Samo Vozár: Rozdiel medzi revíziami
d Verzia používateľa 176.116.127.33 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od BT |
obrázok |
||
| Riadok 8: | Riadok 8: | ||
|Miesto úmrtia = [[Hrachovo]], [[Slovensko]] |
|Miesto úmrtia = [[Hrachovo]], [[Slovensko]] |
||
}} |
}} |
||
[[Súbor:Rimavská Sobota - pam. tabuľa - Samo Vozár.jpg|náhľad|Pamätná tabuľa slovenského básnika Sama Vozára v Rimavskej Sobote]] |
|||
'''Samo Vozár''' (podľa matričných záznamov '''Vozárik''', písal sa tiež '''Vozáry''') (* [[3. apríl]] [[1823]], [[Hrachovo]] – † [[5. december]] [[1850]], [[Hrachovo]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[básnik]], [[publicista]] a [[prekladateľ]]. |
'''Samo Vozár''' (podľa matričných záznamov '''Vozárik''', písal sa tiež '''Vozáry''') (* [[3. apríl]] [[1823]], [[Hrachovo]] – † [[5. december]] [[1850]], [[Hrachovo]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[básnik]], [[publicista]] a [[prekladateľ]]. |
||
Verzia z 15:23, 11. september 2018
| Samo Vozár | |
| slovenský básnik, publicista a prekladateľ | |
| Narodenie | 3. apríl 1823 Hrachovo, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 5. december 1850 (27 rokov) Hrachovo, Slovensko |
Samo Vozár (podľa matričných záznamov Vozárik, písal sa tiež Vozáry) (* 3. apríl 1823, Hrachovo – † 5. december 1850, Hrachovo) bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ.
Životopis
Narodil sa v rodine garbiara a vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1843 sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do Bratislavy, aby mohol pomáhať Ľudovítovi Štúrovi. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s Jánom Franciscim-Rimavským, Štefanom Markom Daxnerom a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za dosiaľ nevyjasnených okolností (predpokladá sa, že ho ako pansláva prepadli a zbili maďarskí nacionalisti).
Tvorba
Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu, pričom napr. samovraždu považuje za slobodnú voľbu človeka. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej (William Shakespeare), nemeckej (Johann Wolfgang Goethe), ruskej (Alexander Sergejevič Puškin) a poľskej (Adam Mickiewicz) literatúry. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967.
Dielo
- 1843 / 1944 – Akžeby srdce, cyklus 18 sonetov
- 1845 – Ukojenie tôní, cyklická báseň zložená zo 64 sonetov, inšpirovaná smrťou matky
- 1851 – Hlas od Taťjer, polemický spis (tlačou vyšlo ako brožúra až posmrtne)
- Zomrela Zenda, mladá nevesta, báseň
- Slamený domček, biela izbička, báseň