Ťiang Ce-min

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ce-min Ťiang)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ťiang Ce-min
Ťiang Ce-min
Bývalý Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny
V úrade
1989 – 2002
Predchodca Čao C'-jang Chu Ťin-tchao Nástupca
Biografické údaje
Narodenie 17. august 1926 (91 rokov)
Jang-čou
Politická strana Komunistická strana Číny
Odkazy
Spolupracuj na Commons Ťiang Ce-min
(multimediálne súbory)

Ťiang Ce-min (čín. 江泽民 – Ťiang Ce-min, pchin-jin: Jiāng Zémín; * 17. august 1926) je bývalý bývalý generálny sekretár Komunistickej strany Číny a prezident Čínskej ľudovej republiky.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vstúpil do komunistickej strany v roku 1946. Roku 1947 vyštudoval elektrické inžinierstvo v Šanghaji a začal pracovať v automobilovom priemysle. V polovici päťdesiatych rokov absolvoval prax v Stalinových automobilových závodoch v Moskve a po návrate sa stal zástupcom riaditeľa továrne. Obdobie Kultúrnej revolúcie (1966-76) sa mu podarilo prežiť bez ujmy, pretože bol v úzadí a nevyslovoval svoj názor.

Po nástupe Teng Siao-pchinga k moci a po započatí reforiem začína ako ich podporovateľ stúpať po straníckom rebríčku. Roku 1983 sa stal ministrom elektrotechnického priemyslu a roku 1985 bol vymenovaný za starostu Šanghaja. V roku 1987 sa stal členom politbyra Ústredného výboru komunistickej strany. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu roku 1989 nahradil Čao C'-janga na pozícii generálneho sekretára Komunistickej strany Číny.

Vysoká politika[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1990 sa Teng Siao-pching vzdal v jeho prospech postu predsedu Ústrednej vojenskej komisie a Ťiang sa tým stal de facto druhým najmocnejším človekom v krajine. Roku 1993 vystriedal Jang Šang-kchuna na pozícii prezidenta ČĽR a v nej zotrval až do roku 2003.[1] Bol považovaný za pragmatického politika, ktorý sa sústredil najmä na ekonomickú reformu a hospodársky rozvoj. Jeho najväčším úspechom bolo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) roku 2001.[2]

Spoločne s premiérom Ču Žung-ťim bol hlavným predstaviteľom tretej generácie vedenia komunistickej strany, ktorí sa vyznačovali tým, že mali technické vzdelanie a pochádzali zo Šanghaja.[3] V domácej politike preferovali tvrdý prístup voči kritike a opozícii a nariadil prenasledovanie členov duchovnej praxe Fa-lun-kung. V zahraničnej politike sa snažil o udržiavanie dobrých vzťahov s USA a roku 1997 vykonal pamätnú návštevu Spojených štátov, počas ktorej sa stretol s prezidentom Billom Clintonom. Avšak udalosti ako napätie v taiwanskej úžine z roku 1996 a bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade lietadlami NATO roku 1999 spôsobili nárast nacionalizmu a volanie po väčšej asertivite.

Politické myslenie[upraviť | upraviť zdroj]

Základným bodom Ťiangovej politiky je doktrína trojitého zastúpenia. Komunistická strana musí zastupovať záujmy rozvinutých výrobných síl, rozvinutej kultúry a najširších ľudových vrstiev. Strana týmto posilnila svoju legitimitu tým, že prijala triedu kapitalistov (rozvinuté výrobné sily), intelektuálov a inžinierov (rozvinutá kultúra) a vyhlásila sociálne zmierenie spoločenských tried (najširšie ľudové vrstvy).[4]

Tieto zmeny boli začlenené do ústavy na 16. národnom kongrese KSČ roku 2002.[5] Orientáciou na elity však strana stratila svoj tradičný egalitárny charakter, čím stratila body najmä u roľníkov, ktorí tvoria väčšinu čínskej populácie. Prílišná podpora rastu vo veľkých mestách na pobreží zároveň prehĺbila sociálne rozdiely v krajine.

Ťiang Ce-minova Frakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Ťiang Ce-min vytvoril v Komunistickej strane Číny vlastnú mocenskú štruktúru, vládnu frakciu, ktorej moc oprel o kontrolu nad Výborom pre politické a legislatívne záležitosti, do čela výboru dosadil člena svojej frakcie, bývalého naftára Čou Jung-kchanga.[6]

Ďalším členom jeho skupiny bol člen Komunistickej strany Číny Po Si-laj, ktorý v rokoch 20032004 zastával post guvernéra provincie Liao-ning. Od roku 2004 do novembra 2007 bol ministrom obchodu Čínskej ľudovej republiky. Následne sa stal tajomníkom výboru v Čchung-čchingu a členom politbyra Komunistickej strany Číny. Za svojho pobočníka si zvolil Po Si-laj straníka Wang Li-tüna.

Ďalšími známymi členmi Ťiangovej frakcie sú členovia stáleho výboru politbyra Ťia Čching-lin a Li Čchang-čchun.

Kampaň proti Fa-lun Kung[upraviť | upraviť zdroj]

1999 – začiatok prenasledovania Fa-lun Kung[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistická strana publikovala v apríli roku 1999 článok v časopise Veda a technológie pre mládež, v ktorom označila Fa-lun Kung za poveru a hrozbu pre zdravie, pretože praktizujúci môžu pri vážnych chorobách odmietať bežné lékarske ošetrenia.[7] Veľké množstvo stúpencov Fa-lun Kung následne proti obsahu článku demonštrovalo pred redakciou časopisu v Tianjinu. Výsledkom bolo zatýkanie a bitie účastníkov demonštrácie zo strany čínskej polície.[7] O incidente neskôr hovoril novinár a spisovateľ Ethan Gutmann na tlačovej konferencii v Európskom parlamente ako o pripravenej provokácii čínskej vlády, ktorá mala zámerne vyvolať protesty na strane Fa-lun Kung.[8] Kvôli týmto zatknutiam prišlo 25. apríla 1999 k vládnemu Úradu pre odvolania 10 až 15 tisíc praktizujúcich Fa-lun Kung. Títo ľudia sa popoludní zhromaždili pri sídle Čínskej komunistickej strany v Zhongnanhai[9][10] vedľa Zakázaného mesta v Pekingu a zostali tam do neskorého večera. Zhromaždenie bolo pokojné, účastníci nedržali žiadne transparenty ani plagáty.[11][7] Prezident Ťiang Ce-min bol prítomnosťou týchto apelujúcich znepokojený. Ideologická nadvláda komunistickej strany bola podľa jeho názoru ohrozená.[11][7]

Generálny tajomník komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min zakladá takzvaný Úrad 610,[12] ktorý má za úlohu prenasledovať a zdiskreditovať Fa-lun Kung a jeho priaznivcov.[13][14] Podľa Amnesty International prijala čínska vláda tri stratégie na rozdrtenie Fa-lun Kung: násilie proti praktizujúcim, ktorí sa odmietnu vzdať svojej viery, „vymývanie mozgov”, kde sú ľudia nútení, aby sa Fa-lun Kung vzdali a odmietli ho, a efektivnejšia mediálna kampaň na obrátenie verejnej mienky proti Fa-lun Kung.[15][16]

Súdne procesy proti Ťiang Ce-minovi[upraviť | upraviť zdroj]

11. novembra 2009 prijal po dvoch rokoch vyšetrovania španielsky sudca Ismael Moreno žalobu za genocídu a mučenie. Medzi obvinenými figuruje päť vysokých predstaviteľov Komunistickej strany Číny, ktorí sa majú zodpovedať zo svojej role pri prenasledovaní duchovnej praxe Fa-lun Kung. Po prvýkrát súd uznal kampaň proti Fa-lun Kung za zodpovedajúcu definícii genocídy z hľadiska právneho. Medzi obvinenými je aj bývalý vodca Číny, Ťiang Ce-min, Luo Kan – bývalý riaditeľ Úradu 610, Po Si-laj – bývalý minister obchodu, Ťia Čching-lin – štvrtý najvyššie postavený člen Strany a Wu Kuan-čeng – predseda interného disciplinárneho výboru Strany.[17][18][19][20]

21. decembra 2009 vyniesol argentínsky sudca Octavio Araoz de Lamadrid z Federálneho súdu č. 9 rozsudok v historickom procese s dvoma bývalými čelnými čínskymi funkcionármi. Bývalý predseda komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min a šéf Úradu 610 Luo Kan boli súdení za ich zodpovednosť v stále prebiehajúcom prenasledovaní miliónov praktizujúcich duchovnej disciplíny Fa-lun Kung zo strany čínskeho komunistického režimu. Súčasťou rozsudku je aj nariadenie k zadržaniu oboch funkcionárov, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v Číne. Ak obvinení vycestujú do krajiny, ktorá má s Argentínou zmluvu o vydávaní zločincov, musia byť zadržaní a prevezení do Argentíny, aby boli postavení pred súd a poskytli prehlásenia na svoju obhajobu. Rozhodnutie súdu predstavuje historický precedens. [21][22]

Wang Li-ťünov incident[upraviť | upraviť zdroj]

Pred 18. zjazdom Komunistickej strany Číny, ktorý sa má konať na jeseň roku 2012, vypukli vo vnútri strany veľké boje o kontrolu nad vedením zeme.[23]

Správy svetových médií naznačujú, že boj prebieha medzi dvoma frakciami komunistickej strany.[24] Prvá frakcia je údajne vedená súčasným prezidentom a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v jednej osobe Chu Ťin-tchaom a premiérom Wen Ťia-paom. Druhú riadi člen deväťčlenného Stáleho výboru politbyra komunistickej strany a šéf polície a bezpečnostných zložiek Čou Jung-kchang spolu so stranickým tajomníkom komunistickej strany v meste Čchung-čching Po Si-lajom, podľa čínskeho novinára Wu Pao-čanga, ktorý pracuje pre Radio France International v Paríži patria obaja do mocenskej skupiny bývalého prezidenta Ťiang Ce-mina.[25]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.novinky.cz/zahranicni/4178-cina-ma-noveho-prezidenta-a-predsedu-parlamentu.html
  2. http://ekonomika.etrend.sk/svet/cina-aj-taiwan-vstupili-do-wto.html
  3. http://blog.etrend.sk/knihozrut/2009/01/30/myty-o-cinskom-kapitalizme/
  4. KLIMEŠ, O., Krize legitimity Komunistické strany Číny a Chu Ťin-tchaova malá demokracie. Mezinárodní politika 3/2010, str. 26.
  5. http://www.revuepolitika.cz/clanky/1169/je-cina-skutecnym-tygrem
  6. Kdo je Čou Jung-kchang – vrchní velitel čínské veřejné bezpečnosti [online]. . Dostupné online.
  7. a b c d Bloody Harvest [online]. . Kapitola oddíl C Aspekty vztahující se k Falun Gongu, kapitola 19. Předpokládaná hrozba, strana 16.. (Vyšetřovací zpráva, shrnutí událostí 90. let v Číně týkajících se pronásledování Falun Gongu čínským komunistickým režimem). Dostupné online. (anglicky)
  8. Velká Epocha. Past Komunistické strany Číny na Falun Gong [online]. . Události okolo protestu před vládním úřadem pro odvolání. Dostupné online.
  9. Velká Epocha. Jak Falun Gong začal 25. dubna 1999 měnit Čínu [online]. . Události okolo protestu před vládním úřadem pro odvolání. Dostupné online.
  10. Nová náboženská hnutí a kolektivní násilí [online]. . ISBN 978-80-87127-21-6.
  11. a b Beyond the Red Wall - The Persecution of Falun Gong („Za rudou zdí – pronásledování Falun Gongu“) [online]. . (Hovoří David Ownby, ředitel Centra asijských studií na Montrealské univerzitě a odborník na moderní čínské dějiny, psal o Falun Gongu v dokumentu, který připravil pro Kanadský institut mezinárodních záležitostí.). Dostupné online. (anglicky)
  12. "Čínske gestapo": Prisudzujú mu vraždy, mučenie, vymývanie mozgov aj odoberanie orgánov [online]. . Dostupné online.
  13. Bloody Harvest [online]. . Kapitola F. Prvky potvrzující a vyvracející obvinění c) Aspekty vztahující se k Falun Gongu. Dostupné online. (anglicky)
  14. Annual Report 2007 [online]. . S. 87. Dostupné online. (anglicky)
  15. Annual Report 2007 [online]. . S. 91. Dostupné online. (anglicky)
  16. China: Human rights in China in 2001- a new step backwards [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  17. Doe v Jiang Zemin, Bo Xilai, Lou Gan et al. [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  18. Spanish Judge Calls Top Chinese Officials to Account for Genocide [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  19. Spanish court indicts Chinese officials for genocide [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  20. Španělsko bude soudit vysoké čínské představitele za genocidu [online]. . Dostupné online.
  21. Argentine judge asks China arrests over Falun Gong [online]. . Dostupné online. (anglicky)
  22. Argentinský soudce vydal příkaz k zadržení bývalých čínských pohlavárů za genocidu Falun Gongu [online]. . Dostupné online.
  23. Hrozí v Číně převrat? [online]. . Dostupné online.
  24. Čína: Souboj komunistických frakcí [online]. . Dostupné online.
  25. Mocenské struktury v Číně - Rozhovor s čínským novinářem Wu Baozhangem [online]. . Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]