Bitka pri rieke Jarmúk
| Bitka pri Jarmúku | |||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť arabské dobytie Levanty, byzantsko-arabské vojny | |||||||||||
 Anachronické znázornenie bitky pri Jarmúku v katalánskej kronike z rokov 1310 – 1325 | |||||||||||
| |||||||||||
| Protivníci | |||||||||||
Byzantská ríša
|
Arabská ríša (Rášidský kalifát) | ||||||||||
| Velitelia | |||||||||||
| byzantské vojská
cisára Hérakleia
|
arabské vojská
kalifa Umara | ||||||||||
| Sila | |||||||||||
byzantské vojská
|
arabské vojská
| ||||||||||
| Straty | |||||||||||
byzantské vojská
|
arabské vojská
| ||||||||||
Bitka pri rieke Jarmúk bol jeden z najvýznamnejších vojenských stretov Byzantskej ríše a moslimského Rašídského (arabského) kalifátu. Bitka sa uskutočnila v auguste roku 636 pri rieke Jarmúk v blízkosti dnešnej sýrsko-jordánsko-izraelskej hranice. Arabské rašídské vojská pod vedením Chálida ibn al-Walída zdrvujúco porazili byzantskú armádu cisára Herakleia, čo viedlo k strate Sýrie, Palestíny a následne aj Egypta, ktoré pripadli do rúk Arabov. Byzantská porážka tak vytvorila predpoklady pre šírenie islamu na dané územia.
Pozadie sporu[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatok 7. storočia uvrhol Byzanciu do zložitej situácie. V roku 602 sa po smrti byzantského cisára Maurikia skončil mier s Perzskou ríšou a nový cisár Fókas bol v roku 610 zosadený Herakleiom. Ríša medzitým prišla o početné východné územia, o ktoré v nasledujúcom období zvádzala boje s Perziou. Skutočnú protiofenzívu však bola Byzancia schopná uskutočniť až v roku 622. Zdĺhavé boje vyústili do avarsko-perzského obliehania Konštantinopola (626), ktoré však skončilo porážkou dobyvateľov. V roku 627 cisár Herakleios Peržanov zdrvujúco porazil pri Ninive a ohrozený bol aj Ktésifón, perzské hlavné mesto.[3] Situáciu v Perzii využil syn kráľa Husrava II., Kavád II., ktorý otca zvrhol a uzavrel s Byzanciou nový mier. Byzancii sa vrátili všetky jej územia, avšak krajina utrpela ťažké škody. Mocní protivníci sa v dlhoročnom boji vyčerpali a oslabili natoľko, že ich dokázal prekvapiť aj útok nečakaného protivníka, dovtedy nejednotných arabských kmeňov.[4]
.svg)
Na Arabskom polostrove sa od roku 622 začalo úspešne zmáhať nové náboženstvo islam a spolu s ním aj nové politicko-štátne usporiadanie, Arabská ríša. Do roku 630 sa moslimskému prorokovi Mohamedovi podarilo dohodami a mečom zjednotiť väčšinu arabských kmeňov a získať pod svoju kontrolu väčšinu polostrova. Po smrti proroka Mohameda v roku 632 sa jeho následníkom, prvým kalifom, stal jeho zať Abú Bakr. Proti jeho autorite síce povstali niektoré arabské kmene, avšak ich moc bola v priebehu tzv. vojen Ridda (odpadlíckych vojen) zlomená a Arabi začali svoju inváziu do Mezopotámie (dnešného Iraku). Perzská ríša oslabená dlhou vojnou s Byzanciou a vnútornými konfliktami nedokázala arabský nátlak vydržať a kalifovmu veliteľovi Chálidovi ibn al-Walídovi sa územie riek Eufratu a Tigridu podarilo pričleniť k moslimskému panstvu. Niekedy v roku 633 vyslal Abú Bakr prvé vojská do južných oblastí byzantskej Palestíny. Spočiatku šlo len o menšie nájazdy, ktorých cieľom bolo plienenie hraničných oblastí, avšak čoskoro nabrali na sile a stali sa vážnou hrozbou.[3]
V tomto období sa do Sýrie presunul aj cisár Herakleios, ktorý chcel v zdevastovaných územiach obnoviť cisársku moc a pokiaľ možno aj obnoviť náboženskú jednotu (Byzanciu trápili spory medzi monofyzitizmom a duofyzitizmom Chalcedónskeho koncilu).[5] Cisár Herakleios si rýchlo uvedomil, že proti nemu stojí usporiadaný protivník a nie rozdrobené kočovné kmene a vyslal na východ na pomoc tamojším posádkam menšie vojenské oddiely, ktorých úlohou bolo vytlačenie Arabov za hranice. Už v roku 634 však Arabi započali svoju inváziu do byzantskej Sýrie a dokázali Byzantskú ríšu poraziť pri Rabat-Moab[6]. V septembri 634 padol do rúk moslimov Damask a moslimovia porazili aj oddiely z byzantskej Palestíny. Menším zdržaním bola smrť kalifa Abú Bakra, ktorého vystriedal kalif Omar. Arabská moc však už v byzantskom pohraničí bola zakorenená a v rokoch 635 až 636 vyústila v dobytí Tibérie, Baalbeku a Emesy. Už v roku 635 Byzancia uzavrela proti Arabom spojenectvo s Peržanmi, ktorí však napriek snahám nedokázali efektívne vpadnúť do Mezopotámie a obnoviť v nej svoju predchádzajúcu moc. V ťažení proti Arabom preto Byzantská ríša zostala sama.
V predvečer bitky[upraviť | upraviť zdroj]
Byzantské vojská zložené z početných národností boli rozdelené do piatich častí a vrchné velenie získali Theodóros Trithyrios (prezývaný aj Sakellarios podľa titulu pokladníka) a Vahan, vojenský veliteľ pravdepodobne magister militum per Orientem.[7] Arabské vojská boli počas ťaženia rozdelené na štyri hlavné časti. Súčasťou arabského tábora bol aj určitý počet žien, ktoré sa tiež zapojili do obrany a podľa správ údajne svojim posmechom viackrát zdvíhali morálku ustupujúcich arabských vojsk.[8]
Hlavné vojenské akcie proti Arabom sa mali konať v okolí Emesy, ktorú Arabi dobyli. Keďže Byzancia ale stále ovládala viaceré mestá v Palestíne a jej armády boli početnejšie, arabské vojská sa pred početnejšou armádou stiahli k rieke Jarmúk, kde zaujali obrannú pozíciu. Byzantské vojská Arabov prenasledovali cez dolinu Bika a utáborili sa v blízkosti dnešného Kiswe. Pre ich obrovský počet však mali Byzantínci veľké logistické problémy, ktoré boli umocnené tým, že damaský správca Mansúr odmietol vydať proviant pre tak veľkú armádu.[7] Boje sa neuskutočnili hneď, čo mohlo mať viacero dôvodov (prieskum, obstarávanie proviantu, či vyčkávanie na perzský útok na Mezopotámiu). Nakoniec časť byzantskej armády zaujala pozíciu medzi tokmi Vádí al-Harír a Vádí ar-Rukkád odkiaľ predtým takticky stúpili Arabi, ktorí tým získali výhodnejšie postavenie.[8]
Bitka[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka sa začala 15. august 636 duelom vybraných bojovníkov Byzantskej ríše a kalifátu (rašídsky bojovníci sa nazývali mubarizuni). Po dueloch byzantský veliteľ Vahan prikázal časti svojej pechoty aby zaútočila na moslimské oddiely a otestovala ich silu. Byzantskí vojaci však nemali dostatočné odhodlanie a skúsených arabských bojovníkov podcenili a nedokázali dostatočne zatlačiť. Boje pokračovali až do večera, keď sa obe strany stiahli.[9]
Ďalší deň ráno (16. august) chceli Byzantínci moslimov prekvapiť skorým útokom počas toho ako sa moslimovia budú modliť ich pravidelnú modlitbu. Chálid ibn al-Walíd však svoje vojská na prípadný útok pripravil a vďaka vysunutým oddielom bolo arabské vojsko o byzantských pohyboch včas upovedomené. Útok byzantských vojsk narazil na odpor a krídelné vojská neudržali tlak, čo viedlo k tomu, že Arabi získali navrch. Vahanov plán sa nevydaril a napriek tomu, že arabské vojská tiež utrpeli škody, získali silnú morálnu vzpruhu do ďalšieho boja.[9]
Tretí deň (17. august) bojov byzantské vojská opäť zaútočili, tentokrát však velitelia zvolili opatrnejší prístup a útočili len na relatívne odkryté miesta arabskej obrany. Arabské vojská počas dňa viackrát ustupovali a len menšie protiútoky Chálida ibn al-Walída pomohli udržať Arabom obranné pozície a na večer dokonca byzantské vojská vytlačiť do ich pôvodných pozícií.[9]
Štvrtý deň (18. august) byzantské vojská pokračovali v nápore s podobnou taktikou, aká sa im osvedčila deň predtým a najmä byzantskí lukostrelci dokázali Arabom spôsobiť vážne škody, takže arabský kronikár Al-Vákidí vo svojom diele Fatúh aš-Šam (Dobytie Sýrie) tento deň nazval Dňom stratených očí. Arabský odpor sa však prelomiť nepodarilo a na konci dňa boje opäť utíchli.[9][10]
V piaty deň (19. august) byzantský generál vyslal k Arabom ponuku na prímerie, ktorú chcel využiť na preskupenie vojsk. Chálid však ponuku rázne odmietol. Byzantskú snahu o upokojenie bojov naopak pochopil ako byzantské zaváhanie a nariadil vojskám z hlboko defenzívnej taktiky prejsť do útoku. Zozbieral všetky svojej jazdecké jednotky (asi 8000 jazdcov) a pripravil plán, ktorým chcel byzantským vojskám znemožniť ústup z bitky.[9]
Finálne dejstvo bitky sa odohralo 20. augusta. Chálid stavil víťazstvo v bitke na jeden priamy útok jazdectva. Byzantské vojsko nebolo schopné na nečakaný útok zareagovať zvolaním svojej jazdy a arabskej kavalérii sa postavila byzantská pechota. Byzantské vojská začali ustupovať, avšak pre miestny terén (a okolité rieky/wádí) ich jedinou možnosťou bol ústup cez most v Ajn ad-Dákar, ktorý však už počas predchádzajúceho dňa obsadili arabské vojská.[10] Niektorí vojaci zase zahynuli pri prechode cez Vádí ar-Rukkád a Vádí al-Allán. V byzantskom vojsku prevládla panika a bitka bola prehraná. Počas bitky Arabi zajali málo alebo žiadnych zajatcov.[7] Viacero vojakov bolo zajatých v nasledujúcom prenasledovaní utekajúcich vojsk, avšak mnohým sa podarilo uniknúť. Názory na celkové straty sa líšia v závislosti od strany, ktorá bitku popisuje.
Chálid následne byzantské jednotky prenasledoval až do Damasku a po ceste obe strany zviedli ešte niekoľko menších bojov, počas ktorých zahynul aj vojenský veliteľ Vahan. Nakoniec Arabi znovu dobyli aj Damask. Cisár Herakleios nemal dostatočné vojenské ani finančné sily na porážku zareagovať a stiahol sa z Antiochie do Konštantínopola. Spolu so sebou zobral aj relikviu svätého kríža, ktorá bola pred tým za jeho vlády ukradnutá Peržanmi a znovu navrátená do Jeruzalama.
Grafické znázornenie priebehu bitky[upraviť | upraviť zdroj]
-
Prvý deň bojov -
Druhý deň bojov -
Druhý deň bojov, prvá fáza bojov -
Druhý deň bojov, druhá fáza bojov -
Tretí deň bojov, prvá fáza bojov -
Tretí deň bojov, druhá fáza bojov -
Štvrtý deň bojov, prvá fáza bojov -
Štvrtý deň bojov, druhá fáza bojov -
Piaty deň bojov, prvá fáza bojov -
Šiesty (posledný) deň bojov, úvodná fáza bojov -
Šiesty (posledný) deň bojov, druhá fáza bojov -
Šiesty (posledný) deň bojov, tretia fáza bojov -
Šiesty (posledný) deň bojov, záverečná fáza bojov
Následky[upraviť | upraviť zdroj]
Bitka pri Jarmúku Arabom otvorila cestu k dobytie Sýrie a Palestíny. Ešte v tom istom roku bol Arabmi znovu získaný Damask a Emesa. Jeruzalem sa Arabom bránil až do konca roka 637, keď sa patriarcha Sofronios rozhodol kapitulovať. Jeho podmienkou bolo, že sa vzdá priamo do rúk kalifa, ktorého následne priateľsky previedol po významných miestach kresťanstva v meste.[5]
V ďalších rokoch 639 – 640 Arabom do rúk padla oblasť byzantskej Mezopotámie[pozn. 3] a s ňou i významné mestá ako mesta Edessa (dnešná Urfa), Amida (dnešný Diyarbakır), Dara, či Kallinikos (dnešná Rakka).[8] Podobne ľahko do rúk moslimov do roku 642 padol aj Egypt. Východné byzantské územia sa od gréckeho jadra ríše kultúrne i nábožensky odlišovali a arabským dobyvateľom sa príliš nebránili. Kým Byzantská ríša nakoniec dokázala arabské výboje nakoniec zastaviť a následne s Arabmi zvádzala dlhé boje, odveký nepriateľ Rímskej a neskôr Východorímskej (t. j. Byzantskej) ríše. Perzská ríša, unavená z poslednej byzantsko-perzskej vojny, nedokázala moslimským kalifom odolať a v priebehu obdobia 637 – 342 bola rozvrátená.[6]
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Donner, The Early Islamic Conquests, Princeton University Press (1981): 100 000.
Britannica (2007): "Viac ako 50 000 byzantských vojakov zomrelo."
Nicolle, Yarmuk 636 A.D.: The Muslim Conquest of Syria, Osprey Publishing (1994): 100 000.
Akram, The Sword of Allah: Khalid bin al-Waleed – His Life and Campaigns (1970): 150 000.
Kaegi, Byzantium and the Early Islamic Conquests, Cambridge University Press, (1995): 15 000 – 20 000, možno viac
Mango, Cyril. The Oxford History of Byzantium (2002): 80000. - ↑ Kaegi (1995): 15 000 – 20 000 maximálne
Nicolle (1994): 25 000 maximálne
Treadgold (1997): 24 000 maximálne
Akram: 40 000 maximálne - ↑ Ide o územie Severnej Sýrie a dnešného Turecka medzi riekami Eufrat a Tigris, byzantské provincie Mezopotámia a Osroéné. (Kaegi, Byzantium and The Early Islamic Conquest)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Encyclopaedia Britannica (2007): "Viac ako 50 000 byzantských vojakov zomrelo. "
- ↑ Akram, A. I. (2004), The Sword of Allah: Khalid bin al-Waleed – His Life and Campaigns, 2004, 504 s. 3.ed., ISBN 0-19-597714-9 S. 425
- ↑ a b TREADGOLD, Warren. A History of the Byzantine State and Society. Standfort : Standfort University Press, 1997. 1019 s. ISBN 978-0804726306, 9780804726306. S. 298 – 304. (po anglicky)
- ↑ Haldon, John, Byzantium in the Seventh Century: the Transformation of a Culture, Cambridge, 1997. 492 s. ISBN 0-521-31917-X S. 41 – 46. (anglický jazyk)
- ↑ a b NORWICH, John Julius. Byzantium: The early centuries. 3rd. Ed. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (A History of Byzantium; zv. 1.) Kapitola 5. The First Crusader [610-641], s. 320 – 328. (po anglicky)
- ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 92 – 93.
- ↑ a b c YARMUK In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, TH. Bianquis, C. E. Bosworth, E. van Donzel a W. P. Heinrichs. 2nd Ed., 3rd impression Vol. XI. W – Z. Leiden : BRILL, 2002. ISBN 90-04-09419-9. S. 291. (po anglicky)
- ↑ a b c KAEGI, Walter E.. Byzantium and The Early Islamic Conquests. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. 328 s. ISBN 978-0521484558, 0521484553. S. 119 – 121, 147 – 150.
- ↑ a b c d e Akram, A.I, The Sword of Allah: Khalid bin al-Waleed – His Life and Campaigns, Adam Publishers & Distributors 2004. 504 s. ISBN 0-19-597714-9 S. 415 – 425.(anglický jazyk)
- ↑ a b Nicolle, David, Yarmuk 636 A.D.: The Muslim Conquest of Syria, Osprey Publishing, 1994. 96 s. ISBN 1-85532-414-8 S. 68 – 76 (anglický jazyk)
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- HURBANIČ, Martin. Súboj titanov. Nový Rím a Perzia. Superveľmoci starého sveta pred nástupom islamu.. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2020. 312 s. ISBN 978-80-224-1819-5.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- bitka pri Jarmúku, dokument (anglicky)
- bitka pri Jarmúku, encyclopaedia Britannica (anglicky)
- Jarmúk, Encyklopaedia Beliana
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Yarmouk na anglickej Wikipédii. O preklad ide v časti infobox a bitka.