Abdülmecid I.
| Abdülmecid I. عبد المجيد اول | |
| 31. sultán Osmanskej ríše | |
 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Osmanská dynastia |
| Panovanie | 2. júl 1839 – 25. jún 1861 |
| Predchodca | Mahmud II. |
| Nástupca | Abdülaziz |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 25. apríl 1823 Istanbul, Osmanská ríša |
| Úmrtie | 25. jún 1861 (38 rokov) Istanbul, Osmanská ríša |
| Rodina | |
| Manželka |
Mal 19 konkubín. |
| Potomstvo | |
| Otec | Mahmud II. |
| Matka | Bezmiâlem Sultán |
| Odkazy | |
 | Abdülmecid I. (multimediálne súbory na commons) |
Abdülmecid I. (osm. tur. عبد المجيد اول Abdülmecîd-i evvel, mod. tur. Birinci Abdülmecid; * 25. apríl 1823, Istanbul, Osmanská ríša – † 25. jún 1861, Istanbul, Osmanská ríša), zvaný aj Tanzimatçı Sultan Abdülmecid (sultán Abdülmecid Reorganizátor), kvôli Tanzimatským reformám, ktoré vykonal, bol sultán Osmanskej ríše v rokoch 1839 až 1861. Jeho vláda bola poznačená vzostupom nacionalistických hnutí na území ríše. Abdülmecid chcel povzbudiť osmanstvo medzi secesionistickými poddanskými národmi a zastaviť vzostup nacionalistických hnutí v ríši, avšak nepodarilo sa mu to napriek snahe dôkladnejšie integrovať ne-moslimov a ne-Turkov do osmanskej spoločnosti s novými zákonmi a reformami. Pokúsil sa nadviazať spojenectvo s hlavnými mocnosťami západnej Európy, konkrétne so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom, ktoré bojovali popri Osmanskej ríši v krymskej vojne proti Rusku.
Na nasledujúcom kongrese v Paríži 30. marca 1856 bola Osmanská ríša oficiálne zaradená medzi európske rodiny národov. Abdülmecidovým najväčším úspechom bolo ohlásenie a uplatňovanie reforiem Tanzimatu (reorganizácia), ktoré pripravil jeho otec a ktoré v roku 1839 účinne začali modernizáciu Osmanskej ríše. Vďaka tomuto úspechu bola jedna z ríšskych hymien Osmanskej ríše pomenovaná po ňom.
Mladosť
Abdülmecid sa narodil 25. apríla 1823 v Beşiktaşi v paláci Sahil alebo v paláci Topkapı, oboje sú v Istanbule. Bol snom sultána Mahmuda II. Jeho matka bola Bezmiâlem Sultán.
Získal európske vzdelanie a hovoril plynule francúzsky, ako prvý sultán.[1] Rovnako ako Abdülaziz, ktorý ho nahradil, sa zaujímal aj o literatúru a klasickú hudbu. Rovnako ako jeho otec Mahmud II. bol zástancom reforiem a mal to šťastie, že mal podporu progresívnych vezírov, ako sú Mustafa Reşit Paša, Mehmet Emin Ali Paša a Fuad Paša. Počas celej svojej vlády musel bojovať proti konzervatívcom, ktorí sa postavili proti jeho reformám. Abdülmecid bol tiež prvým sultánom, ktorý priamo počúval sťažnosti verejnosti v špeciálne prijímacie dni, ktoré sa zvyčajne konali každý piatok bez prostredníka. Navštevoval územia ríše, aby osobne videl, ako sa uplatňujú tanzimatské reformy. V roku 1844 odcestoval do İzmitu, Mudanyi, Bursi, Gallipoli, Çanakkale, Lemnosu, Lesbosu a Chiosu a v roku 1846 navštívil balkánske provincie.
Vláda
Keď Abdülmecid nastúpil na trón, situácia v Osmanskej ríši bola v kritickom stave. V čase, keď jeho otec zomrel, prišla do Istanbulu správa, že armáda jeho ríše bola porazená v Nizipe armádou povstaleckého egyptského miestokráľa Muhammada Aliho. V rovnakom čase bola ríšska flotila na ceste do Alexandrie, kde bola odovzdaná Muhammadovi Alimu veliteľom Ahmedom Fevzi Pašom, pod zámienkou, že poradcovia mladého sultána sa postavili na stranu Ruska. Vďaka zásahu európskych mocností však Muhammad Ali musel ustúpiť a Osmanská ríša bola zachránená pred ďalšími útokmi, zatiaľ čo jej územia v Sýrii, Libanone a Palestíne boli obnovené. Podmienky boli finalizované Londýnskym dohovorom (1840).
V súlade s výslovnými pokynmi svojho otca Abdülmecid okamžite vykonal reformy, ktorým sa venoval Mahmud II. V novembri 1839 bol vyhlásený dekrét nazývaný Hatt-Şerif z Gülhane, tiež známy ako Tanzimat Fermanı, ktorý tieto reformy konsolidoval a presadzoval. Dekrét bol doplnený na konci krymskej vojny podobným štatútom vydaným vo februári 1856, ktorý bol nazvaný Hatt-ı Hümayun. Týmito nariadeniami sa ustanovilo, že všetky triedy sultánových poddaných by mali mať chránený svoj život a majetok; aby dane boli spravodlivo uvalené a spravodlivo spravované; a že všetci by mali mať úplnú náboženskú slobodu a rovnaké občianske práva. Schéma sa stretla so silným odporom moslimských vládnych tried a ulamá alebo náboženských autorít a bola implementovaná iba čiastočne, najmä v odľahlých častiach impéria. Proti životu sultána sa z tohto dôvodu vytvorilo viac ako jedno sprisahanie.[2]
Najdôležitejšie reformné opatrenia presadzované Abdülmecidom boli:
- Zavedenie prvých osmanských papierových bankoviek (1840)
- Reorganizácia armády vrátane zavedenia brannej povinnosti (1842 - 1844)
- Prijatie osmanskej štátnej hymny a osmanskej štátnej vlajky (1844)
- Reorganizácia finančného systému podľa francúzskeho vzoru
- Reorganizácia občianskeho a trestného zákonníka podľa francúzskeho vzoru
- Reorganizácia súdneho systému, vytvorenie systému občianskych a trestných súdov s európskymi aj osmanskými sudcami
- Založenie Meclis-i Maarif-i Umumiye (1845), ktoré bolo prototypom prvého osmanského parlamentu (1876)
- Inštitúcia rady pre verejné vyučovanie (1846)
- Plány na zrušenie trhov s otrokmi (1847)
- Plány na vybudovanie protestantskej kaplnky (1847)
- Založenie moderných univerzít a akadémií (1848)
- Založenie osmanskej školy v Paríži
- Zrušenie kapitačnej dane, ktorá uvalila na ne-moslimov vyššie clá (1856)
- Ne-moslimom sa umožnilo stať sa vojakmi v osmanskej armáde (1856)
- Rôzne ustanovenia na lepšiu správu verejnej služby a rozvoj obchodu
- Nové pozemkové zákony potvrdzujúce vlastnícke právo (1858)
- Dekriminalizácia homosexuality (1858)
Sultán Abdulmecid (vľavo) s kráľovnou Viktóriou zo Spojeného Kráľovstva a cisárom Napoleonom III. z Francúzska.
Ďalšou pozoruhodnou reformou bolo, že turban bol prvýkrát oficiálne zakázaný počas jeho vlády a bol nahradený fezami. Dvor audítorov prijal aj európske módy (Fez by bol zakázaný v roku 1925 tým istým republikánskym národným zhromaždením, ktoré zrušilo sultanát a vyhlásilo tureckú republiku v roku 1923).
Samuel Morse získal svoj prvý patent na telegrafiu v roku 1847. Sultán tento nový vynález osobne skúšal.[3]
Keď Košút a ďalší hľadali útočisko v Turecku po neúspechu maďarského povstania v roku 1849, Rakúsko a Rusko vyzvali sultána, aby im ich predal, avšak ten odmietol. Encyklopédia Britannica z roku 1911 o ňom hovorí: „Niesol charakter byť láskavým a ctihodným človekom, aj keď trochu slabým a ľahko vedeným. Proti tomu sa však musela prejaviť jeho prehnaná extravagancia, najmä ku koncu jeho života.“
V roku 1844 vytvoril osmanskú líru a v roku 1852 ustanovil Rád Medjidie.
Osmanská ríša obdržala prvú zo svojich zahraničných pôžičiek 25. augusta 1854 počas krymskej vojny. Po tejto významnej zahraničnej pôžičke nasledovali pôžičky v rokoch 1855, 1858 a 1860, ktoré kulminovali v omeškaní a viedli k zhoršeniu európskych sympatii k Osmanskej ríši a nepriamo k neskoršiemu zatknutiu a smrti Abdülmecidovho brata Abdülaziza.[4]
Jeho úspech v zahraničných vzťahoch nebol taký pozoruhodný ako jeho domáce úspechy. Abdülmecidova vláda začala porážkou jeho síl egyptským miestokráľom a následným podpisom Londýnskeho dohovoru (1840), ktorý zachránil jeho ríšu pred väčším problémami. Osmani sa úspešne zúčastnili krymskej vojny a získali signatári Parížskej zmluvy (1856). Jeho pokusy o posilnenie svojej základne na Balkáne zlyhali v Bosne a v Čiernej Hore a v roku 1861 bol nútený sa vzdať Libanonu.
Hoci zdôraznil svoj záväzok dodržiavať slávnostné pravidlá, ktoré jeho predkovia ukladali pri slávnostných ceremoniáloch, prijal radikálne zmeny v živote paláca. Napríklad úplne opustil palác Topkapı, ktorý bol rezidenciou sultánov po celé štyri storočia. Tradície britských, francúzskych, talianskych jednotiek a dôstojníkov a diplomatov, ktorí prišli do Istanbulu počas krymskej vojny (1853 - 1856), nasmerovali dokonca aj rodiny strednej triedy ku konzumerismu a luxusu.[5]
V rokoch 1847 až 1849 zrekonštruoval Hagia Sofia, bol zodpovedný za výstavbu paláca Dolmabahçe. Taktiež založil prvé francúzske divadlo v Istanbule.
Smrť
Abdülmecid zomrel na tuberkulózu (podobne ako jeho otec) vo veku 38 rokov dňa 25. júna 1861 v Istanbule a bol pochovaný v mešite Yavuza Selima a jeho následníkom sa stal jeho mladší nevlastný brat Abdülaziz.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Abdülmecid I.
Zdroj
- Abdülmecid I. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 20.
Referencie
- ↑ TURQUETTE, Atwell R.. Max Black. Abstract and abstraction. Encyclopaedia Britannica, Encyclopaedia Britannica, Inc., Chicago-London-Toronto1956, Vol. 1, pp. 67–68; also Max Black. Abstract and abstraction. Encyclopaedia Britannica, Encyclopaedia Britannica, Inc., Chicago-London-Toronto 1957, Vol. 1, pp. 67–68.. Journal of Symbolic Logic, 1958-03, roč. 23, čís. 1, s. 22–29. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 0022-4812. DOI: 10.2307/2964454.
- ↑ Chisholm, Hugh, (22 Feb. 1866–29 Sept. 1924), Editor of the Encyclopædia Britannica (10th, 11th and 12th editions). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
- ↑ GÖKER, Parisa; ERDOĞAN, Elmas. The Restitution and Design Principles of Beylerbeyi Palace Gardens, Istanbul. Journal of History Culture and Art Research, 2018-09-30, roč. 7, čís. 3, s. 60. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 2147-0626. DOI: 10.7596/taksad.v7i3.1465.
- ↑ Chisholm, Hugh, (22 Feb. 1866–29 Sept. 1924), Editor of the Encyclopædia Britannica (10th, 11th and 12th editions). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
- ↑ SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.