Ťiang Ce-min

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ťiang Ce-min
Ťiang Ce-min
Bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky
V úrade
27. marca 1993 – 15. marca 2003
Predchodca Jang Šang-kchun
Nástupca Chu Ťin-tchao
Biografické údaje
Narodenie 17. august 1926 (90 rokov)
Jang-čou
Politická strana Komunistická strana Číny
Odkazy
Spolupracuj na Commons Ťiang Ce-min
(multimediálne súbory)

Ťiang Ce-min (čín. 江泽民 – Ťiang Ce-min, pchin-jin: Jiāng Zémín; * 17. august 1926) je bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky a bývalý generálny sekretár Komunistickej strany Číny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vstúpil do komunistickej strany v roku 1946. Roku 1947 vyštudoval elektrické inžinierstvo v Šanghaji a začal pracovať v automobilovom priemysle. V polovici päťdesiatych rokov absolvoval prax v Stalinových automobilových závodoch v Moskve a po návrate sa stal zástupcom riaditeľa továrne. Obdobie Kultúrnej revolúcie (1966-76) sa mu podarilo prežiť bez ujmy, pretože bol v úzadí a nevyslovoval svoj názor.

Po nástupe Teng Siao-pchinga k moci a po započatí reforiem začína ako ich podporovateľ stúpať po straníckom rebríčku. Roku 1983 sa stal ministrom elektrotechnického priemyslu a roku 1985 bol vymenovaný za starostu Šanghaja. V roku 1987 sa stal členom politbyra Ústredného výboru komunistickej strany. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu roku 1989 nahradil Čao C'-janga na pozícii generálneho sekretára Komunistickej strany Číny.

Vysoká politika[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1990 sa Teng Siao-pching vzdal v jeho prospech postu predsedu Ústrednej vojenskej komisie a Ťiang sa tým stal de facto druhým najmocnejším človekom v krajine. Roku 1993 vystriedal Jang Šang-kchuna na pozícii prezidenta ČĽR a v nej zotrval až do roku 2003.[1] Bol považovaný za pragmatického politika, ktorý sa sústredil najmä na ekonomickú reformu a hospodársky rozvoj. Jeho najväčším úspechom bolo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) roku 2001.[2]

Spoločne s premiérom Ču Žung-ťim bol hlavným predstaviteľom tretej generácie vedenia komunistickej strany, ktorí sa vyznačovali tým, že mali technické vzdelanie a pochádzali zo Šanghaja.[3] V domácej politike preferovali tvrdý prístup voči kritike a opozícii a nariadil prenasledovanie členov duchovnej praxe Fa-lun-kung (Falun Gong). V zahraničnej politike sa snažil o udržiavanie dobrých vzťahov s USA a roku 1997 vykonal pamätnú návštevu Spojených štátov, počas ktorej sa stretol s prezidentom Billom Clintonom. Avšak udalosti ako napätie v taiwanskej úžine z roku 1996 a bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade lietadlami NATO roku 1999 spôsobili nárast nacionalizmu a volanie po väčšej asertivite.

Politické myslenie[upraviť | upraviť zdroj]

Základným bodom Ťiangovej politiky je doktrína trojitého zastúpenia. Komunistická strana musí zastupovať záujmy rozvinutých výrobných síl, rozvinutej kultúry a najširších ľudových vrstiev. Strana týmto posilnila svoju legitimitu tým, že prijala triedu kapitalistov (rozvinuté výrobné sily), intelektuálov a inžinierov (rozvinutá kultúra) a vyhlásila sociálne zmierenie spoločenských tried (najširšie ľudové vrstvy).[4]

Tieto zmeny boli začlenené do ústavy na 16. národnom kongrese KSČ roku 2002.[5] Orientáciou na elity však strana stratila svoj tradičný egalitárny charakter, čím stratila body najmä u roľníkov, ktorí tvoria väčšinu čínskej populácie. Prílišná podpora rastu vo veľkých mestách na pobreží zároveň prehĺbila sociálne rozdiely v krajine.

Ťiang Ce-minova frakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vytvoril v Komunistickej strane Číny vlastnú mocenskú štruktúru, vládnu frakciu, ktorej moc oprel o kontrolu nad Výborom pre politické a legislatívne záležitosti, a do jej čela dosadil člena svojej frakcie bývalého naftára Čou Jung-kchanga.[6][7]

Ďalším členom jeho skupiny bol člen Komunistickej strany Číny Po Si-laj, ktorý v rokoch 20032004 zastával post guvernéra provincie Liao-ning. Od roku 2004 do novembra 2007 bol ministrom obchodu Čínskej ľudovej republiky. Následne sa stal tajomníkom výboru v Čchung-čchingu a členom politbyra Komunistickej strany Číny.[8] Ako svojho pobočníka si zvolil Po Si-laj straníka Wang Li-tüna.

Ďalšími známymi členmi Ťiangovej frakcie sú členovia stáleho výboru politbyra Ťia Čching-lin a Li Čchang-čchun.[7]

Kampaň proti Falun Gongu[upraviť | upraviť zdroj]

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Pronásledování hnutí Falun Gong v Číně

1999 – začiatky prenasledovania Falun Gongu

Komunistická strana publikovala v apríli 1999 článok v časopise Veda a technológie pre mládež, v ktorom označila Falun Gong za poveru a hrozbu pre zdravie, pretože praktikujúci môžu pri vážnych chorobách odmietať bežné lékarské ošetrenia.[8] Veľké množstvo stúpencov Falun Gongu následne proti obsahu článku demonštrovalo pred redakciou časopisu v Tianjinu. Výsledkom bolo zatýkanie a bitie účastníkov demonštrácie zo strany čínskej polície.[8] O incidente neskôr hovoril novinár a spisovateľ Ethan Gutmann na tlačovej konferencii v eEurópskom parlamentu ako o pripravenej provokácii čínskej vlády, ktorá mala zámerne vyvolať protesty na strane Falun Gong.[9] Kvôli týmto zatknutiam prišlo 25. spríla 1999 k vládnemu Úradu pre odvolania 10 až 15 tisíc praktikujúcich Falun Gong, títo ľudia se popoludní zhromaždili pri sídle Čínskej komunistickej strany v Zhongnanhai[10][11] vedľa Zakázaného mesta v Pekingu a zostali tam do neskorého večera. Zhromaždenie bolo pokojné, účastníci nedržali žiadne transparenty ani plagáty.[12][8] Prezident Ťiang Ce-min bol prítomnosťou týchto apelujúcich znepokojený. Ideologická nadvláda komunistickej strany bola podľa jeho názoru ohrozená.[12][8]

Generálny tajomník komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min zakladá takzvaný Úrad 610,[13] ktorý má za úlohu prenasledovať a zdiskreditovať Falun Gong a jeho priaznivcov.[14][15] Podľa Amnesty International prijala čínska vláda tri stratégie na rozdrtenie Falun Gongu: násilie proti praktizujúcim, ktorí sa odmietnu vzdať svojej viery, „vymývanie mozgov”, keď sú ľudia nútení, aby sa Falun Gongu vzdali a odmietli ho, a efektívnejšiu mediálnu kampaň na obrátenie verejnej mienky proti Falun Gongu.[16][17]

Súdne procesy proti Ťiang Ce-minovi[upraviť | upraviť zdroj]

11. novembra 2009 prijal po dvch rokoch vyšetrovania španielsky sudca Ismael Moreno žalobu za genocídu a mučenie. Medzi obvinenými figuruje päť vysokých predstaviteľov Komunistickej strany Číny, ktorí sa majú zodpovedať za svoju rolu pri prenasledovaní duchovnej praxe Falun Gong. Po prvý raz súd uznal kampaň proti Falun Gongu za zodpovedajúcu definícii genocídy z právneho hľadiska. Medzi obvinenými je aj bývalý vodca Číny, Ťiang Ce-min, Luo Kan – bývalý riaditeľ Úradu 610, Po Si-laj – bývalý minister obchodu, Ťia Čching-lin – štvrtý najvyššie postavený člen Strany a Wu Kuan-čeng – predseda interného disciplinárneho výboru Strany.[18][19][20][21]

21. decembra 2009 vyniesol yargentínský sudca Octavio Araoz de Lamadrid z Federálneho súdu č. 9 rozsudok v historickom procese s dvoma bývalými čelnými čínskymi funkcionármi. Bývalý predseda komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min a šéf Úradu 610 Luo Kan boli súdení za ich zodpovednosť v stále prebiehajúcom pronasledovaní miliónov praktizujúcich duchovnej disciplíny Falun Gong zo strany čínskeho komunistického režimu. Súčasťou rozsudku je aj nariadenie k zadržaniu oboch funkcionárov, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v Číne. Pokiaľ obvinení vycestujú do zeme, ktorá má s Argentínou zmluvu o vydávaní zločincov, musia byť zadržaní a prevezení do Argentíny, aby boli postavení pred súd a poskytli prehlásenia na svoju obhajobu. Rozhodnutie súdu predstavuje historický precedens. [22][23]

Wang Li-ťünov incident[upraviť | upraviť zdroj]

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Wang Li-ťünův incident.

Pred 18. zjazdom Komunistickej strany Číny, ktorý sa mal konať na jeseň roku 2012, vypukli vo vnútri strany mocné boje o kontrolu nad vedením zeme.[24]

Správy svetových médií naznačujú, že boj prebieha medzi dvomi frakciami komunistickej strany.[25] Prvá frakcia je údajne vedená súčasným prezidentom a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v jednej osobe Chu Ťin-tchaom a premiérom Wen Ťia-paom. Druhú riadi člen deväťčlenného Stálého výboru politbyra komunistickej strany a šéf polície a bezpečnostných zložiek Čou Jung-kchang spolu so straníckym tajomníkom komunistickej strany v meste Čchung-čching Po Si-lajom, podľa čínskeho novinára Wu Pao-čanga, ktorý pracuje pre Radio France International v Paríži obaja patria do mocenskéej skupiny bývalého prezidenta Ťiang Ce-mina.[7[6]]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

[7][8][9][10][11][12][13][14][15][16][17][18][19][20][21][22][23][24][25]

  1. http://www.novinky.cz/zahranicni/4178-cina-ma-noveho-prezidenta-a-predsedu-parlamentu.html
  2. http://ekonomika.etrend.sk/svet/cina-aj-taiwan-vstupili-do-wto.html
  3. http://blog.etrend.sk/knihozrut/2009/01/30/myty-o-cinskom-kapitalizme/
  4. KLIMEŠ, O., Krize legitimity Komunistické strany Číny a Chu Ťin-tchaova malá demokracie. Mezinárodní politika 3/2010, str. 26.
  5. http://www.revuepolitika.cz/clanky/1169/je-cina-skutecnym-tygrem
  6. . [Kdo je Čou Jung-kchang – vrchní velitel čínské veřejné bezpečnosti. [Epocha] [online]. 2012-03-27 [cit. 2012-04-02]. Dostupné online. Dostupné online.]
  7. . [Mocenské struktury v Číně - Rozhovor s čínským novinářem Wu Baozhangem [online]. velkaepocha.sk, [cit. 2012-04-01]. Dostupné online Dostupné online.]
  8. . [KILGOUR, David; MATAS, David. Bloody Harvest [online]. [cit. 2009-02-04]. Kapitola oddíl C Aspekty vztahující se k Falun Gongu, kapitola 19. Předpokládaná hrozba, strana 16.. (Vyšetřovací zpráva, shrnutí událostí 90. let v Číně týkajících se pronásledování Falun Gongu čínským komunistickým režimem). Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  9. . [Velká Epocha. Past Komunistické strany Číny na Falun Gong [online]. [cit. 2010-07-24]. Události okolo protestu před vládním úřadem pro odvolání. Dostupné online. Dostupné online.]
  10. Velká Epocha. Jak Falun Gong začal 25. dubna 1999 měnit Čínu [online]. [cit. 2010-07-24]. Události okolo protestu před vládním úřadem pro odvolání. Dostupné online. [online]. .
  11. . [[Zdeněk]. Nová náboženská hnutí a kolektivní násilí. Brno : Husitská teologická fakulta University Karlovy v Praze, 2009. 460 s. ISBN 978-80-87127-21-6. Dostupné online.]
  12. . [[Peter]. Beyond the Red Wall - The Persecution of Falun Gong („Za rudou zdí – pronásledování Falun Gongu“) [online]. Kanada: CBC, Canadian Broadcasting Company, 2007, [cit. 2009-02-04]. (Hovoří David Ownby, ředitel Centra asijských studií na Montrealské univerzitě a odborník na moderní čínské dějiny, psal o Falun Gongu v dokumentu, který připravil pro Kanadský institut mezinárodních záležitostí.). Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  13. . [KOVÁČ, Patrik. "Čínske gestapo": Prisudzujú mu vraždy, mučenie, vymývanie mozgov aj odoberanie orgánov [online]. Aktuality.sk, [cit. 2011-11-15]. Dostupné online. Dostupné online.]
  14. . [KILGOUR, David; MATAS, David. Bloody Harvest [online]. [cit. 2009-01-16]. Kapitola F. Prvky potvrzující a vyvracející obvinění c) Aspekty vztahující se k Falun Gongu. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  15. . [Annual Report 2007 [online]. Congressional-Executive Commission on China, [cit. 2009-01-16]. S. 87. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  16. . [Annual Report 2007 [online]. Congressional-Executive Commission on China, [cit. 2009-04-16]. S. 91. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  17. . [China: Human rights in China in 2001- a new step backwards [online]. Amnesty International, [cit. 2009-04-16]. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  18. . [Doe v Jiang Zemin, Bo Xilai, Lou Gan et al. [online]. Human Rights Law Foundation, [cit. 2012-03-22]. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  19. . [Spanish Judge Calls Top Chinese Officials to Account for Genocide [online]. canadafreepress.com, [cit. 2010-02-02]. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  20. . [Spanish court indicts Chinese officials for genocide [online]. secretchina.com, [cit. 2010-02-02]. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  21. . [Španělsko bude soudit vysoké čínské představitele za genocidu [online]. theepochtimes.com (Velká Epocha), [cit. 2010-02-02]. Dostupné online. Dostupné online.]
  22. . [Argentine judge asks China arrests over Falun Gong [online]. reuters.com, [cit. 2010-01-10]. Dostupné online. (anglicky) Dostupné online.]
  23. . [Argentinský soudce vydal příkaz k zadržení bývalých čínských pohlavárů za genocidu Falun Gongu [online]. theepochtimes.com (Velká Epocha), [cit. 2010-01-10]. Dostupné online. Dostupné online.]
  24. . [Hrozí v Číně převrat? [online]. ceskatelevize.cz, [cit. 2012-03-15]. Dostupné online. Dostupné online.]
  25. . [Čína: Souboj komunistických frakcí [online]. velkaepocha.sk, [cit. 2012-03-15]. Dostupné online. Dostupné online.]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]