Farba (fyzika)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Farba je psychofyziologický vnem vyvolaný vstupom viditeľného svetla určitej vlnovej dĺžky do oka, resp. označenie jednej z častí viditeľného svetla, ktorá po dopade do oka vyvoláva viac či menej podobný psychofyziologický vnem. Interval spektra vlnových dĺžok viditeľného svetla je pre ľudí v rozsahu 380 až 780 nm.

Farba a vlnová dĺžka[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne vlnové dĺžky mozog interpretuje ako farby, od červenej s najväčšou vlnovou dĺžkou (780 nm), po fialovú s najmenšou vlnovou dĺžkou (380 nm). Smerom do kratších vlnových dĺžok od fialovej sa nachádza (neviditeľné) ultrafialové (UV) a smerom do dlhších vlnových dĺžok infračervené žiarenie (IR).

Farebný kruh

Vlnová dĺžka (nm)


380-420
420-450
450-480
480-510
510-550
550-570
570-590
590-600
600-630
630-750
750-780

Farba


fialová
modrofialová
modrá
modrozelená
zelená
žltozelená
žltá
oranžová
oranžovočervená
červená
tmavočervená

Farba ako vlastnosť povrchu predmetov

Farebnosť predmetov vnímame vďaka odrazu svetla. Ak má predmet červenú farbu, jeho povrch pohltil všetko svetlo okrem vlnovej dĺžky červeného svetla. Červené svetlo naopak odrazil. Biele svetlo je tvorené rovnako početným zastúpením všetkých zložiek svetla. Vďaka tomu získame rozkladom bieleho svetla prostredníctvom skleného hranola celé farebné spektrum. Bielu farbu teda bude mať predmet, ktorý nepohltí výraznejšie žiadnu vlnovú dĺžku a zároveň väčšinu svetla odrazí. Čierny objekt naopak väčšinu svetla pohltí.

Iným spôsobom vnímame farbu, keď sa pozeráme priamo do svetelného zdroja (pozri Farba ako vlastnosť svetla).

Delenie farieb[upraviť | upraviť zdroj]

Základné farby farebného profilu CMYK

Základné farby sú farby, z ktorých získame všetky ostatné odvodené farby, pričom ich súčet tvorí vždy achromatická farba. Takýmito farbami sú pokiaľ ide o povrchy predmetov: fialová (purpurová), azúrová (zelenomodrá) a žltá a pokiaľ ide o farebné svetlá: červená, zelená a modrá.

     
fialová azúrová žltá
     
červená zelená modrá

Achromatické farby sú čierna, biela a sivá. Všetky ostatné farby sú chromatické.

     
čierna sivá biela

Farba ako vlastnosť povrchu predmetov (farebné nátery) je farba pôsobiaca vďaka odrazu a pohltivosti materiálov (farebný predmet). Mieša sa subtraktívnym (odčítacím) miešaním - čím viac miešaní prebehne, tým tmavší dostávame výsledok (po mnohých miešaniach by sme dostali tmavošedú farbu). Tento farebný profil má analógiu v DTP ako farebný profil CMYK. Tvoria ho písmená anglických názvov základných farieb - Cyan (azúrová), Magenta (fialová/purpurová), Yellow (žltá), blacK (čierna). Čierna farba je pridaná k trom základným kvôli vernejšiemu a kontrastnejšiemu zobrazovaniu. Profil sa používa pri tlači.

Farba ako vlastnosť svetla (farebné svetlá) je farba vyžarujúca určitú vlnovú dĺžku (LED dióda, monitor, televízor). Miešajú sa aditívnym (sčítacím) miešaním - čím viac miešame, tým svetlejší výsledok dostávame. Po mnohých miešaniach dostaneme biele svetlo. V počítačovom svete má tento farebný profil názov RGB. Názov je tvorený začiatočnými písmenami základných farieb profilu - Red (červená), Green (zelená), Blue (modrá). Profil sa požíva pri zobrazovaní na LCD displejoch, televízoroch monitoroch a pod.

Okrem CMYK a RGB boli vytvorené aj ďalšie farebné profily.

Vlastnosti farby[upraviť | upraviť zdroj]

Tón, sýtosť a svetlosť[upraviť | upraviť zdroj]

Tón (angl. hue) charakterizuje farbu prostredníctvom vlnovej dĺžky.

Sýtosť (angl. saturation) vyjadruje intenzitu farby pomocou zloženia monochromatického a bieleho svetla. Sýtosť farby je tým väčšia, čím menší je rozsah vlnových dĺžok a menšie množstvo zložiek bieleho svetla.

Svetlosť (angl. brightness) farby závisí od relatívnej veľkosti podráždenia sietnice, a teda aj od citlivosti oka na jednotlivé farby, ktoré je najcitlivejšie na strednú časť spektra. Preto sa rovnako sýte farby blízke tejto zložke javia ako svetlejšie voči protikladným zložkám modrofialovým. Parametrom svetlosti je aj množstvo energie vyžiarenej jednotkovou farebnou plochou.

Aktívne farby
     
žltá oranžová červená
Pasívne farby
       
modrá azúrová zelená žltozelená
Teplé farby
     
žltá oranžová žltozelená
Chladné farby
       
azúrová modrá fialová ružová

Vnímanie farieb[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotlivé farby majú celý rad významov, ako sú napríklad národné farby (všeobecne sú významy farieb popísané v článkoch o jednotlivých farbách. Napríklad červená v kresťanstve je symbolom preliatej krvi mučeníkov atď). Psychológia farieb sa pokúša identifikovať účinky farieb na ľudské emócií a konanie. Chromoterapia (terapia farbami) je forma alternatívnej medicíny, ktorá má korene v rôznych nevedeckých tradíciách. Farby majú rozdielne (často protichodné) významy a symboliku v rôznych krajinách a kultúrach. [1][2] V Maďarsku a Turecku majú napríklad dva rôzne názvy pre červenú (majú dve farby, ktorí vnímajú ako odlišné napriek tomu, že v našej reči sú obidve červené), v Írsku pre zelenú farbu. Naopak v Japonsku je zelená a modrá označovaná len jedným názvom.

Delenie a názvy farieb sú spoločenskou konvenciou danej kultúry, pretože vnímanie farebného spektra je subjektívno fyziologicko-psychologický jav. Aj keď sa predpokladá, že farebné videnie ľudí, má rovnakú fyziologickú podstatu (trichromatické videnie na rozdiel od väčšiny cicavcov ako napr. pes a kôň, ktorí majú iba dichromatické videnie, ako farboslepí ľudia), spracovanie vnemov v mozgu môže byť rôzne. Už v 17. storočí na to upozornil nasledovným myšlienkovým experimentom filozof John Locke. Majme hypotetický prípad "prevráteného spektra". Napríklad, niekto s "prevráteným spektrom" môže vnímať "zelenú" farbu, keď vidí farbu s vlnovou dĺžkou 700 nm, ktorú všetci nazývajú červená a naopak vidí "červenú" pri 530 nm svetle (zelená). Na túto jeho "poruchu prevráteného spektra" sa však nikdy nepríde, pretože dotyčný sa podriadil spoločenskej konvencii a červenú aj nazýva "červená" napriek tomu, že ju vníma ako "zelená". Objaviť konkrétnych nositeľov "prevráteného spektra" sa ani doteraz nepodarilo, pretože súčasný stav vedy nedovoľuje identifikovať aké presne signály prebiehajú nervami medzi očami (čapíkmi) a mozgom, kde sa vyhodnocujú. Možnosť existencie "prevráteného spektra" však podporuje Synestézia, čo je subjektívne vnímanie farebného zážitku spustené inými podnetmi ako je svetlo (napr. zvuky a tvary).

Že vnímanie farieb je subjektívne a založené na spoločenskej konvencii potvrdzujú aj vedecké experimenty. Ľudia majú tendenciu zúžiť (zapamätať si) široké spektrum farieb na im dobre známu priemernú farbu ako sú modrá, ružová, zelená, fialová, oranžová a žltá.[3]

Vo vedeckom svete prebieha polemika o názvoch farieb. Jej základná otázka je: aký je vzťah medzi jazykom, ktorým hovoríme a myslením, konkrétne či jazyk ovplyvňuje myslel, a ak áno, akým spôsobom. Táto otázka viedla k výskumu v disciplínach ako sú antropológia, kognitívne vedy, lingvistika a filozofia. Medzi najpopulárnejšie a najkontroverznejšie teórií v tejto oblasti patrí teória jazykovej relativity (tiež známa ako Sapir-Whorfova hypotéza). Často citovaná ako "silná verzia" tejto teórie formulovaná roku 1953, navrhuje, že štruktúra jazyka (ktorým hovoríme) určuje, ako vnímame svet. "Slabšia verzia" tohto tvrdenia je, že štruktúra jazyka ovplyvňuje názory ale neurčuje ich. Polemika o farbách sa stala veľmi populárna po publikovaní slávnej štúdie[4] Brenta Berlina a Paula Kaya z roku 1969, v ktorej autori argumentujú, že rozpoznávanie/pomenovávanie farieb ako sú čierna, hnedá, červená je v danej v kultúre predvídateľné podľa celkového počtu farieb, ktorý daná kultúra má. Úplne všetky kultúry majú (dva) názvy: pre čiernu / tmavú a bielu / jasnú. V prípade, že kultúra má názvy pre tri farby, tak tretím názvom je červená. V prípade, že kultúra má štyri názvy, tak tým ďalším je žltá alebo zelená atď. až do úrovne s 8 a viac farbami. Postupný vývoj jazyka teda určoval počet farieb a tým aj myslenie. Existujú dve formálne strany tejto polemiky o farbách: univerzálna a relativistická. Univerzálna strana tvrdí, že biológia všetkých ľudských bytostí je rovnaká, takže vývoj terminológie farieb má absolútne univerzálne obmedzenia dané biológiou. Relativistická strana tvrdí, že rôznorodosť pomenovania farieb medzi jednotlivými jazykmi poukazuje na ďalšie kultúrno-špecifické javy.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SMARTERTRAVEL.COM, SmarterTravel. The Huffington Post [online]. The Huffington Post, 2016-01-26, [cit. 2016-11-13]. Dostupné online. (anglický)
  2. Cultural Color. Empowered By Color. Dostupné online [cit. 2016-11-13]. (anglický)
  3. KLINKOVÁ, KAROLÍNA. Váš mozog nevie pomenovať túto farbu. Vedci už vedia, prečo. [online]. SME, 11. nov 2016, [cit. 2016-11-14]. Dostupné online.
  4. Berlin, Brent & Kay, Paul (1969). Basic Color Terms: Their Universality and Evolution. Berkeley: University of California Press. (anglický)