Platón

Platón

Platón (* 427 – † 347 pred Kr.) bol Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof; najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 385/7 pred Kr. svoju filozofickú školu zvanú Akadémia. Platónove spisy sú jediným informačným zrojom o legendárnej zaniknutej ostrovnej civilizácii Atlantída.

Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.

I. Gnozeológia - Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít - svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, "jadro sveta a vznešenosť bytia", Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.

Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimoskúsenostného sveta ideí. Usporiadanie ideí je hierarchické, ako vyšší pojem zahrnuje v sebe nižšie, tak aj vyššia idea obsahuje nižšie. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.

II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Ústava podáva idaelistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše. Duša spravodlivého človeka má tri základné cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou.

1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou - vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.

2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi (fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.

3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.

Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastnícko, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom "totalitného štátu", občan je tu pre štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.

Zoznam zdrojov

Pytagoras

priviedol Platóna k viere v nesmrteľnosť; od neho získal poznatky z náboženstva, mystiky a matematiky.

Parmenides

ho ovplyvnil predstavou, že pravá skutočnosť je večná, nemenná a bezčasová.

Herakleitos

viedol Platóna k presvedčeniu, že v prírodnom svete niet ničoho stáleho a že pravé poznanie nemôžeme dosiahnuť prostredníctvom zmyslov. Vo svojej filozofii sa Platón pokúšal nájsť riešenie rozporu medzi Herakleitovým názorom na svet, podľa ktorého sa svet javov stále mení, a parmenidovským chápaním pravej skutočnosti, ktorá je jedna a nemenná.

Sokrates

vyvolal v Platónovi záujem o mravné problémy a túžbu po objasnení „zmyslu“ všetkého na tomto svete. Tak Sokrates, ako aj Platón sa zaoberali poznaním dobra.

Platónska akadémia

filozofická škola založená okolo r. 387 pr. n. l. Platónom. Meno dostal podľa rovnomenného aténskeho predmestia, ktorého ochrancom bol héros Akadémos. Po organizačnej stránke bola Akadémia thiasom na pestovanie kultu Múz. Platón sledoval jej založením pravdepodobne aj politické ciele, ako možno súdiť podľa jeho výkladu o spoločenskom poslaní filozofov v Ústave (9).

Obsahom svojej činnosti nadväzovala na tradície pytagorovského spolku. O jej vedeckom a filozofickom programe si možno utvoriť predstavu zo 7. knihy Platónovej Ústavy, kde sa opisuje, ako treba vzdelávať filozofov. Ako hlavné zložky vzdelania filozofov sa tu uvádza aritmetika, geometria, stereometria, astronómia a náuka o harmónii. Tieto vedecké disciplíny sa označujú ako predohra k najvyššej forme rozumovej činnosti, k dialektike.

Rozlišuje sa:

Stará Akadémia

prvá etapa vývinu platónskej Akadémie. Platónovo učenie nebolo pre členov Akadémie záväznou dogmou. Mnohí členovia Akadémie boli samostatnými tvorivými osobnosťami, napr. Aristoteles, [[Eudoxos z Knidu, Herakleides z Pontu a Filippos z Opuntu. Najortodoxnejšími platonikmi starej Akadémie boli Speusippos, scholarcha v rokoch 347-339, a Xenokrates, scholarcha v rokoch 339-315 .

Stredná Akadémia

etapa platónskej Akadémie; jej scholarchom bol Arkesialos (v rokoch 268-241). S Arkesilaom dochádza k obratu vo vývine akadémie smerom ku skepticizmu.

Nová Akadémia

etapa vo vývine platónskej Akadémie, ktorá radikalizovala smer nastúpený Arkesilaom; jej scholarchami boli: Karneades, Filon z Larissy, Antiochos z Askalonu.

Akadémia platónska florentská

široké spoločesntvo ctiteľov, ideových spriaznencov, žiakov a priateľov, ktoré sa sformovalo okolo Marsilia Ficina vo Florencii. Pre utvorenie tohto spoločenstva pripravil podmienky nekorunovaný vládca Florencie Cosimo Medici, ktorý vydržoval vo svojom dome Marsilia Ficina. Cosimo, ktorý si Marsilia veľmi obľúbil, daroval mu usadlosť nedaleko svojho vidieckeho sídla v Careggi neďaleko Florencie. Nemenej dôležitý bol aj iný Cosimov dar, grécky kódex obsahujúci Platónove diela. Existencia novej platónskej akadémie vo Florencii sa datuje 1459 až 1521.

Diela

Alkibiades /dialóg

Dialóg Alkibiades, uvádzaný tiež ako „Prvý“, čím sa rozlišuje od krátkeho Alkibiada, ktorý sa označuje ako „Druhý“, je priamy rozhovor medzi Sokratom a mladým aristokratom Alkibiadom (451-404 pred n. l.), neskorším aténskym štátnikom a vojvodcom, nakoniec zavraždeným Peržanmi vo Frýgii v Malej Ázii.

Sokrates, poslušný svojmu vnútornému „božiemu hlasu“ ("daimonion"), chce si vymeniť svoje myšlienky s ambicióznym Alkibiadom, ktorý si zakladá na svojej kráse, na svojom rode a na svojom bohatstve, a pomocou týchto predností chce dosiahnuť moc nielen v Aténach, ale dokonca - ironicky povedané - v celom Grécku, ba nad celým svetom. Dosiahnuť tento cieľ svojich želaní však môže Alkibiades len pomocou Sokrata. Tým sa Sokrates dostáva k vlastnej téme dialógu.

No iba ten, zdôrazňuje Sokrates, kto vládne potrebným vedením, môže úspešne vystupovať ako poradca aténskeho ľudu. Alkibiades si však namýšľa, že by mohol radiť Aténčanom v otázke vojny a mieru, ale to podľa Sokrata znamená vedieť, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé. No Sokrates donúti Alkibiada priznať sa, že nemá vedenie o spravodlivosti a nespravodlivosti, pretože v týchto veciach sa aj veľmi veľa ľudí nezhoduje medzi sebou. Alkibiades však dôvodí, že pri takejto porade ľudu nejde o to, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, ale o to, čo je užitočné, kým zasa Sokrates pokladá spravodlivé a užitočné za to isté. A tak Sokrates ďalej dokazuje Alkibiadovi, že nemá pravé vedenie, ktoré spočíva v poznaní dobra a zla, krásy a škaredosti, spravodlivosti a nespravodlivosti, užitočnosti a neužitočnosti, ale si len namýšľa, že má takéto vedenie, nad ktoré nie je nič potrebnejšie pre budúceho štátnika. Zdanlivé vedenie je totiž najhoršia nevedomosť. Preto mu Sokrates radí zamerať svoj pohľad na cudzích vedúcich štátnikov, najmä u Lacedemončanov a Peržanov. V dlhom výklade (tzv. perzská reč) Sokrates porovnáva, pravda, prehnaným spôsobom Alkibiadove malé prednosti s tým, čo majú Lacedemončania a čím vynikajú perzskí králi. Jedine starostlivosťou o seba samého, sebapoznaním a odborným umením môže Alkibiades prekonať svojich protivníkov a tak sa presláviť medzi Grékmi a barbarmi. Sebapoznanie a na ňom sa zakladajúca starostlivosť o seba samého spočíva v snahe stať sa cnostným (dobrým) mužom. Treba však rozlišovať medzi starostlivosťou o svoje vonkajšie záujmy, o svoje telo a o svoju dušu. Poznať samého seba znamená poznať svoju dušu. Duša je to určujúce pre nás, ona je pravý človek. Preto milovať samého Alkibiada znamená milovať Alkibiadovu dušu. Starosť o dušu musíme odlišovať od toho, čo rozumieme pod „starať sa o svoje veci“. Ak sa Sokrates hlási za Alkibiadovho trvalého obdivovateľa, tak sa to vzťahuje na Alkibiadovu dušu. Len skutočnou starostlivosťou o svoju dušu, sebapoznaním, môže Alkibiades uniknúť nebezpečenstvám, ktoré so sebou prináša štátnická dráha. Spravodlivosť, rozumnosť a vôbec cnosť sú podmienky správneho života a šťastia tak pre jednotlivca, ako aj pre štát. Alkibiades, ktorý nemá tieto vlastnosti, sľubuje, že z tohto svojho stavu nedôstojného slobodného človeka chce uniknúť starostlivosťou o spravodlivosť. „Chcel by som, aby si v tom aj zotrval,“ končí Sokrates rozhovor. „Nie že by som v niečom neveril tvojej povahe, ale keď sa dívam na ten silný vplyv štátneho života, obávam sa, aby ľahko nepremohol mňa i teba.“

Dialóg tzv. Alkibiades Druhý, ktorý má niektoré podobnosti s Alkibiadom tzv. Prvým (pozri vyššie), sa všeobecne a jednoznačne pokladá za nepravý

Epinomis /dialóg

dialóg nadväzujúci na poslednú časť Platónových Zákonov

Eutydemos /dialóg

Platónov dialóg, ktorého témou je kritika eristiky.

Eutyfron /dialóg

Dialóg o zbožnosti. Pozri Eutyfron

Faidon /dialóg

dialóg, nazvaný podľa Sokratovho žiaka Faidona, je rozprava o nesmrteľnosti ľudskej duše.

Pytagorovec Echekrates z Fliuntu žiada Faidona, aby jemu a jeho nemenovaným priateľom vyrozprával posledné chvíľky Sokrata pred jeho popravou a prečo sa poprava vlastne oddialila.

Keď sa Sokratovi priatelia dozvedeli, kedy má byť Sokrates popravený, prišli v ten deň skoro ráno do väzenia a našli tam už nariekajúcu Xantipu s dieťaťom na rukách. Po príchode priateľov ju dal Sokrates odviesť domov. Sokrates sedel na lôžku, práve ho zbavili pút, a vykladal priateľom o zvláštnej spojitosti príjemného a nepríjemného.

Sokrates neschvaľuje samovraždu, pretože ľudia sú podľa neho majetkom bohov, ktorí sa o nich starajú.

Podľa pytagorovca Kebesa by rozumných ľudí malo mrzieť, že zomierajú, len nerozumní sa môžu radovať. Sokrates dôvodí, že po smrti príde k iným múdrym ľuďom a dobrým bohom. Tí, čo sa správne zaoberajú filozofiou, zaoberajú sa viacej smrťou ako týmto životom. Život pravého filozofa je ustavičnou snahou obmedziť maximálne telesné nároky v prospech čistého myslenia, ktoré sa týka poznania súcien osebe, ideí. Filozof sa má usilovať vo svojom pozemskom živote čo najviac oslobodiť dušu od tela, a to umožňuje v plnom rozsahu jedine smrť, ktorá nie je pre filozofa ničím strašným, ale naopak znamená splnenie jeho nádejí, že ňou dosiahne múdrosť, po ktorej celý život túžil.

Kebes súhlasí v podstate so Sokratom, len jeho názor o duši (9) vzbudzuje pochybnosť, pretože je obava, že sa duša hneď po odlúčení od tela rozptýli, hynie a zaniká. Preto je potrebný dôkaz, že duša ďalej jestvuje po smrti človeka a že má nejakú silu a je schopná myslieť.

Sokrates svoj dôkaz začína tým, že jestvuje staré rozprávanie, podľa ktorého duše prichádzajúce do Hádovej ríše z tohto sveta, tam pobudnú a potom sa opäť vracajú do života, čím sa naznačuje, že nezanikajú, ale trvajú v podsvetí. Tento názor nachádza svoje potvrdenie v prírode, kde všetko vznikanie a zanikanie spočíva v neustálom prechádzaní z jedného protikladu do druhého: zo studeného vzniká teplé, zo spánku bdenie, z bdenia spánok a pod. Keby jestvovalo len priamočiare vznikanie z jedného do protikladného, všetko by napokon nadobudlo ten istý tvar a dostalo by sa do toho istého stavu a veci by prestali vznikať. Podobne zo života vzniká smrť a zo smrti život.

Kebes pridáva ďalší dôkaz o nesmrteľnosti duše tým, že poukazuje na Sokratovo tvrdenie, podľa ktorého naše učenie sa je spomínanie. To takisto svedčí o tom, že naša duša musela byť niekde predtým, ako vstúpila do tejto ľudskej podoby.

Podľa Sokrata skôr ako sme začali vnímať, museli sme niekde nadobudnúť vedomosti o súcne rovnosti, ak sme rovnaké veci zo zmyslových vnemov uviedli do vzťahu s týmto súcnom. Túto vedomosť sme museli nadobudnúť ešte pred narodením, takže ešte pred narodením sme získali také pojmy, ako pojem rovnosti. Pri narodení sme tieto vedomosti stratili, ale neskôr sme pomocou zmyslov nadobudli o nich vedomosti spomínaním. Z toho vyplýva, že naše duše musia jestvovať aj pred narodením.

Podľa Kebesa a Simmiasa však z uznania preexistencie duše nevyplýva, že duša bude jestvovať aj po našej smrti. Sokrates sa odvoláva na predchádzajúci dôkaz z procesov v prírode, kde vznikanie a zanikanie je prechod z jedného protikladu do druhého: rovnako aj duša vzniká zo smrti, a preto musí aj po smrti jestvovať, keď musí zasa vznikať. Obava, že sa duša po smrti rozsype, akoby vetrom rozfúkaná, stojí na predpoklade, že je niečím zloženým. Rozpadnúť sa môže iba niečo zložené, jednoduché sa rozpadnúť nemôže. Jednoduché je stále a nemenné; prislúcha ideám. Duša je takisto jednoduché, nezložené, božské, nesmrteľné a rozumové. Keď sa duša oddelí od tela celkom čistá, odchádza k tomu, čo sa jej podobá, k neviditeľnému, božskému a nesmrteľnému, kde trávi čas s bohmi. Keď sa však od tela oddelia duše poškodené a nečisté, omámené telesnými žiadosťami a rozkošami, potĺkajú sa medzi pomníkmi a hrobmi, až sú uzavreté do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali.

Simmias však argumentuje, že duša je len harmóniou tela, takže nemôže prežiť telo podobne, ako keď sa rozbije lýra, ktorá je hmotným telesom, stratí sa aj jej harmónia, ktorá je čosi neviditeľné, nehmotné. Podľa Kebesa zasa, duša síce môže pretrvať mnoho tiel, s ktorými bola spojená, napokon však jednako len hynie s posledným telom.

Podľa Sokrata duša nie je harmóniou, pretože to by odporovalo preexistencii duše, harmónia nie je totiž pred hudobným nástrojom, ďalej jedna duša sa podobá druhej, nie však každá harmónia druhej, a takisto duša odporuje telu, kým harmónia je vždy závislá od nástroja a nemôže mu odporovať.

Pokiaľ ide o Kebesove námietky, treba podľa Sokrata uvážiť príčiny vznikania a zanikania vôbec: pravou príčinou vecí sú idey a účasť vecí na nich je pravou príčinou ich vlastností. Nijaká idea nepripúšťa spojenie s protikladnou ideou. Duša síce netvorí priamy protiklad smrti, ale keďže je nerozlučne spojená s ideou života, vylučuje smrť a tým je nesmrteľná a nezničiteľná, lebo smrť by bola jediným spôsobom jej zničenia. Pri smrti človeka duša nehynie, ale iba ustupuje z tela. Tým Sokrates presvedčil Kebesa o postexistencii duše.

Ak je však ľudská duša nesmrteľná, musí sa o ňu človek starať, aby bola čo najlepšia a najmúdrejšia a dosiahla šťastný osud na onom svete, kde dobrých odmeňujú a zlých trestajú. Súd mŕtvych určuje každej duši jej prislúchajúce miesto alebo blúdenie z jedného miesta na druhé.

Záver dialógu obsahuje Faidonovu správu o posledných Sokratových činoch a slovách a o jeho smrti.

Faidros /dialóg

dialóg o kráse, láske a ideách.

Gorgias /dialóg

- o rétorike- zamyslenie sa nad niektorými morálnymi otázkami

Kratylos /dialóg

- o pôvode reči

Kritias /dialóg

nedokončený spis o zánkiu ostrovnej ríše Atlantídy

Kriton /dialóg

Tučný textnázov odkazu[[[Názov odkazu]

Médiá:Text nadpisu

]]=== Laches /dialóg ===

Obrana Sokratova

- Sokratova reč na súde (monológ)

Protagoras /dialóg

- o výchove k cnosti- „cnosť je vedomosť, ktorá sa dá naučiť“. Tvrdil, že duša má tri cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť, pričom tieto vlastnosti nie sú v rovnováhe.

Symposion /dialóg

o láske ako túžbe po poznaní

Teaitetos /dialóg

o spravodlivom vedení

Timaios /dialóg

o vzniku sveta

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Platón (Angličtina)