Eugène Delacroix

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ferdinand Victor Eugène Delacroix
Eugène Delacroix
Eugène Delacroix - francúzsky maliar romantizmu - fotografia, okolo 1855 - 1863

Narodenie 26. apríl 1798
Saint-Maurice (Val-de-Marne) Francúzsko
Úmrtie 13. august 1863 (65 rokov)
Paríž

Ferdinand Victor Eugène Delacroix (franc. Delakrua), obvykle Eugène Delacroix (* 26. apríl 1798, Saint-Maurice (Val-de-Marne), Francúzsko  –  † 13. august 1863, Paríž) bol francúzsky maliar, najvýznamnejší predstaviteľ romantizmu vo francúzskej maľbe. Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti svetového maliarstva 19. storočia.

Eugène Delacroix ilustroval rôzne práce Williama Shakespeara, škótskeho spisovateľa Waltera Scotta a nemeckého spisovateľa a básnika Johanna Wolfganga von Goetha. Známy je tiež jeho „Deník“, v ktorom vyjadroval svoje názory na výtvarné umenie, literatúru a hudbu.

V jeho maliarskom diele nachádzame portréty, obrazy s náboženskými námetmi, scény z histórie alebo literatúry. Občas sa uňho objavujú aj prírodné témy, napríklad kvety alebo krajinky. Najviac ho však preslávil obraz Sloboda vedie ľud na barikády (1830) a slávny portrét Frédérica Chopina (1838).

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Eugéne Delacroix sa narodil v Saint-Maurice-Charenton pri Paríži. V detstve žil v Marseille a v Bordeaux, kde bol Charles Delacroix, manžel jeho matky, rodenej Oeben, Napoleonovým prefektom. Charles-François Delacroix bol tiež ministrom zahraničných vecí a poznal sa s predpokladaným biologickým otcom budúceho maliara Charles-Maurice de Talleyrand-Périgordom, o ktorom sa šepkalo v Paríži, že je otcom maliara.

Po smrti Charlese Delacroixa roku 1805 sa Delacroixova matka odsťahovala s deťmi do Paríža. Tam vstúpil Eugène do cisárskeho lýcea, kde bol jedným z najnadanejších žiakov. Koncom roku 1815, keď mu zomrela matka, vstúpil do ateliéru oficiálneho maliara, napodobiteľa maliara Davida, Pierre-Narcisse Guérina, ale Delacroixa viac priťahoval farbistý a bohatý štýl flámského maliara Petra-Paula Rubensa a romantický štýl Delacroixovho staršieho spolužiaka Théodora Géricaulta, ktorého práce spadali do začínajúceho romantizmu. Veľmi však obdivoval tiež benátskych majstrov, napríklad Tintoretta či Veroneseho, ktorého striebristú škálu farieb hlboko obdivoval. V roku 1822 vystavil na „Salóne“ svoju „Dantovu Bárku“, ktorá vzbudila mnohé úškrny, ale i nadšenie, okrem toho toto plátno obdivoval Baron Antoine-Jean Gros, ktorého napoleonské scenérie bitiek uznával Delacroix pre ich pestrý kolorit. Roku 1824 vystavoval Delacroix na „Salóne“ znova, tentokrát obraz „Vraždenie na Chiu“, čo bolo dielo, ktoré manifestovalo romantizmus a tvorilo úplný protiklad k rafaelovskému „Sľubu Ľudovíta XIII.“ od maliarovho rivala, klasicistu Ingresa a spôsobil nezmieriteľnú roztržku medzi oboma umelcami.

V rokoch 1824-1828 Delacroix často pobýval v Anglicku, kde ho uchvátili farby anglických maliarov Constabla a Boningtona. Obdivoval najmä ich jemnú akvarelovú techniku a s jedným z nich, Boningtonom, sa priatelil. Tiež ho zaujal vtedy módny portrétista Thomas Lawrence. Po návrate vystavoval v „Salóne“ obraz „Sardanapalova smrť“, ktorý vyvolal svojím divokým poňatím vzrušenú debatu. Niektorí teoretici, napríklad neskorší prvý prezident republiky Thiers, dokázali Delacroixovu novosť pochopiť. Na druhej strane bol povolaný ministrom pre krásne umenie S. Rochefoucauldom, ktorý mu oznámil, že ak chce mať podiel na uznaní vlády, musí maľovať ináč. Ale Delacroix bol rozhodnutý vytrvať vo svojom novom štýle.

V roku 1830 vytvoril obraz „Sloboda vedúca ľud na barikády“, ktorým sa prihlásil k revolučným myšlienkam. Delacroix videl v revolúcii odsúdenie spiatočníckej minulosti. V roku 1832 sa vydal na cestu do Afriky, aby spoznal život Orientu, ktorý začal byť rovnako ako Japonsko v Európe populárny. V Afrike nakreslil mnoho vynikajúcich skíc ako inšpirácia pre budúce obrazy, ktoré dokazujú akým bol skvelým kresliarom.

Po návrate v roku 1833 bol požiadaný svojím dávnejším priateľom Thiersom, aby vyzdobil Poslaneckú snemovňu v Paríži. V roku 1834 vystavoval v „Salóne“ obraz „Alžírske ženy“, prvé skvelé maliarske dielo inšpirované pobytom v Afrike, v Maroku. Týmto plátnom ovplyvnil mnoho ďalších maliarov Orientu ako Marillhat alebo Deschamps. V tejto dobe nadviazal hlboké a úprimné priateľstvo s Chopinom a s George Sand. Namaľoval jeho portrét. Súbežne s vtedy novým vynálezom fotografie začal používať ako predlohu pre svoje maľby okrem svojich afrických skíc práve fotografie. V tomto období sa aj dočkal konečne oficiálnych pôct aj vďaka Svetovej výstave v roku 1855. Uznania sa tu dočkali dve protichodné osobnosti: Delacroix a Ingres.

Eugène Delacroix bol v roku 1857 zvolený do Inštitútu Francúzska, čomu predchádzalo jeho dlhšie márne usilovanie o túto poctu.

V roku 1846 dokončil Bibliotéku v Luxemburskom paláci, v roku 1849 pracoval na výzdobe „Apollónovej galérie“ v Louvri a v rokoch 1853-1861 pracoval na freskách v Saint Sulpice v Paríži. Zomrel 13. augusta 1863 v Paríži. Jeho odkaz rozvinuli neskôr Cézanne, Renoir, Van Gogh a Picasso.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vlastný portrét v kostýme Hamleta 1821
  • Dantova bárka 1822
  • Vraždenie na Chiu 1824
  • Smrť Sardanapalova 1827-1828
  • Sloboda vedie ľud na barikády 1830
  • Alžírske ženy vo svojom apartmá 1834
  • Autoportrét 1837
  • Bitka pri Taillebourgu 1837
  • Boj džaura a pašu 1838
  • Ukrižovanie 1835
  • Epileptici v Tangeri 1838
  • Židovská nevesta 1839
  • Dobytie Konstantinopolu križiakmi 1840
  • Stroskotanie Dona Juana 1840
  • Ježiš na jazere Nazaretskom 1853
  • Víťazný Apollo,freska 1849
  • Smrť Senecu 1844
  • Milosrdný Samaritán 1851
  • Ženy nad mŕtvym sv.Štefanom 1853
  • Olinde a Sofronie na hranici 1856
  • Lov na levy 1855
  • Únos Rebekky 1858
  • Zápasiace arabské kone 1860
  • Medea 1862

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]