Elita

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Elita (z lat. eligere – vyberať, vyvoliť) je časť ľudí, ktorá v sociálnej skupine, inštitúcii alebo spoločnosti zaujíma najvýznamnejšie postavenie.

Tento spoločenskovedný termín, označuje kategórie osôb, ktoré v určitom systéme či subsystéme zaujímajú vedúcu alebo inú významnú úlohu, a to vďaka svojim:

Pôvodne bol tento termín používaný v súvislostiach s predmetmi a výrobkami vysokej kvality, až na prelome 18. a 19. storočia tento pojem začal byť používaný pri označovaní osôb určitej spoločenskej skupiny.

Termín „elitistický“ sa používa aj pejoratívne k označeniu názorov propagujúcich výhody menšiny na úkor väčšiny.

Elitizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Elitizmom je nazývaný taký prístup k politike a k histórii, ktorý vyjadruje presvedčenie, že spoločnosť je vždy ovládaná menšinou (elitou), ktorá v nej uskutočňuje hlavné rozhodovanie a sústreďuje moc vo svojich rukách.

Hlavným činiteľom hierarchickej stratifikácie je fenomén moci, ktorá delí spoločnosť na dve základné časti:

  1. vládnúcu sociálnu triedu, t. j. elitu
  2. ovládanú triedu, t. j. non-elitu.

Podľa teórií elít je rozdelenie spoločnosti na elitu a non-elitu historickým zákonom každej spoločnosti.

Nástroje udržiavania dominantného postavenia[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina teoretikov elít tvrdí, že elita si uchováva svoje dominantné postavenie prostredníctvom kombinácie nátlaku a manipulácie.

Relatívne malý počet príslušníkov elity umožňuje jej členom konať spoločne, vedome a súdržne. Procesy komunikácie v elite sú ľahšie a jej členovia sa dokážu rýchlo zmobilizovať k formulácii politickej línie a k prevzatiu iniciatívy.

Elita má kontraste s „masou“ non-elity výhodu vo svojej organizácii. Non-elita, vzhľadom na podmienky, ak nie je vedená nejakou elitou či “kontra-elitou” je atomizovaná a neschopná konať rýchlo a spontánne.

Elita sa takmer nikdy nevzdáva dobrovoľne svojej dominancie. Rozhoduje o dosadzovaní na vedúce miesta a môže sa pokúsiť zvýhodniť vlastnú rodinu, príbuzných či priateľov. Elitisti tiež často využívajú predovšetkým ideológiu v ospravedlnení elity a jej uchopení a držby moci, i keď stáva sa, že elita v záujme svojho udržania moci použije nátlak.

Pád elít[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek obrovskej moci nie sú schopné elity si svoje postavenie vždy a navždy udržať. História je v zmysle teórie elít záznamom striedania sa elít. Pád elity tieto teórie obvykle vysvetľujú vzlyhaním politickej obratnosti či politickej vôle. Bežným vysvetlením je, že elita môže byť čím ďalej uzatvorenejšou a nemusí sa jej podariť otvoriť sa novým ideám a asimilovať nových členov. Hodnoty a priority elity tak narážajú na hodnoty a priority spoločnosti ako celku, čo vyvoláva vznik kontra-elity, ktorá schopná mobilizovať masu je a dokáže nájsť v nej oporu pre nahradenie zavedenej elity novou vládnúcou skupinou.

Teórie elít[upraviť | upraviť zdroj]

Východiskom teórií elít je poznanie, že ľudia sú biologicky a psychologicky rôznorodí. Táto nerovnosť má byť základom prirodzenej a večnej spoločenskej nerovnosti a z nej vyplývajúceho hierarchického rozvrstvenia každej spoločnosti.

Elitizmus má dve hlavné odnože:

  • klasický elitizmus, ktorý sa snaží dokázať, že demokracia je vždy mýtus
  • moderný, racionálny elitizmus poukazujúci na rozdiel medzi reálnymi politickými systémami a ideálom demokratickej spoločnosti. V reálnom živote je založený na predstave "kompetentnosti odborníkov" v rozhodovaní a nekompetentonosti širokých vrstiev spoločnosti. Z tejto predstavy vyplýva aj odoberanie kompetencií a okliešťovanie slobody "radových" členov spoločnosti.

Klasickí predstavitelia teórie elít[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnajšími klasickými predstaviteľmi teórie elítC. H. Saint-Simon, F. Nietzsche, K. Marx, G. Mosca, V. Pareto, R. Michels.

Teórie vládnúcej triedy G. Moscu[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansky politický sociológ Gaetano Mosca hovorí o vládnúcej triede, čo je elita moci a vplyvu.

Podľa Moscu sa vo všetkých spoločnostiach objavujú dve triedy; vládnuca a ovládaná. Vládnuca trieda si monopolizuje moc a teší sa jej výhodám; k udržaniu nadvlády používa metódy legálne i svojvoľné.

Dominantné postavenie vládnucej politickej triedy chápal Mosca ako zákon, pre ktorý možno nájsť dôkazy vo všetkých obdobiach histórie a všetkých častiach sveta. Každá vládnuca skupina má isté schopnosti či vlastnosti, ktoré sú v danej spoločnosti kladne hodnotené alebo v nej pôsobia značným vplyvom. Tie využíva k rozširovaniu svojej moci a získaniu výhod.

Základom politickej nadvlády môže byť vlastníctvo výrobných prostriedkov, vojenská sila, kňazský stav alebo i byrokratická kvalifikácia.

Paretova teória cirkulácie elít[upraviť | upraviť zdroj]

Vilfredo Pareto, ďalší z predstaviteľov talianskej politickej sociológie, používa na rozdiel od Moscu priamo termín elita, a to pre všetky oblasti ľudskej činnosti. Zvlášť sa však – rovnako ako Mosca – sústreďuje na oblasť moci.

Podľa Pareta existuje v každej spoločnosti prirodzená hierarchizácia v tvare kužeľa, ktorého vrchol tvorí nepočetná skupina vodcov (elita) a základňou sú početné masy vedených. Podľa Pareta sú k vláde potrebné dva psychologické typy:

  • líšky (trieda I.), ktoré sa vyznačujú pružnosťou, prešibanosťou a schopnosťou presvedčiť,
  • levy (trieda II.), ktorí sú schopní a pripravení použiť násilie k potlačeniu opozície.

Len veľmi vzácne sa tieto vlastnosti nachádzajú u elity spoločne. Preto dochádza k tzv. cirkulácii elít.

Vládnúca elita jedného typu je v dôsledku svojej neschopnosti vysporiadať sa s udalosťami nahradená elitou druhého typu..

Podľa Pareta je model cirkulácie elít univerzálny pre celé dejiny.

Moderní kritici reálnej demokracie[upraviť | upraviť zdroj]

Teórii elít sa venovala tiež americká sociológia. Čerpala z empirických výskumov (20. a 30. roky storočia) a bola stimulovaná dobovou ekonomickou situáciou. Veľká hospodárska kríza a jej dôsledky viedli vládu USA k zasahovaniu do hospodárskych otázok i do ďalších oblastí života spoločnosti. Mimoriadny vplyv elity na chod celej spoločnosti vyvolal zvýšený záujem o túto tematiku.

Téma elity sa objavuje napr. u Harolda D. Lasswella, dostal sa k nej pri skúmaní násilia, štátu, ideológie, revolúcie a propagandy. Všetky tieto fenomény sú podľa neho dôsledkom činnosti malej kvalifikovanej skupiny ľudí, ktorí sú schopní učiť nielen iných, ale tiež seba.

Medzi moderných kritikov reálnej demokracie patrí i Charles Wright Mills. V diele nazvanom "Mocenská elita" hodnotí štruktúry USA a poukazuje na vzájomnú prepojenosť vodcovských skupín v krajine. Špičky hospodárskych korporácií, politického vedenia a armády charakterizuje ako "veľkú trojku". Všetky tri systémy prelínajú, kompaktnosť trojuholníka moci chápe Mills ako ohrozenie demokracie v USA. Poukazuje na to, že kombináciou ekonomickej moci, byrokratickej kontroly a prístupu k vrcholovým úrovniam administratívy práve len mocenská elita uskutočňuje závažné historické rozhodnutia na poli obrany a zahraničnej politiky, aj v oblasti stratégií ekonomickej politiky.

Podobne Joseph Alois Schumpeter na elitárstvo poukazuje vo svojej knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia. Výsledkom je "realistický" model demokracie, nejde o priamu demokraciu, o možnosť širokej verejnosti osobne zasahovať do diania, pretože moc rozhodovať získavajú politici-jednotlivci prostredníctvom boja o hlasy ľudí.

Model konkurenčného elitizmu rozpracoval Antony Downs (1957). V jeho ponímaní volebná konkurencia predstavuje tiež trh: voliči vystupujú v roli „spotrebiteľa“, politik v roli "podnikateľa". Jeho "ekonomická teória demokracie" poukazuje na to, že volič môže rozhodovať, ktorá elita vládne, nemôže však zmeniť fakt, že vždy vládne nejaká vybraná skupina ľudí – elita.

Rozvrstvenie elity a non-elity[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo elita získalo vďaka ideologickému pôsobeniu skupín s výsadným postavením oproti pôvodnému poňatiu (vybraní ľudia, ktorí v určitom systéme či subsystéme zaujímajú vedúcu alebo inú významnú úlohu) posunutý význam. Príslušníkom elity sa často nekriticky prisudzujú vyššie kvality už len vďaka príslušnosti k tejto privilegovanej skupine ľudí. Tento pohľad popiera okkrem iného aj Stanfordský väzenský experiment. Dokázal, že elita a non-elita vznikne i v skupine úplne rovnorodých ľudí. Rozvrstvenie na tieto dve skupiny bolo v tomto prípade výhradne dielom náhody a šťastia, pretože rozvrstvenie nastalo prostredníctvom žrebovania. Obe skupiny však už v priebehu niekoľkých hodín vykazovali vlastnosti elity a non-elity

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Jodl, M.: Teorie elity a problém elity, Victoria Publishing, Praha 1994
  • Blackwellova encyklopedie politického myšlení, Proglas, Brno 1995