Fínsko-švédska literatúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Fínsko-švédska literatúra je literatúra písaná po švédsky na územi Fínska. Medzi najznámejších švédsky píšucích autorov vo Fínsku patrí autorka Muminkov Tove Jansson, Monika Fagerholm, Bo Carpelan, Märta Tikkanen či básnik Johan Ludvig Runeberg, autor textu fínskej hymny Naša zem (fín. Maamme, švéd. Vårt land)

Fínsky národny spisovateľ Johan Ludvig Runeberg (1804 – 1877), ktorý písal po švédsky.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Text fínskej hymny Naša vlasť (fín. Maamme, švéd. Vårt Land) vo švédskom origináli.

Fínsko bolo od 13. storočia súčasťou Švédskeho kráľovstva, pričom švédčina bola hlavným jazykom. Aj keď sa Fínsko stalo v roku 1809 autonómnym veľkovojvodstvom Ruského impéria, švédčina ostala jazykom vládnej moci a vzdelaných sekulárnych.[1] Fínčina sa do úradov dostala až v roku 1863, pričom v roku 1892 sa stala rovnocenným jazykom popri švédčine.[2]

V 19. storočí sa začala formovať a upevňovať fínska národná identita. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrala literatúra, pričom medzi najvýznamnejších spisovateľov tohto obdobia patrili Johan Ludvig Runeberg, Zachris Topelius či Johan Vilhelm Snellman. I keď autori písali po švédsky, ich cieľom bolo zjednotiť Fínsko jazykovo fínčinou. Samotný Topelius predpokladal, že švédčina z Fínska úplne vymizne.[3]

V roku 1906 vstúpila vo Fínsku do platnosti nová ústava a štvorkomorový Snem bol nahradený jednokomorovým parlamentom (fínsky Eduskunta).[2] Švédčina sa dostávala do úzadia, mnohí autori si začali pofínčovať mená, a po osamostatnení Fínska v roku 1917[2] ostala jazykom menšiny, ktorá sa začala nazývať fínski Švédi. Švédčina je však vo fínskej ústave popri fínčine určená ako druhý úradný jazyk.

Samostatná fínsko-švédska literatúra sa napriek úzkemu previazaniu oboch krajín a kultúr začala formovať až na konci 19. storočia.[4] Dôležití fínsko-švédski autori z prelomu storočí je Karl August Tavastjerna, prezývaný aj prvý fínsko-švédsky spisovateľ, s jeho dielom Ťažke časy (švéd. Hårda tider, 1893) či Josef Julius Wecksell.

V roku 1885 bola na pamiatku Johana Ludviga Runeberga založená Spoločnosť švédskej literatúry vo Fínsku (švéd. Svenska litteratursällskapet i Finland r.f., skratka SLS). Je to vedecká spoločnosť, ktorá zhromažďuje, archivuje a šíri poznatky o švédsky písanej literatúre vo Fínsku. Udeľuje literárne a literárnovedecké ceny a štipendiá. Činnosť SLS je umožnená súkromnými darmi.[5]

Švédske divadlo (švéd. Svenska Teatern) v Helsinkách otvorené v roku 1860.

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Runar Schidlt (1888 – 1925) patril k najvýznamnejším predstaviteľom literárnej skupiny Dagdrivarna.

Začiatkom 20. storočia sa na fínsko-švédskej literárnej scéne objavila skupina prozaikov, ktorí si hovorili Dagdrivarna (v preklade fľákači, lenivci). Skupina dostala názov podľa rovnomenného románu Torstena Helsingiusa.[6] Autori skupiny pochádzali z vyššej mestskej vrstvy. Ich diela sa vyznačovali pesimizmom, skepsou súvisiacimi s politickou a spoločenskou situáciou vo Fínsku a dekadenciou s dôrazom na povrchné pôžitky života. Najvýraznejším predstaviteľom skupiny bol Runar Schildt, ktorý sa vo svojich novelách a drámach zaoberal etickými a umeleckými problémami doby (napríklad v diele Häxskogen z roku 1920). Neobmedzoval sa iba na mesto – vydal sa za jeho hranice aby opísal život švédsky hovoriaceho vidieku. Ďalšími prozaikmi skupiny boli Gustav Alm, Henrik Hildén, Ture Janson a Henning Söderhjelm. K básnikom spojených s touto skupinou patria Arvid Mörne a Bertel Gripenberg.[6]

Edith Södergran (1892 – 1923) je dnes považovaná za najvplyvnejšie švédsky píšuce modernistky.

Najvýznamnejšou etapou fínsko-švédskej literatúry je básnicky modernizmus 20. rokov 20. storočia, ktorý ovplyvnil nie len škandinávsky, ale aj európsky modernizmus.[4] Za hlavnú osobu tohto hnutia sa považuje poetka Edith Södergran, ktorej tvorba bola výrazne ovplyvnená francúzskych symbolizmom a nemeckým expresionizmom či dielom filozofa Friedricha Nietzscheho. Vo svojich básňach používala asociatívny voľný verš. Vyjadrenie najvnútornejších myšlienok vtedajšej mladej ženy bola nielen vo fínsko-švédskej, ale aj vo švédskej literatúre absolútnou novotou. Za svoj život sa Södergran nedočkala úspechu, umrela ako 31 ročná. Medzi jej najznámejšie básne patrí Dagen svalnar.[6][4][3]

Ďalším dôležitým autorom tohto prúdu bol Elmer Diktonius, ktorý je svojimi sociálne radikálnymi básňami považovaný za najoriginálnejšieho autora tejto doby.[6] Autor Gunnar Björling priniesol do fínsko-švédskej literatúry dadaistické prvky v jeho eliptických básňach s idiosynkratickou gramatikou a rozbitou syntaxou.[6] Obaja spisovatelia sa neskôr utiahli k miernejšej prírodnej poézii.

Spisovateľka a ilustrátorka Tove Jansson (1914 – 2001) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám fínsko-švedskej literatúry vďaka svojim postavičkám Muminov.

V 40. rokoch sa vo fínsko-švédskej literatúre upevnila pozícia voľného veršu a silných obrazov, ktoré si osvojila najmä nová generácia poetov Solveig von Schoultz, Ralf Parland, či Eva Wichman.

Nepochybne najznámejšou autorkou fínsko-švédskej literatúry je Tove Jansson, ktorá vytvorila Muminkov – bielych škriatkov podobných hrochovi. Prvá samostatná kniha o Muminoch vyšla pod názvom Povodeň u Muminovcov (švéd. Småtrollen och den stora översvämningen, slovensky 2007) v roku 1945, no už predtým sa objavili ako ilustrácia v časopise Garm.[7] V roku 1966 získala za svoju detskú tvorbu Medailu Hansa Christiana Andersena.[8] Okrem detskej literatúry sa venovala aj písaniu noviel a poviedok s autobiografickými prvkami.

Ďalším významným autorom, ktorý začínal ako modernista, bol Peter Sandelin. Do jeho tvorby však postupne začala prenikať sociálna angažovanosť typická pre poéziu 50. rokov a 60. rokov. V 60. rokoch sa autori odpútali od modernistickej tradície a do svojich diel zapustili kritickú diskusiu o sociálnych otázkach. Hlavným a najvýraznejším predstaviteľom sociálne angažovaného prúdu fínsko-švédskej literatúry bol Claes Andersson,[6] ktorý bol v rokoch 1995 – 1999 fínskym ministrom kultúry.

Feministická spisovateľka Märta Tikkanen (1935) patrí medzi najprekladanejšie fínsko-švédske autorky.

V 70. rokoch nastal „lyrický výbuch“, kedy sa objavilo mnoho zaujímavých autorov s inovatívnym použitím jazyka a literárnej formy, pričom sa výrazne presadili ženské poetky Tua Forsström, Agneta Enckell či Henrika Ringbom. V prozaickej tvorbe sa presadili Christer Kihlman, Henrik Tikkanen či Jörn Donner, ktorí vo svojich dielach odhaľujú hnus a špinu života fínsko-švedskej vládnucej vrstvy. Prelomovým dielom tohto obdobia je prozaická báseň Príbeh lásky storočia (švéd. Århundradets kärlekssaga, slovensky 1996) spisovateľky Märty Tikkanen (manželky Henrika Tikkanena). Dielo vzniklo ako reakcia na dielo Henrika Tikkanena o ich manželstve. Realisticky opisuje manželstvo s alkoholikom, ťažkosti a nástrahy lásky. Tikkanen patrí medzi najčítanejšie a najprekladanejšie fínsko-švédske autorky. Vo svojich dielach často tématizuje feminizmus, gender, život ženy, materstvo a manželstvo.[9]

V 80. a 90. rokoch ostáva fínsko-švédska literatúra naďalej minoritná, no zaznamenáva boom v próze. V 90. rokoch sa v tejto literatúre etabluje nový prúd, ktorý je často spájaný s postmodernizmom. Prekračovanie literárnych konvencií, vyprávačská vycibrenosť, mnohohlasnosť, stieranie hranice medzi fikciou a skutočnosťou na pozadí viacerých časových rovín, intertextualita sú niektoré z javov charakterizujúcich tento prúd.[10] Autori sa už viac nepokúšajú o jednotný švédsky jazyk, vo svojich dielach miešajú fínčinu, angličtinu či dokonca ruštinu. Autori tak isto opúšťajú zaužívané prostredie a presúvajú sa do veľkomiest či cudziny. Medzi spisovateľov tohto prúdu patrí Ulla-Lena Lundberg, Lars Sund, Monika Fagerholm či dramatik Bengt Ahlfors. Prvý román spisovateľa Kjella Westa Šarkany nad Helsinkami (švéd. Drakarna över Helsingfors) mal obrovský vplyv na švédsky hovoriace publikum vo Fínsku, pričom predznamenal vlnu historických románov vo fínsko-švédskej literatúre.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Neoficiálna vlajka fínskych Švédov.

V súčasnosti žije vo Fínsku okolo 5% fínskych Švédov (okolo 300 tisíc obyvateľov).[4][10] Švédsky napísané knihy majú nižšie náklady, nie všetkým spisovateľom sa podarí preraziť. Podľa odborníka na fínsko-švédsku literatúru Jana Dlaska každý piaty spisovateľ vo Fínsku píše po švédsky, čo je dané kultúrnou tradíciou tejto menšiny. Medzi hlavné vydavateľstva vydávajúce túto literatúru patrí Schildts & Söderströms a Förlaget.[10][11]

Spisovateľka Monika Fagerholm' (* 1961) sa vo svojich dielach venuje ženskej otázke, dnes patrí medzi kultové fínsko-švédske spisovateľky.

V súčasnosti sa tvorba fínsko-švédskych spisovateľov zameriava najmä na historické romány, ktoré zobrazujú životy istej spoločenskej triedy na pozadí života v bilingválnych mestách a malomestách. Autori v dielach často ironizujú, využívajú nespoľahlivého rozprávača či spájanie faktov a fikcie. Kjell Westö je prezývaný aj „helsinský kronikár“ pričom jeho diela zobrazujú širokú panorámu fínskych dejín najmä v hlavnom meste z pohľadu člena fínsko-švédskej minority. V jeho dielach je často tématizovaná modernizícia, fínsko-švédska identita či sociálne a triedne postavenie. Ďalší autori píšuci historické romány sú Carola Sandbacka či Jörn Donner, ktorý vo svojich dielach využil históriu vlastnej rodiny.[10]

Dôležitou témou v súčasnej fínsko-švédskej literatúre naďalej ostáva feminizmus a ženská otázka. Märta Tikkanen vo svojej knihe Emma a Uno. Určite to bola láska (švéd. Emma och Uno. Viss var det kärlek) z roku 2010 opäť spracováva manželskú látku, tentokrát náročné manželstvo svojich prarodičov. Kultová spisovateľka Monika Fagerholm vo svojich dielach tématizuje vývoj dievčat a mladých žien v neprajnom prostredí, sexuálne orientácie či iné marginalizované skupiny a faktory.[10][11] Autorka má dnes mnoho svojich nasledovníčok, napríklad Hannele Mikaela Taivassalo či Emma Juslin. Protiváhu tohto ženského hlasu vo fínsko-švédskej literatúre tvoria spisovatelia Frederik Lång, Henrik Jansson, Peter Sandstörm či Kaje Korkey-Aha, ktorí vo svojich dielach hľadajú vlastnú identitu vo svete i vo vzťahoch, tématizujú boj medzi pohlaviami a snažia sa zbaviť nálepky „večného chlapca-dieťaťa“.[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŠÍK, Jan Marek. O finskošvédské literatuře, traumatu a nevyhnutelnosti [online]. iLiteratura.cz, 15. 3. 2021, [cit. 2023-12-26]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c JUTIKKALA, Eino; PIRINEN, Kauko. Dějiny Finska. [s.l.] : [s.n.], 2001. Preklad Lenka Fárová. ISBN 80-7106-406-8. S. 408. (čeština)
  3. a b SZANISZLO, Tibor. Rozhovor s Kristinou Malmiovou, literárnou vedkyňou a odbornou asistentkou Inštitútu Nordica Helsinskej univerzity [online]. Slovenské literárne centrum, 24.1.2006, [cit. 2023-12-26]. Dostupné online.
  4. a b c d STAHR, Radka. Finskošvédská literatura sociologickou optikou [online]. iLiteratura.cz, [cit. 2019-03-17]. Dostupné online. (po česky)
  5. About SLS [online]. [Cit. 2023-12-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c d e f Finnish literature - Modernism, Poetry, Prose | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2023-12-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. BOSWORTH, Mark. Tove Jansson: Love, war and the Moomins [online]. 13.3.2014, [cit. 2023-12-27]. Dostupné online.
  8. www.ibby.org, [cit. 2023-12-26]. Dostupné online.
  9. HARTLOVÁ, Dagmar; ČERNÍK, Zbyněk. Slovník severských spisovatelů: dánská literatura, faerská literatura, finská literatura, finskošvédská literatura, fríská literatura, islandská literatura, nizozemská literatura, norská literatura, švédská literatura. 2. vyd. Praha : Libri, 2004. ISBN 8072772600.
  10. a b c d e f DLASK, Jan. Tradice, multijazyčnost a mnohožánrovost. Současná fínskošvédska literatura.. Současná fínska literatura (Praha: Skandinávský dům), 2021-8-24, s. 7,10. Dostupné online [cit. 2023-12-27]. (po česky)
  11. a b MITLENEROVÁ, Silvie. Uvnitř menšiny je mnohem víc spisovatelů na jednoho obyvatele - rozhovor s Janem Dlaskem [online]. Plav - měsičník pro svetovou literaturu, 13.6.2022, [cit. 2023-12-27]. Dostupné online.