Dipoinos
Dipoinos (starogr. Δίποινος) bol grécky sochár v 6. storočí pred Kr. [1][2]
Dipoinos, grécky sochár z Kréty, brat a spolupracovník Skylida, bol podľa Plínia činný v období 50. olympiády (580 – 577 pred Kr.).[3] Pausanias uvádza, že Dipoinos, spoluautor sochy bohyne Atény v Nemey, bol zrejme synom sochára Daidala a matky pochádzajúcej z krétskej Gortyny: „Je tam svätyňa Atény a socha, ktorá je dielom Skyllida a Dipoina. Boli vraj Daidalovými žiakmi, jedni dokonca hovoria, že sa Daidalos oženil so ženou z Gortyny a že sa mu Dipoinos a Skyllis z tejto ženy narodili.“ [4][2] Ak by bolo toto všetko, čo bolo o týchto umelcoch zaznamenané, možno by boli považovaní za úplne legendárnych. Ale niektoré ďalšie písomné správy o nich sa zdajú byť za viac-menej historické.[5]
Podľa Plínia sa Dipoinos a Skyllis na Kréte preslávili tým, že ako prví sochári tvorili z mramoru (prvé mramorové sochy mužov v životnej veľkosti sa začali vyrábať na ostrovoch Naxos, Samos a Paros v polovici 7. stor. pred Kr. [6]).[7] Neskôr, keď sa ich domovinou na čas stal Sikyón, sa miestnej autorite zaviazali, že zhotovia sochy bohov, ale skôr, než tieto práce dokončili, po sťažnosti, že im bolo ublížené, odišli do Aitólie (zrejme kvôli porušeniu dohody, možno po smrti tyrana Kleisthena v roku 573 pred Kr.[5]).[3] Sikyón bol po ich odchode okamžite zasiahnutý hladomorom, neplodnosťou a strašným utrpením. Keď ľudia požiadali orákulum o radu ako odvrátiť hnev bohov, z delfskej veštiarne dostali túto odpoveď: úľava príde, „ak Dipoinos a Skyllis dokončia sochy bohov“. To sa im nakoniec za cenu veľkých ústupkov a peňazí podarilo a bratia sochy božstiev Apolóna, Artemidy, Hérakla a Atény dokončili.[8][5]
Pausanias zaznamenal, že dielami Dipoina a Skyllida boli aj sochy Dioskúrov, sochy Anaxida a Mnasinoua a ich matiek, Hilaeiry a Foiby, všetky zhotovené z ebenového dreva (z menšej časti zo slonoviny), ktoré sa nachádzali v Argose.[9][10][11]
Klement Alexandrijský vo svojom diele Protreptikos pros Hellénas (4.42) uvádza: „Boli tam ďalší dvaja sochári, myslím, že Kréťania, podľa mena Dipoinos a Skyllis. Títo muži vytvorili sochy Dioskúrov v Argose, sochu Hérakla v Tirynte a drevenú sochu (xoanón) Artemidy Mounychie v Sikyóne.“ [10]
Menej spoľahlivá je správa o ich aktivite v Lýdii, ktorú zaznamenal arménsky historik Mojžiš z Chorény.[12]
| եւ խաղալ [Արտաշիսի] այնուհետեւ յարեւմուտս եւ ձերբակալ առնէ զԿրիւսոս թագաւոր Լիւդացւոց։ Եւ գտեալ յԱսիայ պղնձաձոյլ ոսկեզօծ պատկերս զԱրտեմիդեայ եւ զՀերակլեայ եւ զԱպողոնի՝ տայ բերել յաշխարհս մեր, զի կանգնեսցեն յԱրմաւիր։ Զոր առեալ քրմապետացն, որ էին յազգէն Վահունեաց՝ զԱպաղոնին եւ զԱրտեմիդայն կանգնեցին յԱրմաւիր. իսկ զՀերակլեայն զառնապատկերն, որ արարեալ էր ի Սկիւդեայ եւ ի Դիպինոսէ կրետացւոյ, զՎահագն իւրեանց վարկանելով նախնի՝ կանգնեցին ի Տարօն, յիւրեանց սեպհական գիւղն յԱշտիշատ, յետ մահուանն Արտաշիսի։ |
Potom (Artaxias) pochodoval na západ a zajal Kroisa, kráľa Lýdie. Keď v Ázii našiel sochy Artemidy, Herakla a Apolóna, ktoré boli z bronzu a pozlátené, dal ich priviezť do našej krajiny, aby ich postavili v Armavire. Veľkňazi, ktorí boli z rodiny Vahuni, vzali Apolóna a Artemidu a postavili ich v Armavire, pri soche Herakla, ktorú zhotovili Skyllas a Dipoinos z Kréty, verili, že Vahagn je ich predkom a tak založili v Taravne vlastnú dedinu Aštišat, po smrti Artaxia [12] |
Dipoinos a Skyllis sú považovaní za zakladateľov peloponézskych sochárskych škôl, táto skutočnosť sa zhoduje s najnovšími štúdiami, ktoré uvádzajú Krétu medzi centrá vzniku a šírenia tzv. „daidalského“ umenia (pre daidalský štýl bol typický vlnitý účes, podobný parochni, frontálne zobrazenie, strnulý postoj a tvár v tvare trojuholníka. Postavy boli nahé a jedna noha bola mierne nakročená.[6])[2][12]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece: Sources and Documents. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 19.
- ↑ a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Dipoinos [1]
- ↑ a b Plínius, Naturalis Historia, 36, 9. [2]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 154.
- ↑ a b c Ernest Arthur Gardner. A Handbook of Greek Sculpture. Maryland : Wildside Press LLC, 2009. ISBN 978-14-3445-108-8. S. 98-99.
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 391.
- ↑ Johann Martin Wagner, F. W. J. Schelling. Report on the Aeginetan Sculptures. Albany : State University of New York Press, 2017. ISBN 978-14-3846-481-7. S. 209.
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 36, 10. [3]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 170.
- ↑ a b J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece: Sources and Documents. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 20.
- ↑ Warren G. Moon, Barbara Hughes Fowler. Polykleitos, the Doryphoros, and Tradition. Madison : Univ of Wisconsin Press, 1995. ISBN 978-02-9914-310-7. S. 16.
- ↑ a b c Gohar Muradyan. Ancient Greek Myths in Medieval Armenian Literature. Leiden : Brill, 2022. ISBN 978-90-0452-436-1. S. 349.