Ferdiš Kostka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ferdiš Kostka
slovenský keramik
Narodenie11. október 1878
Stupava Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie28. júl 1951 (72 rokov)
Bratislava Česko-Slovensko

Ferdiš Kostka, krstený Ferdinand Kostka ( * 11. október 1878, Stupava, Rakúsko-Uhorsko[1] – † 28. júl 1951, Bratislava) bol slovenský keramik-džbánkar a figurálny keramik. V roku 1946 mu bol udelený titul Národný umelec ako prvému umelcovi v histórii tohto ocenenia.[2] V jeho tvorbe sa spájali stupavský folklór, habánska keramika a moderné figurálne motívy. Jeho majolikové plastiky zrkadlia danú epochu a reálny život pospolitého ľudu.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v októbri 1878 v rodine stupavského džbánkara Karola Kostku ako siedme dieťa menom Ferdiš. Jeho otec pochádzal zo starej rozvetvenej stupavskej rodiny Putzovcov.[2] Táto rodina pochádzala z habánskych predkov, rodiny Putzovcov z Malaciek. Keď mal osem rokov, zomrel jeho otec a jeho najstarší brat Ján Kostka prevzal vedenie rodinnej dielne. Ferdiš sa už od útleho detstva zdržiaval v dielni, tam sa aj v trinástich rokoch po skončení základnej školy začal učiť keramikárstvu naplno. Keď sa v roku 1894 vyučil a urobil tovarišskú skúšku, zostal pracovať s bratom v ich zdedenej dielni. Vyrábali pôvabnú majoliku, námety pre jej dezény si vyberali z tradičného ľudového štýlu.

Koncom 19. storočia Ferdiš Kostka rozšíril sortiment výrobkov o svoje keramické sošky a plastiky. Zo začiatku sa dal inšpirovať rokokovým štýlom staršej stupavskej keramiky. Modeloval Číňanov a Číňanky, kropenice, záhradníkov so širokými klobúkmi, žaby a ryby.

V období spoločnej tvorby s bratom Jánom usporiadali aj spoločné expozície stupavských výrobkov na celoštátnych a medzinárodných výstavách. Hľadali nové spôsoby stvárnenia, aby sa vymkli zo stále opakovaného tradičného klišé. V tomto období rástol dopyt po keramike s folklórnym námetom, aj zo strany šľachty, ktorá to považovala za vhodnú investíciu.

Dielňa bratov Kostkových dodávala pre viedenský trh úžitkové a ozdobné majoliky. V nich boli použité tradičné starostupavské formy. Vyrábali cukrenky, kávové súpravy, bonboniéry, šálky, tanieriky, ozdobné džbánky a taniere a misy s loveckými a milostnými výjavmi.

Okrem tohto "pánskeho" štýlu určeného pre rakúsky trh vyrábali Kostkovci na objednávky svadobné džbány, črpáky, misky a taniere, v ktorých sa prejavila syntéza habánskej keramiky s tradíciou stupavskej dielne. Na keramike pre slovenský trh sa uplatnila nová originálna téma. Bol to figurálny dekor často s humornou témou a z roľníckym námetom.

Do roku 1913 pracoval Ferdiš Kostka spolu so svojím bratom Jánom Kostkom ml. V tejto dobe už bola ich dielňa svetoznáma. V tomto roku sa Ján Kostka ml. oženil a odsťahoval do Marianky, kde založil novú džbánkarsku dielňu. Ferdiš Kostka zostal viesť otcovskú dielňu sám s pomocou sestry Márie. Na začiatku prvej svetovej vojny však musel narukovať a v dielni nechal sestru a súrodencov. Po ôsmich mesiacoch bojového nasadenia sa dostal ako zajatec za pohorie Ural (pohorie). V septembri 1918 ho repatriovali vďaka výmene zajatcov. Hneď po návrate musel riešiť upadajúci obchod s ručne vyrábanou keramikou, ktorý spôsobil konkurenčný tlak priemyselnej výroby keramiky. Vojnou zničená dielňa s premoknutou pecou a zrúcaným komínom zhoršovala aj tak zlú finančnú situáciu. V tomto kritickom období mu podal pomocnú ruku architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa postaral, aby Kostka dostal štátnu podporu na obnovu dielne v Stupave.

Vo svojej pokračujúcej tvorbe sa potom Ferdiš Kostka sústredil na témy súčasného života podobne ako jeho brat. So sestrou Máriou navrhovali skupinové série s viacerými figúrkami znázorňujúce prácu a zábavu pospolitého ľudu. Za takéto keramické plastiky získal v roku 1927 uznanie vo forme diplomu na Svetovej výstave v Paríži.

Kostkovi pomáhala v práci stále Mária, hlavne svojimi dobrými nápadmi pri navrhovaní figúrok. Raz dostala aj otravu olovom, ktoré bolo súčasťou keramických glazúr. Po prvých veľkých úspechoch sa do ich dielne prišiel učiť Ferdišov synovec z Marianky Jozef Kostka, pretože jeho vlastný otec Ján Kostka zomrel v roku 1919. Jožo Kostka sa ukázal ako veľmi talentovaný, pokračoval v štúdiu a stal sa z neho známy slovenský sochár.

V roku 1930 sa oženil s Františkou Jochovou, svojou príbuznou. V rokoch 1931 a 1932 sa im narodili dve deti, syn Arnošt a dcéra Magda.

V roku 1945 neďaleký dopad leteckej bomby zničil Kostkovu dielňu a hlavne pec, v ktorej mal práve nachystanú polročnú produkciu dielne na vypaľovanie. Keď začal rekonštruovať pec, mal 68 rokov. Tradičná pec na pevné palivo však ani po oprave keramiku nevypaľovala dobre. Kostka preto zničil niekoľko nákladov zle vypálenej keramiky.

Po oslobodení Československa pomohol Kostkovi ÚĽUV. Umožnil mu zaopatriť si novú elektrickú pec. Kostka si musel zvykať na novú technológiu, čo sa mu aj podarilo a dosiahol nové úspechy pri výrobe svojej majoliky. Technicky uľahčená práca mu napomohla k umeleckému rozvoju aj vo vyššom veku. Skúmal a vylepšoval technológiu vypaľovania, prispôsoboval jej tvary a farby. Nové výrobky boli bezchybné, ich farby svieže a glazúra mala bezchybný lesk. Napriek zhoršenému zdraviu neprerušoval svoju prácu až do poslednej chvíle. 28. júla 1951 vo veku nedožitých 73 rokov skonal v bratislavskej nemocnici.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Svoju figurálnu tvorbu vystavoval na svetovej výstave vo Viedni (1873), na „Národopisnej výstave českoslovanskej“ v Prahe (1895), na Miléniovej výstave v Budapešti (1896) a na svetovej výstave v Bruseli (1897), kde získali aj ocenenie.

V roku 1927 dostal uznanie vo forme diplomu na Svetovej výstave v Paríži.

V roku 1940 skupina výtvarníkov a spisovateľov zorganizovala v „Bratislavskom umeleckom múzeu“ prvú súbornú výstavu Kostkových prác. Nachádzali sa na nej všetky jeho najlepšie práce. Vtedajšia kritika označila tieto diela ako "básne v hline".

V roku 1946 bol Ferdišovi Kostkovi udelený titul národný umelec.

Na jeho náhrobku v Stupave je umiestnená jeho busta, ktorá je dielom akademického sochára Jozefa Kostku, jeho synovca.

V jeho dome bolo v roku 1968 zriadené múzeum pod názvom „Múzeum Ferdiša Kostku“[3]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ferdiš Kostka, Alžbeta Güntherová-Mayerová, vydavateľ Tvar, 1953, 113 strán
  • Ferdiš Kostka, Národní Umelci – Zväzok 1, Pavol Michalides, vydavateľ Pallas, 1977, 190 strán
  • Artiste national Ferdiš Kostka, Art créateur slovaque – Zväzok 2, autori Ferdiš Kostka, Rudolf Fabry, vydavateľstvo Tatran, 1950, 44 strán

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. záznam o narodení a krste v matrike farnosti Stupava
  2. a b GREGUŠ, Milan. Ferdiš Kostka, dedič stáročnej tradície [online]. ÚĽUV, 2009, [cit. 2012-11-14]. Dostupné online.
  3. Múzeum F. Kostku

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ferdiš Kostka na českej Wikipédii.