Širáz

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Šíráz)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 29°36′36″S 52°32′33″V / 29,61000°S 52,54250°V / 29.61000; 52.54250
Širáz
Šíráz
iránske mesto
Darvaze Ghoran11.jpg
Pohľad na mesto
Štát Irán Irán
Provincia Fárs
Nadmorská výška 1 486 m n. m.
Súradnice 29°36′36″S 52°32′33″V / 29,61000°S 52,54250°V / 29.61000; 52.54250
Rozloha 240 km² (24 000 ha)
Obyvateľstvo 1 565 572 (2016)
Hustota 6 523,22 obyv./km²
Časové pásmo UTC +3:30
 - letný čas UTC +4:30
Poloha mesta na mape Iránu
Red pog.svg
Poloha mesta na mape Iránu
Wikimedia Commons: Shiraz
Webová stránka: https://shiraz.ir
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Širáz (per. شيراز, v prepise: Šíráz[1][2]) je historické a univerzitné mesto v juhozápadnom Iráne. Hlavné mesto provincie Fárs. Nachádza sa v južnej časti pohoria Zagros[3], resp. na okraji Iránskej plošiny[4], v nadmorskej výške 1 486 metrov nad morom. Je významným obchodných a dopravným centrom. Nachádza sa v ňom medzinárodné letisko.[5] V meste sídlia viaceré cementárne, cukrárne, textilné továrne a továrne na hnojivá. Podobne ako v iných iránskych mestách aj v Širáze prekvitá tkáčstvo a tradičná intarzia. Mesto je známe pre pestovanie viniča a výrobu vína.[3]

Širáz má relatívne mierne podnebie, ktoré umožňuje pestovanie veľkolepých záhrad. Je tiež významnou dovolenkovou destináciou.[6] Býva označovaný ako „mesto ruží a básnikov“, či ako hlavné mesto perzskej poézie.[6] Má tiež titul dár al-’ilm[7] – domov múdrosti, resp. poznania. V roku 2016 mal 1 565 572 obyvateľov.[3] Neďaleko Širázu sa nachádza historické mesto Perzepolis a lokalita Naghš-e rostam.[1][8]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Brána Koránu (Darvázeh Kur’an)

Širáz bol dôležitým sídlom už v staroveku, počas seleukovského obdobia (312 – 175 pred Kristom). Význam si zachoval aj za vlády Partov (247 pred Kristom – 224 po Kr.) a Sásánovcov (asi 224 – 651 po Kr.).[3]

Islamské mesto pravdepodobne bolo pravdepodobne založené, resp. obnovené niekedy na prelome 7. a 8. storočia.[2] V 9. storočí Fárs obsadil Saffárovec Ja’kúb ibn Lajth, ktorý z mesta urobil svoje hlavné mesto. Jeho brat Amr nechal v roku 894 vystavať Kongregačnú (aj Zhromažďovaciu) mešitu nazývanú Ategh džámeh (’Atík džámí).[3][2] V roku 933 bolo mesto obsadené šiitskymi Bújovcami, ktorí z neho urobili významné kultúrne a obchodné centrum.[2] Rozvíjala sa v ňom islamská teológia, mystika i poézia.[2] V meste sa tiež mali nachádzať dva chrámy ohňa.[7] V druhej polovici 10. storočia bola v meste Bújovcami vystavaná obrovská knižnica,[9] ako aj rozsiahle záhrady, paláce, bazáry, mešity a karavanseraily.[2]

Mauzóleum Sa’diho
Naghš-e rostam, Kaʼba-je Zardošt, posvätné miesto zoroastrizmu neďaleko mesta

Niekedy v rokoch 1047/48 mesto prešlo pod nadvládu Seldžukovca Tughril Bega. Správcom v meste však naďalej zostal Bújovec Abú Kálídžár ibn Sultán ad-Dawla. Po ňom sa vlády nad mestom ujal jeho syn Fulád Sultán. Jeho vláda ale započala obdobie nestability a nepokojov. Fulád bol v roku 1062 zvrhnutý kurdským vodcom Fadlújom, ktorý bol naopak už o rok porazený Káwurdom z Kermánu. Boje Širáz vyčerpali a jeho územie bolo vystavené pravidelnému plieneniu. Po smrti Malikšáha v roku 1092 seldžucká moc nad Fársom upadla. V rámci bojov medzi miestnymi emirmi mesto vystriedalo viacero vlastníkov, postupne nad ním vládli Čawlí Sakaw, Karača, Mengü-Bars a Búz-Ábeh. Počas ich vlád bolo v meste vystavaných viacero madras, ktoré potvrdzovali význam mesta vo svete islamskej vzdelanosti. Za vlády posledného zmieneného mesto počas jeho výprav údajne vyše dve desaťročia spravovala jeho žena Záhida Chátún.[2][7]

’Atík džámí (aj Ategh džámeh)

V polovici 12. storočia sa moci v meste ujali Salghúrovci, ktorí mu priniesli novú prosperitu. Dynastickí vládcovia nechali v meste vystavať množstvo neziskových nadácií, prevažne madrás, mešít a ribátov. Zakladateľ dynastie Sunkur ibn Mawdúd bol pochovaný v ním vystavanej mešite Sunkuríjja a aj dve storočia po smrti sa tešil veľkej úcte, čo dokladá skutočnosť, že sudcovia prijímali prísahy vzývajúce jeho meno.[7] Koncom 12. storočia Fárs zasiahla kríza spôsobená vnútornými spormi, vypukol hlad a mor. Novú prosperitu priniesol až Sa’d ibn Zangí (1195 – 1226), ktorý mesto nanovo opevnil a vystaval. Svoju moc rozšíril aj do Kermánu a zaútočil dokonca na Irak, kde bol však odrazený chórezmským vládcom. Po návrate domov sa v boji stretol so svojím synom Abú Bakrom, no obyvatelia mesta podporili Sa’da, ktorý sa tak vlády v meste ujal až po otcovej smrti v roku 1230/31.[2][7]

V 13. storočí vtrhli do Perzie Mongoli. Abú Bakr sa im prezieravo nepostavil na odpor a uznal ich nadvládu. Širáz tak bol na rozdiel od iných perzských miest ušetrený. Obdobie ale znamenalo koniec mestskej prosperity, keďže nové dane uvalené mongolskými vládcami mesto ekonomicky vyčerpávali. Aj napriek tomu bola v tomto období v meste vystavaná rada nových stavieb.[2] Po smrti Abú Bakra (1261) sa celý Fárs dostal do nepokojov, ktoré viedli ílchána Hülegüa k vyslaniu armády. Miestni však mongolské vojsko porazili. Poslednou členkov rodu Salghúrovcov bola Abiš bint Sa’d, manželka Hülegovho syna, ktorá ako manželský podiel dostala majetky v meste a mestské dane. V roku 1266 Širázčania Mongolom opäť odmietli vydať peniaze mestskej kasy a krajina sa opäť dostala do nepokojov. Ílchán Tegüder ustanovil sa správkyňu mesta Abišu. Za jej spravovania mesto zasiahli obrovské suchá a hladomor, ktoré si mali vyžiadať okolo stotisíc obetí. Po Abišinej smrti niekedy v rokoch 1286/1287 v meste vypukli ďalšie nepokoje, ktoré však Mongoli tvrdo potlačili. Mongoli Širáz finančne vyčerpávali, no aj za ich nadvlády došlo k výstavbe viacerých stavieb.[2] Vznikla napríklad Nová mešita či pevnosť Bágh-e Tacht. V rokoch 1344 – 1349 prebiehala výstavba svätyne Šáh-e Čerágh.[3][7]

Interiér svätyne Šáh-e Čerágh

V roku 1353 Širáz obsadil Muzaffarovec Mubáriz ad-Dín Muhammad.[2] Mesto počas svojich výprav v rokoch 1387 a 1393 dvakrát obsadil Tímúr (Tamerlán). [3] Tímúrovskí vládcovia o mesto bojovali so zväzmi Kara Kojunlu a Ak Kojunlu. Niekedy v rokoch 1436 až 1451 mesto navštívil Benátčan Giosafat Barbaro, ktorý ho opísal ako veľké mesto s vysokými hlinenými múrmi, hlbokými priekopami a množstvom vynikajúcich mešít a dobrých domov. Malo v ňom žiť množstvo obchodníkov, celkovo viac ako dvestotisícová populácia. Z remesiel zvlášť vyzdvihol šperkárstvo, ktorého kvalitu o päťdesiat rokov neskôr potvrdil aj Ludovico di Varthema.[2][7]

Vnútorný dvor tzv. Ružovej mešity (Masdžed-e Násir ol-Molk)

V roku 1503 mesto obsadili Safíjovci. Oblasť Fársu i Širáz boli za ich vlády pôvodne riadené pomerne autonómne, čo viedlo k ich rozmachu a rozvoju. V roku 1615 bola vystavaná Veľká knižnica (neskôr madrasa), vďaka ktorej Širáz svojím učením naďalej súperil aj s Bagdadom.[3] V roku 1617 v Širáze zriadila továreň anglická Východoindická spoločnosť. Politicko-ekonomická situácia mesta sa zmenila v roku 1632, keď boli posledný širázsky správca Imám Kulí Chán a ďalší príslušníci jeho rodu zavraždení na rozkaz šáha Safího I., následkom čoho správa Širázu prešla na šáhov díwán. Napriek katastrofálnym záplavám v rokoch 1630 a 1668 mesto zostalo pomerne zachované.[3] Postupne však prichádzalo o význam, prestíž i bohatstvo. V 17. storočí mesto navštívili mnohí Európania: Delia Valle (1612 – 1621), Thomas Herbert (1628), Tavernier (1632 – 1668), Thevenot (1663), Chardin (1666 – 1669, 1672 – 1677), Fryer (1676 – 1678), Kaempfer (1683) a Cornelius de Bruin (1702 – 1704), ktorí zachovali početné opisy jeho upadajúceho stavu. V meste bol tiež dočasne otvorený karmelitánsky dom a sídlil v ňom rád dhahabíjja.[2][7]

Hammam v argu (citadele) Karima chána

V roku 1724 mesto vyplienili afganskí útočníci. Nový vládca Nádir Šáh ho však nechal obnoviť a za správcu dosadil Takího Chána Širázího ibn Hádždžího Muhammada. Takí ale proti Nádir Šáhovi v roku 1744 povstal, v dôsledku čoho Širáz opätovne zachvátili boje. Mesto bolo vyplienené a veľká časť jeho obyvateľstva zmasakrovaná. Podľa prameňov boli v šírazskych záhradách navŕšené dve obrovské hromady ľudských lebiek. Po smrti Nádir Šáha v roku 1747 bola veľká časť historických budov zničená v rámci bojov o moc.[6] Po nástupe dynastie Zandovcov (1750 – 1794) ale došlo k obnove mesta. Zakladateľ dynastie, vakíl Karím chán Zand, urobil z mesta hlavné mesto svojej ríše a nechal ho vyzdobiť početnými dekoratívnymi budovami, vrátane svojho mauzólea, mešity a bazára.[3][2] Okolo mesta postavil vysoké hradby a suchú priekopu. Nechal tiež vystavať pevnosť (argh, arg, archu). Mesto malo jedenásť štvrtí. Opäť sa vzmáhal obchod. Začalo sa s výrobou skla. Arméni a Židia v meste začali pestovať hrozno a vyrábať víno, ktoré následne predávali na indický trh.[2][7]

Vakílova mešita, exteriér s pohľadom na ívány
Vakílov bazár z 18. storočia

Za vlády Kadžárovcov význam mesta upadol. Miestni guvernéri boli často mimo mesta a vzdialenosť od Teheránu viedla k oslabeniu centrálnej vlády.[2] V 19. storočí zastihli Širáz viaceré živelné nešťastia, najdrvivejšie boli zemetrasenia v rokoch 1824 a 1853.[7] Veľká časť mesta ale prežila.[3] Význam mesta výrazne klesal a spolu s ním aj celková populácia, ktorú v roku 1883 tvorilo iba niečo cez päťdesiattisíc obyvateľov. Konštitučné hnutie (tzv. perzská revolúcia) na začiatku 20. storočia mesto zasiahlo, Širáz však nepatril k jeho hlavným centrám.[2][7]

Na rozdiel od iných perzských centier, Širáz modernizácia raného 20. storočia nezasiahla. Rozsiahlou výstavbou ale mesto prešlo po druhej svetovej vojne, keď sa rapídne zvýšil aj počet jeho obyvateľstva. Kým v roku 1933 malo mesto odhadom iba tridsaťpäťtisíc obyvateľov,[1] v rokoch 1961/1962 takmer stotridsať a v 21. storočí dokonca vyše 1,5 miliónu.[3] Medzi stavby v novom meste patrí Kostol svätého Šimona Horlivca a Širázska univerzita (1945).[3] V rokoch 1967 – 1977 sa v meste konal festival umení spojený s multimediálnou a multižánrovou prehliadkou.[10]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

V Širáze sa nachádza množstvo historických pamiatok. Mesto je rodiskom perzských básnikov Sa’dího a Ḥáfiza, ktorých záhradné mauzóleá ležia na jeho severnom okraji.[1][3] Dnešné pamätníky vznikli v 20. storočí na mieste starších hrobiek.[11] Nachádzajú sa v okrasných záhradách. V meste sa tiež nachádza viacero hrobiek významných moslimských duchovných, ktoré z neho robili a robia centrum náboženských pútí.[12]

V Širáze sa tiež nachádza tretie najnavštevovanejšie pútnické miesto v Iráne, svätyňa Šáh-e Čerágh.[6] Mauzóleum a madrasa vo svätyni boli vystavané už v 40. rokoch 14. storočia. Pre početné rekonštrukcie za vlády Safíjovcov, Nádira Šáha a Karima chána Zanda, však z pôvodnej stavy zostal iba mihráb. Dnešná stavba tak vychádza najmä z úprav 19. storočia. „Zrkadlá dusiace interiér“, strieborné dvere a obklady pochádzajú z roku 1959 a minaret až obdobia okolo roku 1970. Svätyňa má zvlášt vstup pre ženy a mužov. Nemoslimom je vstup od roku 2002 obmedzený.[11]

’Atík džámí (aj Ategh džámeh), panoráma s pohľadom na ívány v pozadí

Nominálne najstaršou mešitou v meste je ’Atík džámí (aj Ategh džámeh, Masdžed-e Atík a i.),ktorý boa založená v roku 894. Z pôvodnej stavby sa však do dnešných dní reálne nezachovala žiadna časť. Najstaršia budova (Beit al-Mašaf alebo Chodáchaneh) sa podľa inskripcie datuje do roku 1351, avšak i v tomto prípade ide o z veľkej časti o stavbu poznačenú modernými úpravami. Pôvodne komplex pozostával aj z nemocnice a madrasy, ktoré však boli za vlády Abbása I. v 16. storočí nahradené dnešnými ívánmi.[11]

Ružová mešita (Masdžed-e Násir ol-Molk), interiér

Mešita Masdžed-e Násir al-Molk (Ružová mešita) bola postavená za vlády Kádžárovcov. Mešita má otvorené nádvorie s bazénmi. Vstup zabezpečujú dva ívány na severe a juhu. Zo západnej a východnej strany je rámcovaná šabestánmi (hypostylmi). Mešita je typická svojou výzdobou z ružových dlaždíc, ktorým vďačí za svoje pomenovanie. Nachádza sa v nej úchvatná mukkarna. Východný šabestán je typický zakrivenými stĺpmi a farebnými oknami, ktoré pracujú s hrou priestoru a svetla.[13][14]

Interiér domu Narendžestan-e Ghavam z 19. storočia

Medzi ďalšie atrakcie mesta patrí množstvo starých domov a ich záhrad, resp. záhrad s pavilónmi. Takýmto príkladom je Bágh-e Eram (slov. Rajská/Nebeská záhrada), ktorá dnes slúži ako botanická záhrada. Súčasná záhrada a priľahlý kaštieľ nie sú príliš staré, ale podobne ako iné záhrady v Širáze zrejme nahradili skorší základ. Kaštieľ dnes patrí Širázskej univerzite.[15] Ďalším domom s veľkolepou záhradou je kádžárovský palác Narendžestan-e Ghavam z 19. storočia, ktorý pôvodne patril prominentnej rodine Širázovcov. Budova sa stala domovom Ázijského inštitútu.[6]

Mnohé pamiatky pochádzajú z vlády Karíma chána Zanda. Jeho meno nesú Vakílova mešita (cca 1773) a Vakílov bazár. Mešita je organizovaná podľa plánu dvoch protiľahlých ívánov. Nachádza sa v nej štyridsaťosem kamenných stĺpov vytesaných do tvaru špirály. V mešite sa stále nachádza historický minbar z 18. storočia. Pôvodne sa v nej nachádzal aj mihráb zo staršej mešity z roku 1634.[11] Bazár je pestré orientálne miesto, ktoré v niektorých obdobiach umocňuje prílev kočovných príslušníkov kmeňa Kaškai a pestrofarebné oblečenie domorodých žien.[6]

V meste sídli viacero múzeí, okrem iných: Múzeum islamského umenia, Fárske múzeum textilu, Fárske múzeum mincí, Fárske historické múzeum.[11]

Významné osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Šíráz. In: Masarykův slovník naučný. Díl VII. Š – Ž. Praha : Československý kompas, 1933. S. 39.
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q LAMBTON, A.K.S. SHIRAZ. In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 476 – 483. (po anglicky)
  3. a b c d e f g h i j k l m n Shiraz In: Encyclopaedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. Iránska plošina. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 180.
  5. Irán. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 173.
  6. a b c d e f SHIRAZ. In: Historical dictionary of Iran. 2nd Ed. Lanham etc. : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Asia, Oceania and the Middle East; zv. 62.) ISBN 978-0-8108-5330-0, 0-8108-5330-2. S. 311 – 312.
  7. a b c d e f g h i j k LAMBTON, ANN K.S. SHĪRĀZ. In: The Encyclopaedia of Islam. 2nd Ed. Vol. IX. SAN – SZE. Leiden, New York : Brill, 1997. ISBN 90-04-10422-4. S. 472 – 479. (po anglicky)
  8. Širáz. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 485.
  9. knižnica In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
  10. iránske divadlo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 180 – 181. Dostupné online.
  11. a b c d e BAKER, Patricia L.; SMITH, Hilary; OLEYNIK, Maria. Iran. Chalfont St. Peter : Bradt Travel Guides, 2014. ISBN 978-1-84162-402-0. S. 179 – 187. (po anglicky)
  12. a b CLINTON, Jerome W. SHIRAZ. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 11 SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 0-684-18277-7. S. 252 – 253. (po anglicky)
  13. HOLLANDER, Justin B.; SUSSMAN, Ann. Urban Experience and Design: Contemporary Perspectives on Improving the Public Realm. Abingdon-on-Thames : Routledge, 2020. Dostupné online. ISBN 978-1-000-17839-5. (po anglicky)
  14. CRUICKSHANK, Dan. Manmade Wonders of the World. London : Dorling Kindersley Limited, 2019-10-03. ISBN 978-0-241-44379-8. S. 299.
  15. BĀḠ-E ERAM In: AFSAR, K. Encyclopaedia Iranica [online]. 2011-08-22, [cit. 2021-12-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Háfiz, Chvádže Šamsuddín Muhammad In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
  17. Ketevan In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
  18. Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-11-12]. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
  19. Báb. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 516. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Širáz