Ľuľok čierny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
ľuľok čierny
(ms) Solanum nigrum 1.jpg
Ľuľok čierny; listy, kvety a nezrelé bobule (október)
Vedecká klasifikácia
Synonymá
Solanum humile

Solanum morella

Solanum vulgatum
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Ľuľok čierny[1] (lat. Solanum nigrum)[2] je jednoročná alebo aj dvojročná bylina z rodu ľuľok (Solanum) z čeľade ľuľkovité (Solanaceae). Druh je rozšírený od miernych po tropické oblasti a od hladiny mora do nadmorských výšok nad 3 500 metrov. V rámci rodu je považovaný za najvariabilnejší druh, s najväčšou koncentráciou v trópoch, najmä v Južnej Amerike.[3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Ľuľok čierny je značne premenlivá, jednoročná alebo niekedy aj dvojročná bylina, vysoká 50 až 100 cm, ktorá sa rozmnožuje iba semenami.[3] Má rozložito rozkonárenú a drsne hranatú stonku.[4][5]

Stopkaté striedavé listy sú v obryse vajcovité až trojuholníkovito kopijovité, na báze široko klinovité, celistvookrajové alebo plytko laločnaté. Na líci sú tmavozelené, na rube svetlozelené. Dlhé sú 2,5 až 7 cm a široké 2 až 5 cm.[6][7][8]

Malé biele kvety rastú v prevísajúcich 5 až 10 kvetých vrcholíkoch.[7][8] Kvetné stopky sú dlhé 15 až 30 mm, za plodu vzpriamené. Koruna má v priemere 10 až 15 mm a je 2 až 3-krát dlhšia ako kalich. Peľnice sú žlté. Plodmi sú čierne, guľaté bobule s priemerom do 10 mm.[6]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Prirodzeným areálom rozšírenia ľuľka čierneho sú mierne oblasti Eurázie a tropické oblasti Afriky.[2] Dnes tento druh však možno považovať už za kozmopolitný,[4] s najväčšou koncentráciou v trópoch, najmä Južnej Amerike.[3]

Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]

Ľuľku čiernemu sa najlepšie darí na vlhkých teplých stanovištiach s plným alebo čiastočným slnečným žiarením. Najlepšie sa prispôsobuje úrodným pôdam, najmä pôdam s vysokým obsahom dusíka a fosforu. Najčastejšie sú to narušené stanovištia, ako je obrábaná pôda, okraje ciest a odkryté korytá a brehy riek. Rastie od miernych po tropické oblasti a od hladiny mora do nadmorských výšok nad 3 500 metrov.[3] U nás sa sporadicky vyskytuje na celom území, najmä v teplejších oblastiach, častý je v nížinách, ale nájde sa aj v horských oblastiach. Je prvkom ruderálnych spoločenstiev, kde obyčajne rastie v sprievode mrlíkov. Typickými stanovišťami sú úhory a smetiská. Kvitne v júni až októbri.[4][8]

Ľuľok čierny môže ročne vyprodukovať až 178 000 semien, pričom po zimnej stratifikácii si klíčivosť môže uchovať až 99 % semien. Semená skladované vnútri pri izbovej teplote si po 2 rokoch zachovávajú klíčivosť do 27 %. Semená klíčia najlepšie pri striedavých teplotách od 20 do 30 °C. Rozširovaný je hlavne vtákmi, pričom prechod semien ich zažívacím traktom klíčivosť semien neovplyvňuje.[3]

Význam a využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo väčšine častí sveta, najmä v Európe a Severnej Amerike, sa ľuľok čierny považuje za nežiaducu burinu v poľnohospodárstve, pretože je vážnym konkurentom pre sadenice mnohých poľnohospodárskych plodín, pokiaľ ide o vodu, svetlo a živiny. Najmä pre rajčiaky a papriku. V mnohých rozvojových krajinách sa však považuje za príležitostnú potravinársku plodinu, pričom výhonky a bobule sa nepoužívajú len ako zelenina, ale aj v liečiteľstve.[3]

Závery štúdie[9] zameranej na výskum liečenia infekčných chorôb pomocou extraktov získaných z ľuľka čierneho priniesli mnohé pozitívne výsledky. Extrakty vykazovali antimikrobiálne účinky proti izolovaným patogénom, ktoré spôsobujú infekcie a choroby dýchacích ciest. V tradičnom liečiteľstve sa listy ľuľka používajú aj na liečbu reumy a dny kĺbov, pri kožných ochoreniach, liečbe detských chorôb[9] a ako homeopatikum.[8]

Ľuľok čierny, pretože obsahuje solanín, je mierne jedovatý, ale nie natoľko ako napríklad ľuľkovec zlomocný.[7] Intoxikácia sa prejavuje zvracaním, hnačkou, slabosťou, bolesťami brucha a hlavy. Intoxikácia u zvierat (hovädzí dobytok, kone) je možná pri skrmovaní sena s obsahom jedovatej rastliny, pretože sušením sa jej jedovatosť neznižuje.[5] Ľuľok je nebezpečný aj pri mechanicky zbieranom hrachu, pretože jeho jedovaté zelené bobule sú neoddeliteľné od zbieranej plodiny.[3]

Hrozby a choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Ľuľok čierny je alternatívnym hostiteľom mnohých vírusových ochorení vrátane vírusu uhorkovej mozaiky, žltej tabakovej mozaiky, žltnutia zemiakových listov a mozaiky lucerny.[3]

Z vošiek na rastline parazitujú: poddruh vošky makovej (Aphis fabae solanella), ktorá zvyčajne tvorí veľké kolónie na spodných stranách listov, hlavne na vrchole rastliny. Živí sa listovými šťavami, následkom čoho sa listy postupne skrúcajú.[10] Lesklá, 2 až 3 mm veľká žltozelená voška druhu Aulacorthum solani, sa živý rastlinnými šťavami a je považovaná extrémne polyfágnu.[11] Roztoč druhu Aceria lycopersici napadá najmä listy na nových výhonkoch.[12] Z hubovitých patogénov je významný druh Phytophthora infestans. Vytvára bielu, zamatovú pokrývku na všetkých častiach rastliny, dokonca aj pod zemou. Napadnuté časti hnednú a následne vädnú.[13]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščefková. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín, s.241-242. Bratislava : Univerzita Komenského, 2018.
  2. a b Solanum nigrum L. [online]. POWO - Plants of the World Online, Kew, [cit. 2022-11-19]. Dostupné online. (anglicky)
  3. a b c d e f g h Solanum nigrum (black nightshade) [online]. CAB International; , Wallingford, Oxon OX10 8DE, UK, [cit. 2022-11-19]. Dostupné online. (anglicky)
  4. a b c Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín, s.226. Bratislava : IKAR, a.s. - Príroda, 2021.
  5. a b Jarmila Eftimová, Jaroslav Legáth. Rastliny s toxickými účinkami, s.102. 1.. vyd. Košice : Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, 2017.
  6. a b Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II. s.939-940. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991.
  7. a b c Naša príroda – Živočíchy a rastliny strednej Európy, s.25. prvé. vyd. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2000.
  8. a b c d Sergej Mohnacký, Tibor Benčať, Karol Kočík, Blažena Benčaťová. Liečivé rastliny (vysokoškolská učebnica) s.224. 1.. vyd. Zvolen : Technická univerzita vo Zvolene, 2016.
  9. a b Yerukali Sudha, V Jayasankar Reddy, Shaik Jilani Basha, Koshma Mallapu. A REVIEW ON SOLANUM NIGRUM [online]. Research Gate GmbH; Chausseestr. 20, 10115 Berlin, Germany, 2017-11-12, [cit. 2022-11-19]. Dostupné online. (anglicky)
  10. W.N. Ellis. Aphis fabae solanella [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2019-09-19, [cit. 2022-11-22]. Dostupné online. (anglicky)
  11. W.N. Ellis. Aulacorthum solani [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2022-05-22, [cit. 2022-11-22]. Dostupné online. (anglicky)
  12. W.N. Ellis. Aceria lycopersici [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2019-02-01, [cit. 2022-11-22]. Dostupné online. (anglicky)
  13. W.N. Ellis. Phytophthora infestans [online]. Plant Parasites of Europe, Amsterdam, The Netherlands, 2022-11-16, [cit. 2022-11-22]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]