Boris Viktorovič Savinkov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Boris Viktorovič Savinkov
ruský spisovateľ, revolucionár a terorista
Boris Viktorovič Savinkov
Iné menáV. Ropšin
Narodenie19. január 1879
Charkov, Ukrajina
Úmrtie7. máj 1925 (46 rokov)
Moskva, ZSSR
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Boris Viktorovič Savinkov

Boris Viktorovič Savinkov (rus. Борис Викторович Савинков; * 19. január 1879, Charkov, Ukrajina – † 7. máj 1925, Moskva, ZSSR) bol ruský spisovateľ, revolucionár, člen strany socialistov-revolucionárov (Eser) a terorista. Ako člen bojovej frakcie Eserov bol zodpovedný za smrť vládnych aj vojenských predstaviteľov v rokoch 1904 a 1905.

Po Februárovej revolúcii sa v roku 1917 stal dočasným ministrom vojny. Po Októbrovej revolúcii toho istého roku zorganizoval ozbrojené povstanie proti vládnucim boľševikom. Savinkov kvôli hrozbe zatknutia emigroval v roku 1920, no v roku 1924 bol zavolaný späť do Sovietskeho zväzu a bol zatknutý. Jeho smrť dodnes nie je jasná, nie je isté, či z okna väznice vyskočil s úmyslom spáchať samovraždu, alebo bol zavraždený.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Charkove (Ukrajina). Jeho otec bol poľský sudca. Od roku 1897 študoval na Petrohradskej univerzite. V roku 1899 bol však z univerzity vyhodený pre vyvolávanie nepokojov, presnejšie pre jeho povstanie. Tak sa rozhodol, že doštuduje v Nemecku – v Berlíne a Heidelbergu.

Boris Savinkov

V roku 1898 sa stal členom rôznych socialistických organizácii. V roku 1901, počas ruského cárizmu, bol zatknutý a poslaný do Vologdy. Po prepustení sa zoznámil s niekoľkými ruskými intelektuálmi, medzi nimi boli aj Nikolaj Berďajev a Anatolij Lunačarskýij. Postupom času ho však ideály marxizmu opúšťali a omnoho viac sa mu zapáčila myšlienka terorizmu. V roku 1903 vstúpil do strany socialistov-revolucionárov (Eserov), v ktorej sa zoznámil s Jevno Azefom. [2]

Socialistický revolucionár[upraviť | upraviť zdroj]

Ako terorista bol zodpovedný za vraždy ministra vnútra Vjačeslava von Pleveho, popa Georgija Gapona a cárovho strýka veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča. V roku 1906 bol za tieto činy odsúdený na trest smrti, avšak pred popravou sa mu podarilo utiecť z väzenia v Odese a "nájsť útočisko" v exile.

V prvej svetovej vojne bojoval ako dobrovoľník vo francúzskej armáde. Du Ruska sa vrátil až v apríli roku 1917, teda po vypuknutí Februárovej revolúcie. V júli roku 1917 sa stal ministrom vojny. Počas tohto obdobia sa stretol aj s T. G. Masarykom, s budúcim prezidentom Československa. Rokovali ohľadne ustanovenia československých légií, alebo aj o možnom atentáte na V. I. Lenina (Savinkov mal byť vyplatený z fondu Československej národnej rady.)

V auguste sa Savinkov vzdal svojho postu a bol vyhodený zo strany socialistov-revolucionárov, pretože bol zapletený do spiknutia generála Kornilova. Po Októbrovej revolúcii bojoval ako kontrarevolucionár.

Občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätník poľsko-boľševickej vojny

Savinkov zostal v Rusku aj po Októbrovej revolúcii a založil novú kontrarevolučnú organizáciu s názvom Spoločnosť pre obranu vlasti a slobody, ktorej sídlo bolo v Moskve na ulici Molochny Alley číslo 6. Savinkov, teda vodca Spoločnosti pre obranu vlasti a slobody, v júli 1918 viedol organizáciu niekoľkých ozbrojených povstaní proti boľševikom. Najvýznamnejšie povstania v Jaroslavli, Rybinsku a Murome. Červená armáda tieto povstania rýchlo zastavila, takže Savinko bol nútený znovu emigrovať do Francúzska. Vo Francúzsku zastával rôzne funkcie v ruských emigračných spoločnostiach a bol hlavným predstaviteľom admirála Alexandra Kolčaka v Paríži. Počas poľsko-boľševickej vojny sa v rokoch 1919-1920 presťahoval do Poľska, kde založil ruskú politickú organizáciu zodpovednú za vytvorenie niekoľkých peších a jazdeckých jednotiek z bývalých vojnových zajatcov Červenej armády. Spolu s Merezhkovským vydal vo Varšave noviny s názvom «За свободу!» („Za slobodu!"). Keď sa v októbri 1921 skončila poľsko-boľševická vojna, poľské orgány vyhostili Savinkova z krajiny, aby nevyvolával ďalšie konflikty so Sovietmi.

Priebeh ´Operácie dôvery´[upraviť | upraviť zdroj]

Savinkov sa poznal so Sidneym Reillym (legendárny odpadlícky britský agent) a vďaka jeho pomocou sa podieľal na mnohých kontrarevolučných organizáciach proti boľševikom, ba dokonca niekedy spolupracoval aj s britskou tajnou spravodajskou službou SIS.

Tieto jeho činnosti mali za následok "Operáciu Dôvery" (rus. Операция «Трест»), ktorú zrealizovala OGPU – vtedajšia sovietska bezpečnostná agentúra.

Savinkov bol nalákaný do Sovietskeho zväzu. Mal stretnúť so sprisahancami, no tí boli falošní. Namiesto sprisahancov ho tam čakala sovietska polícia. Tá ho zatkla a odsúdila na trest smrti, avšak Celoruský ústredný výkonný výbor jeho trest zmiernil na 10 rokov odňatia slobody. Počas vyšetrovania Savinkov vyhlásil, že boľševikov uznal a prijal svoju porážku.

Život vo väzení[upraviť | upraviť zdroj]

Počas odpykávania trestu písal satirické príbehy o emigrantoch a bolo mu dovolené, aby ich vydal.

Savinkovova Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa NKVD Savinkov spáchal samovraždu skokom z okna vo väznici Lubianka v Moskve. Podľa Alexandra Solženicyna (spisovateľ) a ďalších odborníkov bol vo väzení zabitý úradníkmi OGPU, vraj ho vyhodili z okna proti jeho vlastnej vôli. V knihe Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna sa píše, že jeden úradník OGPU, ktorý bol pri Savinkovovej smrti, bol pri tom, keď ho jeho kolegovia vyhodili z okna. (zdroj: Alexander Isajevič Solženicyn: Súostrovie GULAG)

Literárne diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Конь бледный (Konʹ blednyj) (1909), v preklade Kôň biely – Savinkov túto novelu vydal pod pseudonymom V. Ropšin.
  • То, чего не было (To, chego ne bylo) (1912), v preklade "To sa nikdy nestalo" – publikované pod pseudonymom V. Ropshin
  • Воспоминания террориста (Vospominanija terorista) (1917), v preklade: Spomienky teroristov
  • Čierny kôň (novela) (ruské vydanie 1923), ruština: Конь вороной (Konʹ voronoj)
  • "List Borisa Savinkova Felixovi Dzeržinskijmu", v ruskej recenzii, roč. 29, č. 3 (júl 1970), strany 325 – 327

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Boris Viktorovich Savinkov | Russian revolutionary [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Boris Savinkov [online]. stpetersburg.berkeley.edu, [cit. 2020-03-10]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Boris Savinkov na anglickej Wikipédii a Boris Savinkov na českej Wikipédii.