Fobos 1

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
1988-058A – Fobos 1
Prevádzkovateľ:ZSSR, NPO im. S. A. Lavočkina
Výrobca:ZSSR, NPO im. S. A. Lavočkina
Typ misie: planetárna sonda
Dátum štartu:7. júl 1988
Kozmodróm:Bajkonur
Nosná raketa:Proton-K/D-2
Zánik:nie (nesledovaná)
NSSDC ID:1988-058A
Kat. číslo:19281
Hmotnosť:6 200 kg
uprav

Fobos 1 (po rusky Фобос-1, v západných jazykoch prepisované ako Phobos 1) bola planetárna sonda, určená na prieskumu planéty Mars a jej mesiaca Fobosu. Postavilo a prevádzkovalo ju NPO im. S. A. Lavočkina (НПО им. С. А. Лавочкина), Chimki, Moskovskaja obl., RSFSR (ZSSR). Vedeckú náplň projektu koordinoval výskumný ústav Institut kosmičeskich issledovanij AN SSSR (Институт космических исследований АН СССР), Moskva (SSSR) a Rada programu INTERKOSMOS.

Popis sondy[upraviť | upraviť zdroj]

Trojosovo stabilizovaná planetárna sonda typu 1F (výr. č. 101) s priemerov 1,6 m a výškou 2,5 m sa skladala z hlavnej pretlakovej sekcie toroidného tvaru obsahujúcej elektronické vybavenie rozmiestnené okolo modulárnej experimentálnej časti valcovitého tvaru. Elektrické systémy boli napájané z dvoch panelov slnečných batérií s rozpätím 10 m situovaných symetricky k hlavnému telesu sondy. K spodnej časti sondy boli pripevnené štyri guľové nádrže obsahujúce pohonné látky (hydrazín) motorov riadenia orientácie a korekčného motora pre úpravy obežnej dráhy. Hlavný motor pre navedenie na dráhu okolo Marsu bol po skončení činnosti odhodený. Celkom 24 motorčekov s ťahom 50 N a 4 motorčeky s ťahom 10 N boli pripojené čiastočne ku guľovým nádržiam, na telese sondy a k panelom slnečných batérií. Stabilizačný systém používal orientáciu na Slnko a hviezdu Canopus a mal za úlohu zaistiť smerovú odchýlku menšiu ako ±1° a stabilitu orientácie lepšiu ako ±0,005°/s. Stabilizácia na Slnko nemala byť horšia ako 0,5° pri maximálnej uhlovej rotácii 0,3°/s.

Hlavnými úlohami sondy boli:

  • skúmať medziplanetárne prostredie;
  • pozorovať Slnko;
  • študovať chovanie plazmy v okolí planéty Mars;
  • skúmať povrch a atmosféru planéty Mars;
  • skúmať chemické, mechanické a magnetické vlastnosti povrchu mesíca Fobos.
Kresba sondy Fobos

Vedecké prístroje[upraviť | upraviť zdroj]

Prístrojové vybavenie bolo výsledkom širokej medzinárodnej spolupráce a tvorilo ho:

  • súbor prístrojov pre slnečný výskum:
    • koronograf na pozorovanie štruktúry a dynamiky vonkajšej slnečnej atmosféry TEREK v röntgenovom obore 0,5 – 0,6 a 17 – 30 nm a vo viditeľnom obore 400 – 600 nm (36 kg) (ČSSR, ZSSR); – iba na Fobos 1
    • röntgenový fotometer RF-15 na pozorovanie slnečnej aktivity v röntgenovom obore 2 – 4 a 4 – 8 keV (6 kg) (ČSSR, ZSSR);
    • detektory na sledovanie slnečného ultrafialového žiarenia v štyroch oblastiach 0,3 – 130 nm SURF (3,60 kg) (ZSSR);
    • detektory VGS (2,30 kg) a LILAS (5,90 kg) na štúdium kozmických a slnečných zábleskov gama žiarenia 0,1 – 10 MeV a 3 keV-1 MeV (Francúzsko, ZSSR);
    • fotometer IPHIR na pozorovanie štruktúry a dynamiky vonkajších vrstiev slnečnej atmosféry (6,30 kg) (ESA, Francúzsko, Švajčiarsko, ZSSR);
  • súbor prístrojov na výskum častíc, polí a vĺn v kozmickom priestore:
    • spektrometer na štúdium magnetosféry Marsu ASPERA (Automatic Space Plasma Experiment with Rotating Analyzer) (8,70 kg) (Fínsko, Švédsko, ZSSR);
    • elektrostatické analyzátory na meranie charakteristík slnečného vetra v ionizovanom prostredí pri Marse SOVIKOMS (8 kg) (Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, ZSSR);
    • spektrometer na štúdium slnečného vetra TAUS (8 kg) (Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, ZSSR);
    • spektrometer na štúdium energií a hustoty nízkoenergetických iónov a elektrónov v medziplanetárnom priestore a pri Marse AEG-F (ZSSR, Maďarsko);
    • spektrometer na výskum slnečného kozmického žiarenia s vysokou energiou LET (ZSSR, Nemecko, ESA);
    • spektrometer na výskum slnečného kozmického žiarenia s nízkou energiou SLED (5,40 kg) (ZSSR, Nemecko, ESA);
    • magnetometer a sondy na štúdium plazmových vĺn, elektrických a magnetických polí APV-F (ČSSR, Poľsko, ZSSR, ESA);
    • magnetometre na štúdium magnetických charakteristík Marsu a Fobosu MAGMA (Magnetic Fields near Mars) (4,50 kg) a FGMM (Flux Gate Magnetometer Mars) (5,10 kg, 4.30 W) (Rakúsko, ZSSR, NDR);
  • komplex pre planetárny výskum:
    • aktívne aparatúry:
      • hmotnostný spektrometer vybavený aktívnym laserom na určenie zloženia povrchovej vrstvy Fobosu pomocou impulzného odparovania povrchu LIMA-D (Lasernyj Impulznyj Mass Analizator – Distancionnyj) (81,50 kg) (Rakúsko, Bulharsko, NDR, ZSSR, Nemecko, Fínsko, ČSSR);
      • iónové delo s hmotnostným analyzátorom slúžiace na výskum zloženia tenkej povrchovej vrstvy Fobosu DION (23,90 kg) (ZSSR, Francúzsko, Fínsko);
      • rádiolokátor RLK (40,90 kg) na štúdium dielektrických vlastností povrchu Marsu (experiment GRUNT) a pre sondáž Marsovej ionosféry (experiment PLASMA);
    • pasivne aparatúry:
      • spoločne pracujúci komplex, ktorý tvoria:
        • infračervený rádiometer TERMOSKAN (ZSSR);
        • rádiometer, rádiospektrofotometer a spektrometer KRFM-ISM (Francúzsko, ZSSR);
        • gama spektrometer GS-14 na meranie prirodzenej emisie regolitu Marsu a Fobosu (ZSSR);
        • neutrónový detektor IPNM (12 kg) zisťujúci prítomnosť vody viazanej v mineráloch (ZSSR);
        • videospektrometrický komplex VSK (51,70 kg) v experimente FREGAT; je tvorený troma televiznými kamerami, spektrometrom a pamäťovým zariadením. Každá kamera pracuje v inom spektrálnom obore. Predpokladané rozlíšení je až 0,05 m vo vzdialenosti 50 m pri zornom poli 25×19 m (NDR, Bulharsko, ZSSR);
        • spektrofotometer/interferometer AUGUST (18,10 kg) na chemickú analýzu atmosféry Marsu (Francúzsko, ZSSR);
      • kontaktné zariadenia:
        • autonómna stanica DAS (Dolgoživujuščaja Avtonomnaja Stancija) alias LAL (Long-term Automated Lander) (30 kg) tvaru trojbokého hranola. Po priblížení k Fobosu sa mala oddeliť a dopadnúť na mesiac, na ktorý sa mala ukotviť tyčou penetrátora. Stanica bola napájaná zo slnečných batérií a mala vysielať na Zem počas 1 roka vedecké a telemetrické informácie. Rádiových signálov na frekvencii 1672 MHz sa malo využiť na presné meranie vzdialenosti stanice od Zeme a uhlovej polohy vzhľadom na kvazary. Výsledky sa mali použiť k čo najpresnejšiemu určeniu dráhy Fobosu a k overeniu všeobecnej teórie relativity. Na stanici bola nasledujúca aparatúra:
          • spektrometer na analýzu povrchovej vrstvy Fobosu (ZSSR, NSR);
          • seizmometer na registráciu otrasov Fobosu (ZSSR);
          • televízna kamera na pozorovanie mikroštruktúry povrchu (ZSSR, Francúzsko);
          • penetrometer RAZREZ na zistenie fyzikálnych a mechanických vlastností povrchovej vrstvy (ZSSR);
          • tepelné senzory na kotve pentrátoru (ZSSR);
          • optický detektor merania slnečného uhla, palubný mikroprocesor (ZSSR, Maďarsko) a rádiový systém (ZSSR, Francúzsko) na meranie libracií Fobosu a zmien elementov jeho dráhy;

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Sonda bola vypustená 7. júla 1988 o 17:38:04,306 UTC nosnou raketou typu Proton-K/D-2 z kozmodrómu Bajkonur. Počas preletu medziplanetárnym priestorom od Zeme k Marsu boli skúmané vlastnosti prostredia, kozmické žiarenie a žiarenie Slnka.

Koncom augusta 1988 bola na sondu vyslaná pravidelná dávka povelov, ktorá mala okrem iného zapnúť gama spektrometer. Vzhľadom na to, že v riadiacom stredisku bol v tom čase pre poruchu odstavený sálový počítač, na ktorom sa mala pomocou pozemného duplikátu sondy preveriť správnosť povelovej dávky, bola dávka odoslaná bez tejto kontroly. Zhodou okolností v nej však chýbal povel prepájajúci časť dávky zo služobného systému na vedecké prístroje. V dôsledku toho bol povel na zapojenie gama spektrometra interpretovaný sondou ako povel k úplnému vypnutiu palubných systémov sondy. Sonda prestala byť orientovaná na Slnko, jej akumulátorové batérie sa vybili a tak pri ďalšej pravidelnej seanse 2. septemmbra 1988 sa pozemnému stredisku už nepodarilo nadviazať spojenie. Pokusy o obnovenie spojenia so sondou pokračovali neúspešne až do konca októbra 1988. Dňa 3. novembra toho istého roka bol Fobos 1 definitívne prehlásený za stratený.

Sonda už ako mŕtve teleso preletela okolo Marsu 23. januára 1989 a pokračovala v lete medziplanetárnym priestorom.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]