Štátna Tretiakovská galéria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 55° 44' 29” s. š., 37° 37' 13” v. d.

Tretiakovská galéria
The State Tretyakov Gallery.jpg
Hlavná budova galérie
Základné údaje
Adresa Lavrušinskij pereulok 10, 117393
Moskva,Rusko
Rok založenia 1856
Typ Galéria
Vedenie inštitúcie
Riaditeľ Irina Lebedevová
Ďalšie odkazy
Web www.tretyakovgallery.ru
Commons Tretiakovská galéria

Štátna Tretiakovská galéria (rus. Государственная Третьяковская галерея) je umelecké múzeum v hlavnom meste Ruska, v Moskve, založené v roku 1856 ruským obchodníkom, mecenášom a zberateľom umenia Pavlom Michajlovičom Tretiakovom. Radí sa k najznámejším svetovým obrazárňam a vlastní jednu z najväčších zbierok ruského výtvarného umenia. Zbierka galérie sa neustále dopĺňa, v roku 2009 obsahovala vyše 150 000 diel.

Vznik múzea[upraviť | upraviť zdroj]

Ruský obchodník Pavel Tretiakov začal so zbieraním umeleckých diel v 50. rokoch 19. storočia. Za rok založenia zbierky Tretiakovskej galérie sa považuje rok 1856, kedy Tretiakov kúpil do svojej zbierky prvé dva obrazy ruských maliarov. Už koncom 50. rokov bol Tretiakov rozhodnutý vytvoriť jedinečný súbor, ktorý by mal byť reprezentatívnou zbierkou ruského maliarstva obsahujúcou diela najvýznamnejších ruských maliarov. Tretiakov začal budovať svoju zbierku od základov sám a postupom času sa stal váženým odborníkom na ruské umenie. Jeho záujem o určité dielo alebo autora sa stal takmer okamžite prestížnym ocenením.

Pavel Tretiakov na portréte I. J. Repina z roku 1883

Bol štedrým donátorom umelcov, maliari ho často pozývali do svojich ateliérov a na vernisáže, kde si vyberal a kupoval obrazy do svojej zbierky. Niektoré diela vznikali priamo na jeho objednávku. Rozširujúca sa zbierka priviedla Tretiakova na myšlienku jej bezplatného sprístupnenia verejnosti. V roku 1874 bola k domu Tretiakovcov pristavená dvojpodlažná prístavba určená pre potreby súkromnej galérie. Prístavba pozostávala z dvoch sál. Ďalších šesť sál bolo pristavených k domu v roku 1882, krátko po tom (v r. 1885) ešte sedem sál a v roku 1892 pribudlo šesť nových sál. V tesnej blízkosti rodinného sídla Tretiakovcov na Lavrušinskej ulici tak vznikol jedinečný komplex budov plne zodpovedajúci potrebám obrazovej galérie. Po smrti mladšieho brata Sergeja v lete 1892 sa podľa jeho závetu stali súčasťou zbierky Pavla Tretiakova aj ním zozbierané diela.

V auguste 1892 Pavel Tretiakov listom oficiálne daroval mestu Moskva celú svoju zbierku, ako aj časť rodinného sídla, v ktorej bola zbierka umiestnená s podmienkou, že zbierka sa nerozpredá a bude prístupná verejnosti. Moskovská mestská rada prijala dar 15. septembra 1892 a darovanej kolekcii dala názov Mestská umelecká galéria Pavla a Sergeja Tretiakovcov (rus. Городская художественная галерея Павла и Сергея Михайловичей Третьяковых). Dar pozostával z 1287 obrazov, 518 kresieb a 9 sôch ruských majstrov a 75 obrazov a 8 kresieb európskych (predovšetkým nemeckých a francúzskych) maliarov druhej polovice 19. storočia[1]. Prvým riaditeľom a kustódom galérie sa stal Pavel Michajlovič Tretiakov a bol ním až do svojej smrti. Tretiakov naďalej kupoval umelecké diela jednak za peniaze, ktoré každoročne na tieto účely vyčleňovalo mesto (5000 rubľov), ako aj za vlastné peniaze, pričom zakúpené diela následne daroval galérii[2].

Pre širokú verejnosť bola galéria otvorená v auguste 1893 pod názvom Moskovská mestská umelecká galéria Pavla a Sergeja Tretiakovcov (rus. Московская городская художественная галерея Павла и Сергея Третьяковых).

Budovanie a rozvoj galérie[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Tretiakova bolo rozhodnuté, že galériu bude viesť kolektívny orgán – Rada galérie, v ktorom budú zastúpení predstavitelia mesta, rodiny Tretiakovcov, umelcov a zberateľov umenia. Prvými členmi Rady boli knieža V. M. Golicyn (starosta Moskvy a predseda Rady), Alexandra Pavlovna Botkinová (dcéra Pavla Tretiakova), maliar V. A. Serov, zberateľ a maliar I. S. Ostrouchov a zberateľ I. E. Cvetkov. Správcom galérie sa stal I. S. Ostrouchov. V roku 1901 bola dokončená prestavba domu Tretiakova pre potreby galérie a v roku 1904 bola dokončená fasáda v ruskom štýle podľa návrhu Viktora Vasnecova, ktorá je dodnes symbolom Tretiakovskej galérie. V galérii bola zriadená verejná knižnica umenia, v ktorej boli sprístupnené hodnotné knihy o umení z pozostalosti Tretiakova. Taktiež si tu záujemcovia mohli kúpiť katalógy a fotografie obrazov. Návšteva galérie sa čoskoro pre Moskovčanov stala otázkou cti, podľa údajov Tretiakovskej galérie už krátko po dokončení prestavby, v roku 1903 navštívilo galériu vyše 130.500 ľudí. Pokračovalo sa v nákupe diel na výstavách umenia v Petrohrade a Moskve, čím sa rozšírila zbierka galérie predovšetkým o vtedajších mladých ruských autorov (o. i. V. M. Vasnecova, A. N. Benoa, K. A. Korovina, I. I. Levitana, F. A. Maľavina, K. A. Somova, N. N. Gea, I. J. Repina či sochy P. P. Trubeckého), ale aj o diela starých majstrov (D. G. Levického, F. S. Rokotova či V. L. Borovikovského).

V roku 1910 došlo k významnému obohateniu zbierkového fondu galérie o diela, ktoré odkázal vo svojom závete významný ruský podnikateľ, zberateľ a mecenáš umenia M. A. Morozov. Galéria tak získala diela významných francúzskych impresionistov Moneta, Maneta, Renoira, Pissara, Degasa, Gauguina, van Gogha a iných.

Obdobie reforiem[upraviť | upraviť zdroj]

Nikolaj Alexejevič Kasatkin, Kto?, 1897, olej na plátne

V roku 1913 sa správcom galérie stal významný ruský architekt, maliar a historik umenia Igor Grabar. Členmi Rady sa stali okrem samotného Grabara aj Vjera Pavlovna Ziloti (staršia dcéra Pavla Tretiakova), architekt R. I. Klein, za zberateľov A. P. Langovoj a knieža S. A. Ščerbatov. Začalo sa obdobie revolučných zmien v galérii. Celá expozícia prešla dôkladnou prestavbou, pričom sa kládol dôraz na vedecký a vzdelávací princíp, aby návštevník pri prehliadke múzea videl, ako sa ruské umenie postupne vyvíjalo v čase. Expozícia tak začínala staroruským umením a končila súdobým maliarstvom, pričom pre každého autora bola vyhradená samostatná sála. Priamo v galérii sa začalo s pravou vedeckou prácou. Jednotlivé diela zbierky boli vedecky analyzované a podrobne popísané, často došlo k spresneniu autorstva diel a datovania ich vzniku. Súčasťou odbornej vedeckej práce bolo aj zriadenie stálej reštaurátorskej dielne. Reorganizácia expozície bola dokončená koncom roka 1915. Zrealizovanými zmenami sa galéria zaradila medzi najmodernejšie umelecké múzeá sveta.

Pokiaľ ide o nadobúdanie nových diel, roky 1913 – 1917 neboli pre galériu príliš úspešné. Na začiatku 1. svetovej vojny a najmä počas nej prudko vzrástol dopyt po starožitnostiach a umeleckých dielach všeobecne, a tým vzrástli aj ich ceny. Finančné možnosti galérie boli však značne obmedzené. Napriek tejto nepriaznivej situácii sa do jej zbierok podarilo získať viaceré veľmi hodnotné diela (napr. Kiprenského portrét Puškina, štúdie K. P. Briullova, Antropovov portrét A. M. Izmailovej, Levického portréty, Vasnecovov portrét M. M. Antokolského, krajinky I. I. Levitana, obrazy V. A. Serova, K. A. Korovina, sochy A. S. Golubkinovej atď.).

Októbrová revolúcia a jej dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Počas začínajúcich nepokojov v lete 1917 začala galéria oficiálne prijímať vzácne diela, ba často celé zbierky súkromných osôb do dočasnej úschovy, aby sa tak zabránilo škodám na umeleckom dedičstve ruského národa. Do bezpečia galérie ukladali svoje diela nielen významní súkromní zberatelia, ale aj samotní maliari. Do galérie sa tak dostali obrazy a kresby V. E. Borisova-Musatova, Vrubeľov obraz Sediaci démon, či Serovov Portrét H. L. Ghrishmanovej, Kiprenského Portrét A. A. Čeliščeva, obrazy K. A. Somova, I. I. Šiškina, F. S. Rokotova, D. G. Levického, A. G. Venecianova, V. I. Surikova, Z. J. Serebrjakovovej, V. A. Tropinina, majstrovský obraz Vladimira Serova Mika Morozov, ale aj obrazy M. A. Vrubeľa a mnohých ďalších.

Októbrová revolúcia priniesla veľké zmeny aj v samotnej galérii. 3. júna 1918 bola galéria dekrétom Rady národných komisárov znárodnená a premenovaná na Štátnu Tretiakovskú galériu. Z mestskej galérie sa rozhodnutím najvyšších miest stala hlavná galéria novovznikajúceho sovietskeho štátu. V zmysle nastúpenej línie budovania múzea ako celonárodnej zbierky ruského umenia do galérie putovali tie najvzácnejšie diela, ale i celé zbierky znárodnené či skonfiškované súkromným osobám alebo súkromným inštitúciám, ako aj predmety zo zaniknutých, vyplienených a opustených šľachtických usadlostí. Štátna Tretiakovská galéria sa tak stala galériou s najväčšou zbierkou ruského výtvarného umenia na svete. Staronovým riaditeľom galérie bol menovaný Igor Grabar.

Alexander Andrejevič Ivanov, Zjavenie Krista národu, 1837 – 1857, olej na plátne

V roku 1924 bolo v rámci reorganizácie sovietskych múzeí rozhodnuté, že obrazy zahraničných autorov Tretiakovská galéria odovzdá do múzeí západoeurópskeho umenia. Zároveň boli do galérie začlenené dovtedy samostatné moskovské múzeá vlastniace zbierky ruských obrazov – Cvetkovská galéria (zbierka kresieb a akvarelov), Múzeum ikonopisectva a maliarstva I. S. Ostrouchova (zbierka ikon a stredovekého ruského umenia) a Múzeum maliarskej kultúry (zbierka ruskej avantgardy). O rok neskôr galériu obohatili aj zbierky Rumjancevského múzea. Takisto v roku 1925 získala galéria umeleckú pozostalosť ruského maliara A. A. Ivanova, predovšetkým jeho dielo Zjavenie Krista národu spolu s etudami a skicami tohoto obrazu. Vďaka umiestneniu hlavných štátnych reštaurátorských dielní v Tretiakovskej galérii sa jej zbierkový fond obohatil aj o exempláre stredovekého ruského umenia pochádzajúce zo zrušených alebo zničených kostolov a kláštorov. V tridsiatych rokoch sa taktiež začalo s rozširovaním zbierky súčasného umenia. Galéria mala zo zákona právo prednostnej kúpy diel z umeleckých výstav a súťaží po celej krajine. Do zbierok múzea sa tak dostali diela A. A. Dejneku, Pavla Korina, Petra Končalovského, Michaila Nesterova, Iľju Maškova a mnohých ďalších.

Stále sa rozrastajúci zbierkový fond Tretiakovskej galérie však čoskoro začal spôsobovať priestorové problémy. Mnohé výstavné priestory museli byť uzatvorené, aby v nich mohli byť uskladnené obrazy. V depozitoch múzea sa v krátkom čase ocitlo vyše 15 tisíc diel, z ktorých mnohé nielen že neboli odborne preskúmané, ale dokonca ani len zaevidované do inventáru [3]. V roku 1927 bol ku komplexu galérie pripojený priľahlý dom na Malej Tolmačskej ulici, do ktorého boli presťahované administratívne priestory, knižnica a archív. V roku 1928 boli zrenovované tepelné rozvody a ventilácia, o rok neskôr galériu plne elektrifikovali.

Nová dvojposchodová prístavba budovy Štátnej Tretiakovskej galérie podľa projektu architekta A. V. Ščuseva bola dokončená v roku 1936, vďaka čomu múzeum získalo štyri nové priestranné sály na každom poschodí.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá svetová vojna predstavuje najťažšie a najzložitejšie obdobie v histórii Tretiakovskej galérie. Takmer okamžite po vypuknutí vojny sa začali evakuačné práce dovtedy nevídaného rozsahu – všetky obrazy boli vyňaté z rámov, veľké plátna navinuté na valce, starostlivo zabalené do kovových púzdier a drevených debien. Najvzácnejšie diela boli prevezené už v júli 1941 špeciálnym vlakom do Novosibirska, kde boli uložené v nedokončenej budove opery. Keď v noci z 11. na 12. augusta 1941 budovu galérie prvýkrát zasiahlo nemecké letecké bombardovanie, urýchlene sa uskutočnila ďalšia etapa evakuácie. Tá prebehla vodnou cestou – na vlečnej nákladne lodi po rieke Moskva a Kama do mesta Molotov (dnes Perm). Fatálne následky bombardovania – predovšetkým zborená strecha jednej z budov, diery v stenách, nefunkčné vykurovanie a klimatizácia v celom komplexe si vynútili v novembri 1941 tretiu vlnu evakuácie, v rámci ktorej boli ohrozené diela prevezené opäť do Novosibirska. Posledná, štvrtá etapa evakuácie umeleckých diel prebehla v septembri 1942. Napriek tomu časť zbierkového fondu (išlo o tisíce exponátov), ako aj celé vybavenie vrátane cenných rámov z evakuovaných obrazov zostali v depozitoch a nepoškodených sálach galérie v Moskve. Tretiakovská galéria svoju činnosť neprerušila ani počas vojnových rokov. S opravou poškodených častí galérie sa začalo už v roku 1942 a do roku 1944 sa v galérii uskutočnilo deväť výstav, taktiež v Novosibirsku sa počas vojny uskutočnilo 20 výstav diel zo zbierok Tretiakovskej galérie[4].

9. októbra 1944 bolo rozhodnuté o návrate evakuovaných diel z Molotova a Novosibirska a týždeň po skončení vojny – 17. mája 1945 bola Tretiakovská galéria znovuotvorená pre verejnosť.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Sergej Alexejevič Korovin, Na Turíce, 1902, olej na plátne

Povojnové obdobie sa vyznačuje bohatým rozvojom všetkých oblastí činnosti galérie. Intenzívne prebiehala kompletná inventarizácia všetkých diel, publikačná činnosť, ako aj samotná výstavná činnosť. V programe výstav boli tématické výstavy, ako aj výstavy venované jednotlivým autorom. Obrovský nárast počtu výstav nastal v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy sa k tradičným výstavám autorov druhej polovice 19. storočia pridalo množstvo výstav mladších ruských autorov (Repina, Levitana, Petrova-Vodkina, Ge, Perova, Šiškina, Vasilijeva a druhých), ako aj výstav ikonopiscov a špeciálne aj výstava venovaná tvorbe Andreja Rubľova. Nechýbali ani výstavy venované vtedajším autorom. Okrem výstav v sídle galérie sa nadviazalo na tradíciu, ktorá vznikla počas vojny – galéria usporadúvala výstavy diel ruských autorov v mnohých mestách po celom Sovietskom zväze.

V priebehu rokov 1950 – 1970 získala Tretiakovská galéria množstvo veľmi hodnotných diel darom od mnohých ruských zberateľov. V roku 1961 darovala galérii svoju rozsiahlu zbierku zberateľka Mira Konstantinovna Basevičová, z ktorej najznámejším dielom je obraz Petrova-Vodkina Kúpanie červeného koňa. Konstantin Georgievič Kostaki daroval veľkú zbierku, ktorej súčasťou boli i svetoznáme obrazy K. S. Maleviča Portrét M. V. Maťušina, Solomona Nikritina Ľudový súd, P. N. Filonova Hlavy. Symfónia Šostakoviča, Marca Chagalla Konvalinky a mnohé ďalšie.

Rekonštrukcia galérie[upraviť | upraviť zdroj]

Historická budova čoraz viac nevyhovovala potrebám rozrastajúcej sa Tretiakovskej galérie. Už v roku 1956 bolo rozhodnuté o postavení novej budovy galérie na Krymskom vale, ale túto modernú budovu dokončili až v roku 1969. Do tejto novostavby boli presunuté diela vzniknuté po roku 1917. Vek stavby a neustála prevádzka sa podpísali na zlom stave historickej budovy galérie a z dôvodu rozsiahlych rekonštrukčných prác musela byť v januári 1986 pre verejnosť zatvorená. Počas rekonštrukcie bola obnovená pôvodná historická budova, ako aj postavené nové južné krídlo, ktorom boli umiestnené okrem nových výstavných priestorov aj konferenčná sála, prednášková sála, miestnosti s výpočtovou technikou a inžinierskymi sieťami. Súčasťou galérie sa stal aj pravoslávny chrám svätého Mikuláša v Tolmačoch zo 17. storočia a stavebne ho prepojili s galériou.

Galéria sa nerozrastala iba stavebne. V roku 1986 k nej bolo právne pričlenených niekoľko menších pamätných múzeí (Pamätný dom P. D. Korina, Pamätný dom V. M. Vasnecova, Pamätný byt A. M. Vasnecova, Pamätný dom-ateliér A. S. Golubkinovej).

Zbierky múzea[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie po Októbrovej revolúcii znamenalo éru rozvoja múzea a jeho zbierok. V zmysle nastúpenej línie budovania múzea ako celonárodnej zbierky ruského umenia sa v tomto období do galérie dostala časť exponátov Rumjancevského múzea, súborné dielo maliara I. S. Ostrouchova, umelecká kolekcia Kvetkovskej galérie ako i umelecké zbierky zo zaniknutých usadlostí a objektov.

Isaak Iľjič Levitan, Marec, 1895, olej na plátne

Chronologicky možno zbierky Tretiakovskej galérie rozdeliť do niekoľkých častí. Najstaršiu časť predstavuje umenie Kyjevskej Rusi (11. – 12. storočie), umenie z oblastí Novgorodu a Pskova, ku ktorým sa zaraďujú i diela najvýznamnejších predstaviteľov moskovskej školy 14. – 16. storočia – F. Greka, A. Rubľova a Dionisia.

Ruské umenie 18. storočia prinieslo zmeny v tematike diel; významným sa stávalo portrétne umenie. Táto epocha je v skladbe diel galérie zastúpená prácami A. P. Antonova, F. S. Rokotova, D. G. Levického či V. L. Borovikovského.

Umenie 19. storočia je v galérii zastúpené dielami poznačenými nastupujúcim romantizmom ako aj tematicky sa viažúcich k veľkým historickým udalostiam ruských dejín: Vlastenecká vojna a revolučné vystúpenie dekabristov (diela O. A. Kiprenského, V. A. Tropinina, S. F. Ščedrina a ďalších).

Druhá polovica 19. storočia je vo výtvarnom umení poznačená ideami národného a sociálneho pozdvihnutia. Prácami s touto tematikou je v galérii zastúpená tvorba V. G. Perova, významného predstaviteľa žánrového maliarstva (obrazy Veľkonočná krížová procesia, Príchod gubernantky do kupeckého domu či Trojka). Významné zastúpenie v zbierkovom fonde má tzv. Združenie peredvižnikov, založené v rokoch 1870 – 1871, skupiny ruských umelcov zachytávajúcich život prostého ruského človeka: I. J. Repin (napr. Krížová procesia v Kurskej gubernii, Ivan Hrozný a jeho syn Ivan), I. N. Kramskoj (portrétne diela), krajinár I. I. Šiškin a ďalší.

Významné miesto v zbierkach umeleckých diel zastúpených v galérii majú obrazy z prelomu 19. a 20. storočia. Dielami inklinujúcimi k monumentálnemu maliarstvu sa prezentuje tvorba napr. V. A. Serova, A. J. Golovina a ďalších. V uvedenom období v Rusku vznikol rad umeleckých zoskupení – napr. Zväz ruských umelcov (Союз русских художников) či Svet maliarstva (Мир искусства), členovia ktorých, napr. A. N. Benois, M. V. Dobužinskij sú rovnako zastúpení svojimi prácami v galérii.

Boris Michajlovič Kustodiev, Fašiangy, 1916, olej na plátne

Októbrová revolúcia priniesla nielen historické ale aj duchovné a sociálne premeny, ktoré zákonite našli odraz i v umení. Jednou z hlavných úloh Tretiakovskej galérie sa v 20-tych a 30-tych rokoch 20. storočia bolo zhromažďovanie výtvarných diel odrážajúcich novú socialistickú prítomnosť. Ich narastajúci počet našiel odozvu v zriadení oddelenia sovietskeho maliarstva v roku 1934. Sovietski umelci tohto obdobia – napr. A. J. Archipov či I. I. Maškov – nadviazali vo svojej tvorbe na vynikajúce diela ruského realistického maliarstva. Najvýznamnejšie zastúpenie diel z tohto obdobia v galérii sú práce členov združenia nazvaného Asociácia umelcov revolučného Ruska (Ассоциация художников революционной России), svojou tvorbou priamo nadväzujúcich na umelecký odkaz peredvižnikov (napr. M. B. Grekov, I. I. Brodskij).

Druhá polovica 20. storočia je v expozíciách galéria zastúpená dielami tematicky spracúvajúcimi obdobie Veľkej vlasteneckej vojny a budovania socialistického štátu (napr. diela umeleckého združenia Kukryniksy).

Budova galérie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná budova Tretiakovskej galérie v noci

Dnešná budova galérie, priečelím pripomínajúca stavby v klasickom ruskom architektonickom štýle, pochádza z rokov 1900 – 1903. Tvorca priečelia, architekt V. N. Baškirov, sa pri jej realizácii inšpiroval kresbami umelca V. M. Vasnecova. Architektom samotnej budovy múzea je A. M. Kalmykov.

Pohľad do expozície galérie

3. júna 1918 bola Tretiakovská galéria vyhlásená za štátny majetok Ruskej federatívnej Sovietskej republiky a bola premenovaná na Štátnu Tretiakovskú galériu. Z iniciatívy jej prvého riaditeľa I. E. Grabara bol ešte v tom istom roku zriadený Štátny múzejný fond, ktorý mal v nasledujúcich rokoch (až do r. 1927) najväčšiu zásluhu na rozširovaní zbierkových kolekcií galérie.

V rokoch 1928 – 1929 bola budova podrobená technickej rekonštrukcii, v rámci ktorej sa upravilo vykurovanie, klimatizácia a elektrické rozvody. V roku 1932 boli postavené tri nové výstavné sály.

Už počas prvých dní nacistickej okupácie Ruska boli exponáty galérie prevezené do bezpečia do mesta Novosibirsk; už 17. mája 1945 však galéria opäť otvorila svoje brány v pôvodných priestoroch.

Významným predelom v histórii galérie sa stal rok 1985, kedy sa Tretiakovská galéria zlúčila so Štátnou obrazovou galériou (Государственная картинная галерея), sídliacou na ulici Krymský val, do jedného múzejného komplexu pod jestvujúcim názvom Štátna Tretiakovská galéria. V súčasnosti sa v pôvodnej budove Štátnej obrazovej galérie nachádza expozícia Umenie 20. storočia.

Súčasti galérie[upraviť | upraviť zdroj]

Do dnešného komplexu Všeruského múzejného združenia Štátna Tretiakovská galéria (Всероссийское музейное объединение Государственная Третьяковская галерея) je organizačne včlenených niekoľko umeleckých ustanovizní: Múzeum Anny Semjonovny Golubkiny, Múzeum Viktora Michajloviča Vasnecova, Múzeum Apollinarija Michajloviča Vasnecova, Múzeum Pavla Dmitrijeviča Korina a Výstavná sieň v štvrti Tolmači. Organickou súčasťou galérie je i Chrám svätého Mikuláša v Tolmačiach, predstavujúci unikátne spojenie galérie a sakrálneho priestoru.

Galéria diel[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. RODIONOV, Valentin. Tretiakovskaja galereja. Moskva : Štátna Tretiakovská galéria, 2009. ISBN 978-5-904473-14-3. Kapitola Stranicy istorii muzeja, s. 7. (po rusky)
  2. История галереи. Передача галереи П.М.Третьякова в дар Москве. 1892–1898 [online]. Moskva : Štátna Tretiakovská galéria, [cit. 2011-07-05]. Dostupné online. (po rusky)
  3. История галереи. Достояние Республики. 1918–1941 [online]. Moskva : Štátna Tretiakovská galéria, [cit. 2011-07-12]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Отечественная война. Третьяковская галерея в Москве и в Сибири. 1941–1945 [online]. Moskva : Štátna Tretiakovská galéria, [cit. 2011-08-12]. Dostupné online. (po rusky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Государственная Третьяковская галерея na ruskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

  • K. F. Antonovová, I. T. Rostovcevová, Gosudarstvennaja Treťjakovskaja galereja, Izdateľstvo Avrora, Leningrad, 1976

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]