Alexej I. (Rusko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexej I.
ruský cár
Alexej I.
Alexej I., podpis (z wikidata)
Panovanie
Dynastia Dynastia Romanovci
Panovanie 12. júl 1645 – 29. január 1676 (podľa gregoriánskeho kalendára)
Korunovácia 28. september 1645
Predchodca Michail I.
Biografické údaje
Narodenie 29. marec 1629
Kremeľ, Moskva, Ruská ríša
Úmrtie 8. február 1676 (46 rokov)
Kremeľ, Moskva, Ruská ríša
Pochovanie Archanjelský chrám, Moskva
Rodina
Potomstvo
1. manželstvo:
Dmitrij Alexejevič (1648 – 1649)
Jevdokija Alexejevna (1650 – 1712)
Marfa Alexejevna (1652 – 1707)
Alexej Alexejevič (1654 – 1670)
Anna Alexejevna (1655 – 1659)
Sofia Alexejevna (1657 – 1704)
Jekaterina Alexejevna (1658 – 1718)
Mária Alexejevna (1660 – 1723)
Fiodor II. (1661 – 1682)
Feodózia Alexejevna (1662 – 1713)
Simeon Alexejevič (1665 – 1669)
Ivan V. (1666 – 1696)
Jevdokija Alexejevna (1669 – 1669)
2. manželstvo:
Peter Alexejevič
Natália Alexejevna (1673 – 1716)
Feodora Alexejevna (1674 – 1677)
Otec Michail I.
Matka Jevdokija Strešnevová
Odkazy
Spolupracuj na Commons Alexej I.
(multimediálne súbory na commons)

Alexej I. (Alexej Michailovič Romanov, rus. Алексей Михаилович Романов) (* 29. marec 1629, Moskva, Ruské impérium – † 8. február 1676, Moskva, Ruské impérium) bol druhý ruský cár z dynastie Romanovcov, otec Petra Veľkého.

Život a vláda Alexeja I.[upraviť | upraviť zdroj]

Alexej Michaljovič Romanov sa narodil v roku 1629 cárovi Michailovi I. Romanovovi a jeho manželke Jevdokiji Strešnevovej. Na trón nastúpil už ako 16-ročný hneď po smrti svojho otca. Jeho vychovávateľom a prvým radcom bol bojar Boris Morozov (1590 – 1661). Morozov bol dostatočne inteligentný na to, aby kladne ovplyvňoval vládne rozhodnutia cára Alexeja. V roku 1648 sa dokonca stali švagrami, keď si zobrali za manželky dcéry vplyvného bojara Iľju Daniloviča Miloslavského (1594 – 1668). Cár si zobral jeho dcéru Máriu Iľjičnu a Morozov Annu Iľjičnu. Morozov vštepil svojmu zverencovi aj pochopenie pre realizáciu postupných reforiem v Ruskej ríši, v ktorej dejinný vývoj výrazne zaostával za Západnou Európou.

Hoci Morozov bol skôr typom zodpovedného radcu, netešil sa popularite moskovského ľudu a v roku 1648 proti nemu vybuchlo v Moskve povstanie. Cár v snahe uspokojiť požiadavky povstalcov vyslal Morozova do dočasného vyhnanstva (bol poslaný do Kirilo-belozerského kláštora), ale po štyroch mesiacoch mu cár povolil v tajnosti vrátiť sa do hlavného mesta. Aj z dôvodu povstania más v roku 1648 nechal cár vypracovať nový zákonník (tzv. “Sobornoje Uloženije”), ktorý nahradil tzv. “Sudebnik” z roku 1550 a v podstate ostal v platnosti až do začiatku 19. storočia. Zákonník vypracovali členovia tzv. zemského snemu (tzv. “zemskij sobor”). V zákonníku sa nanovo formulovali početné právne nariadenia (tzv. “ukazy”) vydávané jednotlivými zložkami centrálneho vládneho aparátu (bolo tvorené tzv. “prikazmi”, teda oddeleniami či výbormi). Nanovo sa tiež definovali práva a povinností dvoch hlavných sociálnych tried v ruskej spoločnosti – nevoľníkov a šľachty.

Neskoršími radcami panovníka boli najmä Fiodor Michajlovič Rtiščev (1625 – 1673) a Afanasij Ordin-Naščokin (cca 1605 – 1680) a Artamon Sergejevič Matvejev (1625 – 1682). Rtiščev bol známy svojou čestnosťou a šľachetnosťou. Na konci svojho života napríklad udelil svojim sluhom a nevoľníkom slobodu. A. Ordin-Naščokin sa zaslúžil o podpis výhodnej mierovej zmluvy s Poľsko-litovským kráľovstvom v roku 1667.

Mapa Poľsko-litovského kráľovstva po podpise Andrusovského mieru; tmavozelené časti pripadli Ruskej ríši

Za jeho vlády sa viedli dve veľké vojny – rusko-poľská vojna (1654 – 1667) a rusko-švédska vojna (1656 – 1658). V prvej sa cár so súhlasom bojarskej dumy rozhodol pripojiť k ríši územia, ktoré v stredoveku tvorili súčasť Moskovskej ríše. Na úkor oslabeného Poľska bola dobytá oblasť okolo mesta Smolensk a najmä tzv. ľavobrežná Ukrajina (na východ od toku rieky Dneper), ktorú z veľkej časti osídlili pravoslávni kozáci. Územia obývané kozákmi sa dostalo pod priamu vládu Moskvy a kozáci tým stratili svoju čiastočnú nezávislosť, čo pôvodne hajtman Bohdan Chmeľnyckyj nepredpokladal (definitívne kozácku autonómiu zrušila cárovná Katarína II. (Rusko)). V roku 1655 do oslabeného Poľského kráľovstva vtrhli aj švédske vojska kráľa Karola X. Gustáva (tzv. potopa). Pre spory o územné zisky medzi švédskym kráľom a ruským cárom sa začala medzi oboma krajinami v roku 1656 vojna. Vojna so švédskom bola definitívne ukončená až podpisom mierovej dohody v roku 1661 v zámku Cardis (dnes mesto Kärde v Estónsku). Mier s Poľsko-litovským kráľovstvom bol podpísaný až v roku 1667 v dedinke Andrusovo (neďaleko Smolenska), podľa čoho sa nazýva Andrusovským mierom. Rusko ním získalo tzv. ľavobrežnú Ukrajinu s mestom Kyjev a oblasť okolo miest Černigov a Smolensk.

Za Alexejovej vlády vypuklo v Rusku mnoho povstaní. Na začiatku to boli povstania v mestách Pskov a Veľký Novgorod. V roku 1662 vybuchlo povstanie kvôli znehodnocovaniu meny. Na juhu Ruska povstanie kozákov pod velením Stepana Razina. Povstanie bolo napokon na jeseň 1670 potlačené a Stenka Razin bol v júni roku 1671 popravený rozštvrtením v Moskve.

Za Alexejovej vlády došlo aj k rozkolu s najvyšším predstaviteľom pravoslávnej cirkvi – s moskovským patriarchom Nikonom (v úrade v rokoch 1652 – 1666). Patriarcha Nikon totiž začal po synodách v rokoch 1654 a 1656 zavádzať v cirkvi také reformy, ktoré ju mali priblížiť gréckej (pôvodne byzantskej) podobe pravoslávneho kresťanstva. V tomto duchu boli revidované bohoslužobné knihy podľa vzoru novších gréckych, ale zmeny sa dotkli aj rituálov a náboženských gest - napríklad podľa nového nariadenia sa pravoslávni veriaci mali prežehnávať tromi prstami a nie iba dvomi. Veriaci, ktorí ostali verní staršej podobe pravoslávia sa začali nazývať staroverci a boli svetskou mocou veľmi tvrdo prenasledovaní. V poslednej tretine 17. storočia však radšej páchali hromadné samovraždy samoupálením, akoby sa mali podvoliť reformovanej podobe pravoslávia. Cár spočiatku s novými reformami súhlasil, ale keď sa napokon Nikon pokúsil nastoliť supremáciu duchovnej moci nad svetskou (teda nad samotným panovníkom), upadol do cárovej nemilosti. Na veľkej synode v Moskve konanej v roku 1666 bol Nikon z postu patriarchu odvolaný a dožil v kláštornom ústraní.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]