vyčlenenie ako samostatného architektonického slohu. Skôr by sa mal považovať za obdobie spájania štýlov a prechodu medzi nimi, ktorý je charakteristický hojnosťou ozdobných prvkov. Architekti v ňom neboli schopní rozvinúť nové priestorové či štrukturálne smery. V niektorých prípadoch je plateresco považované iba za náhradu gotických ozdobných prvkov talianskymi groteskami, ktoré vychádzali zo serliovských motívov.

Odhliadnuc od všetkých definícií, sa plateresco, alebo protorenesancia, považuje za umenie, ktoré zodpovedalo nárokom Španielskej monarchie, ktorá v tom čase zavŕšila zjednotenie pyrenejského polostrova a dobyla bohatú Ameriku. Začalo sa obdobie konštrukcie významných diel, ktoré dnes považujeme za architektonické pamiatky.

Znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Španielske plateresco[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi typické znaky patria bohato zdobené priečelia v tvare oltáru, ktoré sa podobajú prepracovaným zlatníckym dielam. Ozdobné prvky nadobúdajú rôzne tvary, najmä rastlín, používajú sa tiež rondely, erby a zvieracie figúry. Ďalším typickým znakom je bohaté využitie materiálov, napríklad pozlátenie cimburia, okrajov i váz. Na konci prvej tretiny 16. storočia sa častejšie objavuje mnohofarebnosť, cimburie a balustrády dodávajúce výzdobe bohatosť.

Aplikovanie ozdobných prvkov na všetky plochy sa prejavuje vo vzniku nových plôch a priestorov, ktoré majú najmä ozdobnú funkciu. Medzi ne patria napríklad výklenky, edikuly a niky.

Samostatne sa začali včleňovať talianske prvky ako napríklad bosáž, klasické vežičky, románske oblúky, a veľmi často aj grotesky.

Použité prvky mali svoj zámer, nemali iba estetickú funkciu. Vavríny, bojové scény a rohy hojnosti sa umiestňovali na obydlia významných vojakov. Výjavy z gréckych a rímskych bájí reprezentovali renesančné ideály. Výzdoba sa zmenila na prostriedok reprezentácie a šírenia renesančných myšlienok.

Používali sa a preferovali vybrané priestorové usporiadania, vďaka ktorým sa napríklad vytvárali otvorené schodiská. Čo sa však gotiky týkalo, žiadne štrukturálne zmeny nenastali.

Americké plateresco[upraviť | upraviť zdroj]

Keď Španieli do Ameriky priniesli plateresco, hlavne na územie dnešného Mexika, niektoré domorodé etniká boli v umeleckých fázach, ktoré sa môžu považovať za barokové. Platereskný štýl sa symbioticky začlenil medzi miestne tradičné slohy, a to až do takej miery, že sa gotická architektúra dostala do Ameriky iba vo forme plateresca. Plateresco sa však čoskoro pod vplyvom domorodých a neskôr afrických štýlov zmenilo do formy, ktorá sa dnes označuje ako americký barok.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Plateresco nadväzuje na izabelský sloh, v ktorom pyrenejské a italianizujúce ozdobné prvky vytvárajú zložité tvary navrstvené na gotickú štruktúru. Neskôr sa môže hovoriť o platerescu, ktorého základ až do roku 1530 tvoria gotické prvky. Po tomto roku, aj keď sa platereskné prvky i naďalej používajú a rozvíjajú, prechádzajú do architektúry, v ktorej sa začínajú uplatňovať renesančné princípy. V roku 1563, so začiatkom stavby Kláštora Svätého Vavrinca z Escorialu, sa vďaka zásahom architekta Juana de Herreru renesančná architektúra zbavuje platereskných prvkov a plateresco stráca svoje výsadné postavenie na Pyrenejskom polostrove. V Mexiku sa však naň nezabúda a v 18. storočí vzniká neoplateresco.

V každom prípade, plateresco, či už sa považuje za výlučne španielsky alebo európsky sloh, predstavuje prechod medzi gotikou a renesanciou.

Izabelský sloh (15. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Gótico isabelino a Manuelino
V 15. storočí sa začína v kastílskej architektúre objavovať sklon k používaniu moslimských ozdobných prvkov, či plamienkových prvkov pochádzajúcich z Flámska. Prídavné meno izabelský získal sloh z dôvodu, že väčšina stavieb bola zadaná Izabelou I. Kastílskou. Ozdobné prvky, ktoré sa postupne stávali zložitejšími, nijako neovplyvňovali vnútornú konštrukciu stavieb.

V tom istom období vznikol v Portugalsku podobný sloh, ktorý sa nazýva manuelský sloh.

Gotické plateresco (koniec 15. storočia až rok 1530)[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 15. storočia gotické budovy začínajú pokrývať hlavne grotesky, priestor a štruktúra však zostávajú nemenné. Tento proces začal, keď sa do Španielska dostali renesančné prvky. Tie sa len kopírovali bez toho, že by boli pochopené, pretože stále pretrvávali stredoveké myšlienky a formy.

Okrem toho, veľa platereskných stavieb už bolo postavených, preto sa na ne iba pridali vrstvy renesančných prvkov, najmä na voľné plochy (okolo okien a dverí), ale aj na iné miesta.

Aj keď sa zvykne používať prídavné meno platereskný najmä pri architektúre, spôsob nahrádzania starých stredovekých foriem novými renesančnými prvkami je rovnako viditeľný v španielskom maliarstve a sochárstve tohto obdobia.

Renesančné plateresco (1530 – 1560)[upraviť | upraviť zdroj]

Platereskný portál farského kostola v obci La Garrovilla (Badajoz, zo začiatku 17. storočia).

Je to obdobie, v ktorom bola renesancia už na Pyrenejskom polostrove etablovaná, no ešte nedosiahla svoj vrchol. V tomto období architekt Juan de Herrera a kráľ Filip II. upravili stavebné plány kláštora El Escorial, ktorého budovanie sa začalo v roku 1563.

Bohatá výzdoba kompletne podlieha talianskym princípom. Aplikuje sa na stavby navrhnuté podľa renesančných pravidiel.

Monterreyský sloh (19. storočie a prvá tretina 20. storočia)[upraviť | upraviť zdroj]

Palác Monterrey.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Neoplateresco

V 19. storočí sa objavuje španielsky sloh, neoplateresco či monterreyský sloh (názov je odvodený od Paláca Monterrey v meste Salamanca). Je to historizujúci sloh zameraný na plateresco, ktoré sa chápe ako národný štýl.

Štýl sa udržal až do prvej tretiny 20. storočia v národných a regionálnych podobách. Bol často využívaný, aj keď nebol príliš akceptovaný. Dodnes sa dá nájsť na niektorých budovách na ulici la Gran Vía v Madride.

V Mexiku sa tiež vytvorila nová forma plateresca, ktorá sa úspešne rozšírila až na juhovýchod Spojených štátov. Jej začiatky sa datujú od prvej polovice 18. storočia. Táto forma neoplateresca sa nesmie zamieňať so španielskym neoplaterescom z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý je známy pod názvom monterreyský štýl.

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Platereskní architekti a umelci[upraviť | upraviť zdroj]

Architektonické a iné platereskné diela[upraviť | upraviť zdroj]

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Chueca Goitia, Fernando; Ars Hispaniae: Arquitectura del siglo XVI. Ed. Plus-Ultra (1953).
  2. Camón Aznar, José; La arquitectura plateresca. Ed. Instituto Diego Velázquez (1945).
  3. Soldevila, Ferrán; Historia de España, vol. 3. Ed. Ariel (1999).
  4. Aguado Bleye, Pedro, y Alcázar Molina, Cayetano; Manual de historia de España: Reyes Católicos. Casa de Austria (1474-1700), p. 1064. Ed. Espasa-Calpe (1963).
  5. Bassegoda Nonell, Juan; Historia de la arquitectura, p. 224
  6. Rivas Carmona, Jesús; Los trascoros de las catedrales españolas: estudio de una tipología arquitectónica, p. 93. Ed. Editum (1994). ISBN 978-84-7684-572-1.
  7. Bozal 1991.
  8. Bueno Fidel, María José; Arquitectura y nacionalismo: pabellones españoles en las exposiciones universales del siglo XIX, cap. 6. Ed. Universidad de Málaga y Colegio de Arquitectos (1987).

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri tiež[upraviť | upraviť zdroj]