Aron Grünhut

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Aron Grünhut
bratislavský obchodník, funkcionár ortodoxnej židovskej náboženskej obce, záchranca Židov počas holokaustu
Aron Grünhut
Narodenie31. marec 1895
Bratislava, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie6. máj 1974 (79 rokov)
Tel Aviv, Izrael

Aron Grünhut (* 31. marec 1895, Bratislava – † 6. máj 1974, Tel Aviv) bol bratislavský obchodník a funkcionár ortodoxnej židovskej náboženskej obce, ktorý zorganizoval záchranu vyše 1300 rasovo prenasledovaných občanov z územia dnešného Slovenska a okolitých krajín pred a počas trvania druhej svetovej vojny. V roku 1948 sa Grünhut s rodinou presťahoval do Izraela, kde sa spolupodieľal na znovuvybudovaní zaniknutej bratislavskej ješivy a synagógy.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Detstvo a mladosť (1895 – 1919)[upraviť | upraviť kód]

Aron Grünhut pochádzal z ôsmich detí zbožnej ortodoxnej židovskej rodiny prešporského hostinského Viliama Grünhuta, pôvodom z Veľkého Medera a jeho ženy Fani (rodenej Weiszovej) z rodiny veľkostatkára z Dunajskej Stredy. Otec rodiny Viliam Grünhut, zomrel, keď mal Aron 11 rokov a o rodinu sa musela starať matka Fani, ktorá si otvorila jedáleň na Zámockej ulici v Bratislave. Počas Prvej svetovej vojny slúžil Aron Grünhut v rakúsko-uhorskej armáde ako sanitár v nemocnici. Po vojne sa v roku 1919 oženil s Etel Wosnerovou zo zámožnej židovskej rodiny z Dunajskej Stredy. Postupne sa im narodilo päť synov: Otto, Leo, Jozef (Akiva), Benjamin a Viliam. Rodina bývala v dome na Ventúrskej ulici v Bratislave a neskôr sa presťahovala na Heydukovu ulicu.

Medzivojnové obdobie (1919 – 1938)[upraviť | upraviť kód]

Grünhut podnikal v gastronómii, venoval sa obchodovaniu s husacou pečeňou, ktorú dodával do Štrasburgu, výrobcovi francúzskych paštét, prevádzkoval židovskú jedáleň a bol členom Obchodnej a priemyselnej komory. V medzivojnovom období sa Aron Grünhut aktívne zapájal do činnosti a života bratislavskej ortodoxnej židovskej komunity. Bol zvolený do vedenia židovskej obce, viedol židovské pohrebné bratstvo Chevra kadiša, bol členom predstavenstva novopostavenej Židovskej nemocnice na Šulekovej ulici a viacerých dobročinných spolkov. Vďaka svojej práci obchodníka a častým cestám do zahraničia mal Grünhut prehľad o politickej situácií v Európe. So znepokojením sledoval radikalizáciu pomerov v Nemecku a vytušil nebezpečenstvo, ktoré Židom kvôli Hitlerovej politike hrozilo.

Záchrana prenasledovaných Židov (1938 – 1939)[upraviť | upraviť kód]

V období po anšluse Rakúska sa Grünhut podieľal na záchrane dvadsaťosemčlennej skupiny frauenkirchenských židovských utečencov z Burgenlandu, ktorých chytili na úteku na území Maďarska. Grünhut zabránil ich vydaniu späť do Rakúska a zariadil im prevoz cez Dunaj a následné usídlenie na Slovensku. Ďalším prípadom záchrany židovských utečencov pred prenasledovaním v Rakúsku bola akcia na pomoc Židom z okolia Kittsee, ktorých chytili na ostrove Sihoť na Dunaji. Grünhut po zložitých vybavovaniach, ktoré trvali niekoľko mesiacov, počas ktorých bola stovka utečencov nútená bývať na vlečnom člne na Dunaji, zariadil pre všetkých platné cestovné doklady, na základe ktorých mohli legálne vycestovať do sveta. V rovnakom čase dal Grünhut postaviť stanový tábor pre niekoľko stoviek Židov bez domova, ktorých zhromaždili neďaleko Dunajskej Stredy a zariaďoval im cestu do Palestíny. V októbri 1938 zachránil Judu Goldbergera, bratislavského obchodníka s konfekciou, ktorého na príkaz Gestapa uniesli a väznili v Rakúsku. Goldbergera sa podarilo Grünhutovi oslobodiť a umožniť mu tak spolu s rodinou útek do USA. Po tom, čo sa Grünhut dozvedel o Kindertransportoch do Anglicka, ktoré organizoval Nicholas Winton v Prahe, zariadil, že aj z Bratislavy vycestuje skupina židovských detí. Grünhut vybavil desiatim chlapcom, medzi nimi aj svojmu synovi Bennymu potrebné doklady a všetci sa tak v júni 1939 dostali do Londýna, kde prežili vojnu. Po rokoch sa zistilo, že medzi chlapcami bol aj neskorší jeruzalemský hlavný rabín v Tibor (Jitzchak Tuvia) Weiss, londýnsky rabín Kurt (Sholom Ber) Stern, alebo legenda izraelskej žurnalistiky Paul Kohn. Vrcholom Grünhutových snáh o záchranu Židov pred nacistickým prenasledovaním bola akcia z júla 1939, pri ktorej sa snažil dostať naraz čo najviac Židov do bezpečia v Palestíne. Prenajal dva luxusné dunajské parníky „Kráľovná Alžbeta“ a „Cár Dušan“, ktoré vyplávali z bratislavského prístavu s 1365 utečencami z Slovenska, Rakúska, Čiech a Moravy na palube. Plavba pôvodne naplánovaná na šesť dní sa kvôli obštrukciám bulharských a britských úradov natiahla. Utečenci strávili viac ako štyri týždne v medzinárodných vodách na Dunaji. Po Grünhutovom náročnom vyjednávaní mohli utečenci v rumunskom prístave Sulina prestúpiť na nákladnú loď Noemi Julia, na palube ktorej sa po 83 dňoch dostali do cieľa svojej cesty – do mesta Haifa v Palestíne, ktorá bola v tom čase pod britským mandátom. Grünhut zariadil utečencom vstupné víza na územie Palestíny.

Druhá svetová vojna (1939 – 1945)[upraviť | upraviť kód]

Grünhut ani po vypuknutí druhej svetovej vojny nechcel opustiť rodnú Bratislavu. Pôsobil v Ústredni Židov a bol aktívny v židovskom odboji. Kvôli jeho odbojovej činnosti ho úrady koncom roka 1942 zatkli, ale nepodarilo sa im dokázať mu trestnú činnosť. Niekoľko mesiacov bol ako politický väzeň držaný v Ilave, až kým sa jeho priateľom a rodine podarilo dosiahnuť, že ho v máji 1943 z väzenia prepustili. Grünhutovej manželke a najmladšiemu synovi sa medzitým podarilo utiecť do Maďarska, kam ich po svojom prepustení z väzenia Grünhut nasledoval. V Budapešti žil pod falošnou identitou a pred zatknutím sa spolu s manželkou ukrýval v budove bývalej československej ambasády. Život mu zachránil český kurič Emanuel Zíma, ktorý v budove pracoval. Zíma takto až do oslobodenia Budapešti ukrýval a život zachránil okrem Grünhuta a jeho manželky aj ďalším prenasledovaným Židom. Grünhut mu tento čin nikdy nezabudol a koncom 60-tych rokov sa zasadil o to, aby jeho záchrancovi udelili najvyššie izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Po skončení vojny (1945 – 1948)[upraviť | upraviť kód]

Aron Grünhut sa vrátil do rodnej Bratislavy 10. mája 1945, kde ho čakal podľa jeho vlastných slov šok: „ulice bez Židov, vydrancované byty“. Grünhut začal pomáhať Židom, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, staral sa o ubytovanie a lekársku starostlivosť pre tých, ktorí prežili holokaust. Zároveň pracoval na obnovení činnosti židovskej ortodoxnej obce. Po nástupe komunistov k moci v Československu v roku 1948 sa Grünhut s rodinou rozhodol emigrovať do novozaloženého štátu Izrael.

Život v Izraeli (1948 – 1974)[upraviť | upraviť kód]

Grünhut ani v emigrácií nikdy nezabudol na rodnú Bratislavu. Prišiel s myšlienkou preniesť časť židovskej Bratislavy do Jeruzalema a financoval projekt výstavby novej Synagógy a Ješivy, ktorá dostala názov Pressburg. Táto Ješiva dodnes pokračuje v tradícií najstaršej bratislavskej židovskej školy, ktorú preslávil Chatam Sofer. Grünhut v Izraeli robil finančné zbierky a podporoval slovenské židovské obce. Bojoval tiež o záchranu ortodoxného židovského cintorína a angažoval sa pri obnove pamätníka Chatama Sofera. Zastával funkcie predsedu Spolku bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predsedu Výboru na výstavbu synagógy a ješivy, správcu Bratislavskej synagógy v Jeruzaleme (Hechal Pressburg). Bol aj predsedom Asociácie Chatama Sofera v Tel Avive (Chug Chatam Sofer). Na sklonku života spísal svoje spomienky na židovskú ortodoxnú Bratislavu a prenasledovanie slovenských Židov v nemecky písanej knihe: Katastrophenzeit des slowakischen Judentums: Aufstieg und Niedergang der Juden von Pressburg (Tel Aviv, 1972).

Pamätná tabuľa na Heydukovej ulici v Bratislave na dome, v ktorom Aron Grünhut býval.

Odkaz Arona Grünhuta[upraviť | upraviť kód]

Po Grünhutovej smrti sa na jeho činy na Slovensku takmer zabudlo. Verejnosť sa o jeho osobe a záchrane prenasledovaných Židov dozvedela vďaka práci novinára Martina Mózera. Mózer popri práci na dokumente o nacizmom ohrozených deťoch z bratislavských židovských ortodoxných rodín, ktoré sa dostali do vlakov organizovaných sirom Nicholasom Wintonom a smerujúcich do Anglicka, natrafil na meno Arona Grünhuta, ktorý túto cestu pre bratislavské deti zariadil. Martin Mózer začal pátranie po Grünhutovom príbehu, ktorého výsledkom bola výstava s názvom „Aron Grünhut, záchranca Židov, bojovník za ľudské práva“, ktorá sa po prvýkrát uskutočnila v septembri 2014 vo dvorane Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a jej otvorenia sa zúčastnil aj Grünhutov syn Benny. Nasledovalo slovenské vydanie Grünhutových pamätí pod názvom „Katastrofa slovenských Židov“ (Marenčin, 2015). Výstava a vydanie knihy podnietili záujem médií o osobnosť Arona Grünhuta, ktorého meno sa tak viac dostalo do povedomia slovenskej verejnosti. Dňa 7. októbra 2015 bola na Heydukovej ulici 8 v Bratislave, na dome v ktorom Aron Grünhut býval, slávnostne odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca jeho zásluhy na záchrane rasovo prenasledovaných občanov Slovenska.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]