Basilika
Basilika[1] (iné názvy pozri nižšie) sú najväčšou a najvýznamnejšou zbierkou byzantského práva vytvorenou za vlády Bazila I. a Leva VI. Vydané boli niekedy v rokoch 888/889[2] (možno Vianoce roku 888)[3]. Skladali sa zo 60 kníh a napísané boli (až na zopár latinských slov) v gréčtine.[1][4]:34
Obsahovo zbierka vychádzala najmä z justiniánskej zbierky Corpus iuris civilis, respektíve z jej gréckych prekladov.[5] Obsahovala svetské i kánonické právo.[2] Významné sú scholia k vlastnému textu Basilika.[5]
V Byzantskej ríši platili Basilika až do jej zániku (1453). Spočiatku sa však povedľa nich uplatňovali aj iné pramene a neskôr sa v praxi uplatňoval kratší Hexabiblos, ktorý obsahoval výňatky z Basilika.[6] Prinajmenšom časť práva zo zbierky bola používaná ako platné právo od roku 1835 v Grécku. Tento stav trval až do nadobudnutia účinnosti gréckeho občianskeho zákonníka (1946).[7]
Názvy
[upraviť | upraviť zdroj]- po grécky: Basilika[8][9][10] (starogr. (τά) βασιλικά, slovenská výslovnosť: [bazilika][1]), Basilika nomina[2], starogr. (τά) βασιλικά νóμιμα; spočiatku aj starogr. (τὰ) βασιλικὰ ξ´ βιβλία – Basilika 60 biblia[11], dosl. 60 cisárskych kníh; Basilikos (starogr. [ὁ] βασιλικός)[12]
- Hexékontabiblos (starogr. (ἡ) ἑξηκοντάβιβλος[12], dosl. „šesťdesiatknižné“);
- po slovensky: Baziliky[2] (dosl. „Cisárske“), resp. celý tvar Cisárske zákony[8]
- niekedy Hexabiblos[1][8][9], dosl. „šesťknižné“ – pretože boli spísané v šiestich fyzických zväzkoch; tento názov odkazuje aj na kratšiu zbierku z 14. storočia, ktorá z Bazilík vychádzala[6]
- lat. Basilicorum libri (novotvar)
Termín „Basilika“ bol používaný od 11. storočia.[3]
Historické pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]
Zbierka bola výsledkom legislatívnych reforiem zvaných anakatharsis (lat. repurgatio veterum legum[1], slov. Očistenie [od staršieho práva]), ktoré započali za vlády Bazila I. a boli ukončené za vlády jeho syna Leva VI.[8] Podľa Chitwooda bola rekapitulácia justiniánskeho práva súčasťou väčšieho politického programu zameraného na obnovu „rímskosti“ tvárou v tvár novým hrozbám pre imperiálnu legitimitu, ktorú predstavovali Karolovci, pápežstvo a Prvá bulharská ríša.[4]:17
O práci komisie, ktorá tvorila Basilika sa, nezachovali takmer žiadne informácie. Na jej čele stál pravdepodobne protospatarius Symbatios, ktorého neskôr zrejme vystriedal poradca a svokor cisára Leva VI., Stylianos Zaoutzes.[11]
Úvodom k zbierke bol skôr vydaný zákonník Epanagóga (886).[13] Po vydaní Basilika vydal cisár Lev VI. ešte 113 noviel.[2][9] Vývoj Basilika pokračoval aj po ich vydaní, boli k nim najmä pridávané nové scholia (asi 11. storočie), čo súviselo s obnovením právnického vzdelávania v Konštantínopole.[5]
„Očistenia od starého práva“ nebolo úplné. Rukopisy ukazujú, že právnici dlho pokračovali v používaní starších diel povedľa Basilika. Niektorí byzantskí právnici (napríklad autor spisu Meditatio de nudis pactis) priznávali okrem toho väčšiu hodnotu justiniánskej kompilácii.[3] Až cisár Manuel I. Komnénos v novele z roku 1166 priznal Basilika výlučnú právnu moc. V tomto zmysle aj kánonista Theodóros Balsamón v liste odpovedi alexandrijskému patriarchovi Marekovi III. uviedol, že komunita melchitov v Egypte bola povinná používať Basilika, aj keď k nim zrejme nemala prístup.[4]:35 Aj samotný Balsamón mal problém zohnať manuskript Basilika, čo svedčí o tom, že ich rukopisy boli vzácne.[12]
Obsah zbierky
[upraviť | upraviť zdroj]Obsahovo zbierka vychádzala najmä z justiniánskeho Corpus iuris civilis, ktorej grécke preklady kompilátori použili a zbavili niektorých (nie všetkých)[9] neaktuálnych častí.[8] Jednotlivé časti justiniánskeho zákonodarstva boli spojené do jednej (v nasledovnom poradí: Digesta Iustiniani, Codex Iustiniani a Novellae. Institutiones Iustiniani (respektíve ich preklad: Theofilove Paraphrasis institutionum) boli použité len výnimočne. Medzi ďalšie použité pramene patrili napríklad právne predpisy Justína II. a Tibéria.[14] Niektoré pramene boli skrátené alebo pozmenené (interpolácie).[5]
Basilika sa skladá zo 60 kníh. Tie sa ďalej členia na tituly (gr. titloi), hlavy (lat. capita, gr. kefalaia) a paragrafy (gr. themata).[4]:34[5] Z úvodu k Basilika vyplýva, že 60 kníh bolo vydaných v šiestich zväzkoch.[3]
K normám boli neskôr pripájané komentáre a vysvetlivky[2] (tzv. scholia), ktoré mali podobu marginálií. Tieto majú rôzny charakter a pochádzajú od rôznych autorov. Staré scholia pochádzajú zo 6. alebo 7. storočia, nové scholia z 11. a 12. storočia. Proces ich začleňovania do zbierky je predmetom diskusie. Každý fragment má však svoj vlastný „pôvodný“ historický kontext: staré scholia sa viažu ešte k Digesta Iustiniani, nové už k Basilika. Spravidla sú ľahko rozpoznateľné podľa charakteru alebo autora. Scholia sa tematicky nie vždy viažu k textu, ktorý komentujú.[5]
Basilika boli napísané po grécky, avšak možno v nich nájsť aj niekoľko latinských termínov. V neskorobyzantskom práve boli latinské termíny niekoľkokrát nahradené gréckymi prekladmi (exhellenismoi). Tieto preklady sú často nesprávne a zavádzajúce.[5]
V 12. storočí vznikol register Tipoukeitos („Kde sa čo nachádza“), ktorý mal dopomôcť čitateľovi nájsť jednotlivé ustanovenia.[8] V priebehu byzantských dejín vzniklo k Basilika viacero komentárov.[9]
Právny výskum
[upraviť | upraviť zdroj]Basilika (ako aj celé celé byzantské právo) sú predmetom výskumu viacerých vedeckých odvetví. Historickú vedu často zaujímajú skôr oblasti verejného práva, ktoré malo väčší vplyv na chod byzantského štátu. Celistvejší historickoprávny výskum (napríklad aj súkromného práva) vychádza predovšetkým z právnoromanistickej tradície, ktorá však na byzantské právo až do druhej polovice 20. storočia hľadela ako na degenerovanú formu rímskeho práva, a teda ako na druhoradý predmet výskumu.[15] Dôvodom tejto výskumnej politiky v minulosti bolo praktické zameranie výskumu rímskeho práva (recepcia rímskeho práva) a spočiatku do istej miery aj používanie zásady „Graeca sunt, non leguntur“ – slov. „Čo je grécke, to sa nečíta“. Dodnes pretrvávajúcimi dôvodmi sú často jazykové bariéry, ale aj metodologická zložitosť práce s Basilika (je potrebné predovšetkým zistiť jeho vzťah k rímskemu právu).[5] Práce venujúce sa Basilika sú preto zriedkavejšie, hoci v poslednom období vyšlo viacero článkov i monografií. Významnou je séria Fontes minores zaoberajúca sa byzantským právom.
Ukážka z Basilika
B.14,1,4 = D.17,1,4 (BT 738/5 – 6)
Gaḯu. Εἰ δὲ εἶπον πεντήκοντα νομισμάτων καὶ ἀγοράσεις πλείονος, ἐπὶ μόνοις τοῖς πεντήκοντα ἔχεις κατ’ ἐμοῦ.
„Od Gaia: Ak som povedal 50 mincí a ty kúpiš za viac, potom žalobu (z príkazu) proti mne máš len na daných 50 mincí.“[5]
D. 17,1,4 (Gaius libro secundo rerum cottidianarum sive aureorum)
Sed Proculus recte eum usque ad pretium statutum acturum existimat, quae sententia sane benignior est.
„Ale Proclus sa správne domnieva, že príkazník môže žalovať (actio mandati) až do výšky stanovenej ceny. Tento názor je zaiste láskavejší.“[16]
Uvedený text Basilika pochádza zo 14. knihy, 1. titulu a 4. hlavy. Prevzatý bol z Digesta Iustiniani (Gai D. 17,1,4), pričom tie obsahovali text z knihy klasického rímskeho právnika Gaia (2. storočie), z jeho knihy Vecí každodenných a zlatých pravidiel. Kým z Digesta vyplýva, že v klasickom rímskom práve existovali prinajmenšom dva názory (cf. Paul. D. 17,1,3,2), pričom Gaius v D. 17,1,4 súhlasil s názorom Procula, Basilika uvádzajú Gaiov názor ako autoritatívny, pričom už neuvádzajú ani pôvodné dielo (v niektorých prípadoch ako B. 14,1,29,2 ani právnika). Spor však spomínajú scholia, ktoré dokonca ponúkajú viac informácií než Digesta, čo vyvoláva otázku či pochádzajú zo staršieho zdroja alebo ide iba o dedukciu scholiastu.[5]
Manuskripty a vydania
[upraviť | upraviť zdroj]Mnoho kníh Basilika sa zachovalo iba prostredníctvom jedného manuskriptu,[3] niektoré vedia byť rekonštruované prostredníctvom neskorších prameňov (Synopsis Basilicorum, Peira, Tipoukeitos či komentárov (Balsamón).[3]
Vydania
[upraviť | upraviť zdroj]Prvý latinský preklad pochádza z roku 1638 od Fabrota. Zázemie pre jeho tvorbu poskytol francúzsky kráľ Ľudovít XIII.[17]:166
Vydanie od Heimbacha (HEIMBACH, Karl Wilhelm Ernst. Basilicorum libri LX. 5 Vols. Leipzig : J. A. Barth, 1833 – 1850. ) tiež obsahuje latinský preklad. Dodatok k nemu pochádza od von Ligenthala (Leipzig,1846). Druhé vydanie vydali Е. С. Ferrini a J. Mercati (Leipzig, 1897).[17]
Najnovšie (dnes používané) vydanie pochádza od kolektívu pod vedením Scheltemu: SCHELTEMA, Herman Jan et al. Basilicorum libri LX. Ser A: Textus, 8 Vols.; Ser. B: Scholia, 9 Vols. Groningen : Wolters et al., 1953 – 1988.
Ako celok neboli Basilika nikdy preložené do moderných jazykov, preklady niektorých častí možno nájsť v rôznych právnohistorických monografiách a článkoch.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Basilika. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1999. ISBN 80-224-0554-X. S. 637.
- ↑ a b c d e f VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 127 – 128.
- ↑ a b c d e f SCHMINCK, Andreas, KAZHDAN, Alexander. BASILIKA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 265 – 266.
- ↑ a b c d CHITWOOD, Zachary. Byzantine Legal Culture and Roman Legal Tradition. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 978-1-107-18256-1.
- ↑ a b c d e f g h i j DE JONG, Hylkje. Using the Basilica. Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte: Romanistische Abteilung (Berlin: De Gruyter), 2016, roč. 133, s. 286 – 321. ISSN 0323-4096.
- ↑ a b REBRO, Karol. Rímske právo súkromné. Bratislava : Obzor, 1980. S. 24.
- ↑ RIVERA, Julio César. The Scope and Structure of Civil Codes. Dordrecht et al : Springer Science & Business Media, 2014. ISBN 978-94-007-7942-6. S. 203.
- ↑ a b c d e f Basilika. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 60.
- ↑ a b c d e ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8. S. 151 – 152.
- ↑ Lev VI. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 391.
- ↑ a b SIĽVESTROVA, Je. V. VASILIKI. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 7. Varšavskaja jeparchija – Veroterpimosť. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2004. [Cit. 2023-11-09]. Dostupné online. ISBN 5-89572-010-2. S. 220 – 222.
- ↑ a b c BASILICA. In: Encyclopædia Britannica. 11th Ed Vol. 3. Cambridge : University of Cambridge, 1911. Dostupné online. S. 477 – 478.
- ↑ Epanagoge. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 145.
- ↑ BASILIKA. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 51.
- ↑ H. STOLTE, Bernard. Balancing Byzantine Law. In: BURGMAN, Ludwig (Hrsg.). Fontes minores XI. Frankfut am Main : Löwenklau-Gesellschaft, 2005. ISBN 3-923615-21-3. S. 57ff.
- ↑ BLAHO, Peter; VAŇKOVÁ, Jarmila. Corpus Iuris Civilis, Digesta: Tomus I.. Bratislava : Eurokódex, 2008. ISBN 978-80-89363-07-0. S. 285.
- ↑ a b SHERMAN, Charles Phineas. Roman Law in the Modern World. Vol. 1. Boston : Boston Book Company, 1917.
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- SIĽVESTROVA, Je. V. VASILIKI. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 7. Varšavskaja jeparchija – Veroterpimosť. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2004. [Cit. 2023-11-09]. Dostupné online. ISBN 5-89572-010-2. S. 220 – 222.