Georges Jacques Danton

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Georges Jacques Danton
francúzsky politik
francúzsky politik
Narodenie 26. október 1759
Arcis-sur-Aube, Francúzsko
Úmrtie 5. apríl 1794 (34 rokov)
Paríž, Francúzsko
Podpis Georges Jacques Danton, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Georges Jacques Danton
(plné texty diel autora)
Commons Spolupracuj na Commons Georges Jacques Danton

Georges Jacques Danton (* 26. október 1759, Arcis-sur-Aube – † 5. apríl 1794, Paríž, popravený) bol vedúca osobnosť ranej fázy Veľkej francúzskej revolúcie.

Narodený 26. októbra 1759 v Arcis-sur-Aube v severovýchodnom Francúzsku. Zomrel 5. apríla 1794 v Paríži na Námestí Revolúcie, dnes Námestie Svornosti (Place de la Concorde), sťatý gilotínou. Bol advokátom a politikom. Jedna z najvýznamnejších postáv Veľkej francúzskej revolúcie. Spoločne s Maratom založil Klub cordelierov v apríli 1790. Istý čas prefektom Parížskej obce (Komúny). Minister spravodlivosti (1792) . Neskôr člen Konventu (6. septembra 1792), vzdal sa postu ministra. Autor návrhov na vznik Revolučného tribúnu a Výboru pre verejné blaho (1793).

V Konvente patril medzi montagnardov (Hora). Od roku 1793 bol členom Výboru pre verejné blaho a vystupoval proti hebertovcom a jakobínom.

V roku 1794 ho spolu s ďalšími cordeliérmi obvinili z korupcie a iných previnení, na príkaz Výboru pre verejné blaho ho zatkli a spolu Camillom Desmoulinsom (novinárom a priateľom z mladosti), odsúdili a popravili.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Bol výrečný. Ako Mirabeau bol mohutný a škaredý, poznačený kiahňami. „Príroda,“ vravel, „mi dala do vienka atletickú postavu a drsnú tvár slobody.“ Tento inteligentný Porthos mal vášne rovnako výrazné, ako boli jeho rysy. Miloval Paríž, život, svoju ženu. Z času na čas potreboval chvíle na odpočinok a na lásku. Ako advokát kráľovskej rady hovoril už od roku 1788: „Čo nevidíte, ako sa blíži lavína?“ Ako realista sa vrhol do revolúcie, v úspech ktorej veril. Nebol vedome nepriateľom monarchie, ani vlastníctva, ani cirkvi. Bol skôr dobromyseľný. „Narodil sa mierny, citlivý a plachý.“ Na strednej škole vynikal v slohu. Návšteva u Rosseaua ho poznamenala na celý život. „Za ctižiadostivcom a machiavellistom sa skrýval utopista a fanatik svojej chiméry.“ Ale aj keď používal slovník Spoločenskej zmluvy, nebolo v Maximilianovi nič z Jean Jacquesovej skutočnej nehy. Jeho krátkozraké zelené oči, jeho tvár „rozčúlenej mačky“, jeho ľadový veľknažský výraz, jeho intelektuálna arogancia, jeho viera vo vlastnú neomylnosť, jeho zámerné perfídne obviňovanie vytvárali okolo neho priestor samoty a hrôzy. Napriek tomu imponovala jeho pevnosť. „Robespierre dôjde ďaleko,“ povedal Mirabeau, „verí všetkému, čo hovorí.“ Danton miloval lásku, Robespierre miloval len sám seba a rovnosť – pre tých ostatných. Danton miloval bitku, Robespierre pochvaľovanie. Danton bol až príliš prístupný, Robespierre nepodplatiteľný. Danton si tykal so všetkými priateľmi, Robespierre tykal len ľudu, ktorý obdivoval Robespierrové cnosti, jeho čistotu a poctivosť, tým viac, čím menej sa s nimi u iných stretával. Danton podporoval Robespierra, ktorý sa o jeho silu opieral, pretože ju potreboval, ale rozčuľovala ho „obhrublosť toho titána“ a už pomýšľal na to, ako sa bez neho obísť.

Danton a jeho súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Danton sa narodil 26. Októbra 1759 v Arcis-sur-Aube v rodine okresného prokurátora, Jacquesovi Dantonovi, a Mary Camos v malomestskej nezámožnej rodine. Mal dva a pol roka, keď mu zomrel otec. Matka sa po ôsmich rokoch znovu vydala za majiteľa práčovne. Ako o študentovi o ňom jedni tvrdili, že ničím nevynikal, iný zase, že bol šikovný žiak a horlivý čitateľ Danta, Shakespearea, Corneilla, Rabelaisa.

Sedem rokov bol pisárom u právneho zástupcu Vinota v Paríži. V roku 1787 si ako dvadsaťosemročný kúpil za požičané peniaze úrad advokáta v Kráľovskej rade a oženil sa s Antóniou Gabrielou Charpentier, dcérou zámožného kaviarnika a kontrolóra nájmov, mali troch synov. Zomrela 10. Februára 1793. Danton sa znova oženil. Vzal si 16-ročná dcéru Marc-Antoine Gelýho, člena Klubu cordelierov, Louise Sébastienne Gély. Pri výkone advokátstva skvele zdokonalil svoje rečnícke schopnosti a čoskoro sa preslávil ako obávaný protivník na súde. Dokonale poznal zvykové právo aj životný štýl doby. 20. apríla 1791 sa Danton vzdal advokátstva. V r. 1794, pred tým než šiel na gilotínu, bol statkárom v aubskom kraji. Rýchly vzrast jeho majetku budil pohoršenie v aubskom kraji.

Danton bol človek, ktorý mál rád dobré jedlo, ženy a hlučné zábavy. Podľa pamätníkov mal postavu Herkulesa a ramená ako Atlas, buldočí vzhľad, opuchnuté líca, silnú spodnú čeľusť a tvár znetvorenú kiahňami. Vlasy mal tmavé, väčšinou rozježené, nos krátky a široký, pery plné. Potrpel si na prudké široké gestá, hlas vedel rozozvučať ako keby v neobmedzenom rozpätí. Aj keď sa vedel vyjadrovať vzletne hovoril často hrubo.

Danton, politika, revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Od počiatku revolúcie sa hlásil k demokratom, dokonca k občianskej ľavici. Zúčastňoval sa na občianskych zhromaždeniach, v sekcii Théâtre-Français, v jakobínskom klube – tam najprv chodil iba poslúchať. Vynikol v Klube cordelierov, ktorý založil v apríli 1790 spoločne s Maratom. Medzi najchudobnejšími získal Danton povesť ľudového tribúnu, ktorý podobne ako Marat, vedel predvídať udalosti. Z Klubu cordelierov vyšlo prvé volanie po súde s kráľom, po ustanovení republiky i po terore.

Celý rok 1791 strávil Danton vo vzrušujúcich polemikách; vtedy už bol nielen uznávaným rečníkom, ale aj rešpektovaným zástupcom parížskeho ľudu. Rád obhajoval prenasledovaných, vášnivo napádal dvor a hlavne La Fayetta. V diskusiách medzi jakobínmi sa stále viac vzďaľoval od Brissota, ktorý mu nejaký čas imponoval, a pridával sa k montagnardom, k ľavici klubu, ktorých vplyv stále viac rástol.

Po masakre na Martovom poli bol stíhaným zatykačom. Obvinili ho z prípravy ľudového povstania, z vyzývania ľudu k zvrhnutiu vlády a za ohováranie zaslúžilých vlastencov. Uchýlil sa do Londýna, pretože mu hrozilo väzenie, čoskoro sa však vrátil, lebo bola vyhlásená amnestia, zúčastnil sa volieb do Zákonodarného zhromaždenia a stal sa druhým prokurátorom Komúny. August 1791 bol mesiacom Dantona do vysokých úradov.

Zúčastňoval sa všetkých vystúpení proti kráľovi, ktorého označovali za „ nepriateľa ľudu aj Francúzska, s ktorým je potrebné sa rozlúčiť na popravisku“. Aj keď si stále zachovával svoju rozhodnosť a radikálny postoj a názory, upútal pozornosť girondistov. To už bol parížskym prefektom (niečo, ako dnešný predseda administratívnej rady).

Keď 10. augusta 1792 padla monarchia, Danton prežíval dilemu. Bol zmätený z trojvlády, ktoré sa vytvorilo v direktoriáte Komúny, Zákonodarného zhromaždenia a Výkonnej rady. Tam bol totiž Danton ako jediný člen Komúny, v tej dobe tvorenej 288 členmi, povolaný 11. augusta, hneď po suspenzovaní kráľovskej moci. Stal sa ministrom spravodlivosti, poslancom po boku girondistov.  19. augusta vtrhli do Francúzska Prusi. Danton ako minister spravodlivosti odvolávala a menoval nových generálov, ktorý horeli za revolúciu, začal čistky aj na úradoch a zatýkal podozrivých. Nebál sa teroru, ktorý začal po vyhlásení hesla „ Do zbrane občania, do zbrane, nepriateľ je pred našimi bránami!“ Tento krát nie len zámky, ale aj fary, kláštory a dokonca aj väzenia neunikli ľudu, ktorý vzal spravodlivosť do vlastných rúk. Danton tomu ako minister spravodlivosti nebránil. Nechal sa počuť, že „tento prostriedok je nevyhnutný pre verejné blaho. Žiadna ľudská moc nemôže predsa zadržať hnev ľudu“.

6. septembra 1792 bol zvolený členom Konventu, preto sa vzdal funkcie ministra spravodlivosti a naplno sa venoval poslaniu, po ktorom roky túžil. Tím začalo najdiskutovanejšie a najrozpolupnejšie obdobie jeho života. Bol obviňovaný z korupcie a napomohla tomu aj žaloba girondistov. Danton bol stále politikom montangardov, hoci sa o ňom tvrdilo, že sa najlepšie cítil v strede medzi girondistami a monargardmi. Predovšetkým však bol členom triumvirátu jakobínov spolu s Robespierrom a Maratom. Vedenie však existovalo len de facto, nie de iure, a tak vo chvíli, keď rozpory medzi oboma politickými skupinami vrcholilo, ustúpilo do úzadia. Vtedy začal byť Danton Robespierrovi definitívne podozrivý, pretože sa z času na čas choval ako príslušník „plaine“ (roviny) či „marais“, tretej strany Konventu, presláveného „bahna“ ktoré nakoniec každého pohltí.

17. januára 1793 sa Danton zúčastnil hlasovania v Konvente, kde sa 361 hlasmi proti 360 rozhodlo, že Ľudovít XVI. Bude okamžite popravený. Hlasoval za bezpodmienečnú smrť. Tu sa girondisti snažia získať prevažnú časť Konventu na svoju stranu a hovoria o „despotizme slobody“. Danton vystupuje proti nim, vyzýva členov Konventu, aby sa poučili z chýb minulosti. Navrhuje vytvorenie výnimočného tribunálu, ktorý „bez odvolania bude súdiť každú kontrarevolučnú akciu, každý útok na slobodu, rovnosť, jednotu, na nedeliteľnosť Republiky, na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť štátu a tiež na všetky spiknutia smerujúce k znovunastoleniu kráľovstva“. Tiež žiada, aby sa zakladali výbory revolučnej bdelosti, zriadené neskôr dekrétom z 21. Marca 1793. Stáva sa spolutvorcom a tiež členom ustanoveného Výboru verejného blaha, ktorý otvoril cestu k moci montangardom.

Až do 2. Júna 1793, keď bol Konvent národnou gardou prinútený ohlásiť zatknutie 29 poslancov „červených čiapok“ a dvoch ministrov – Clavièra a Lebruna – stál Danton opäť po boku Robespierra a Marata. No potom, čo sa Danton pokúsil dohodnúť mier s girondistami na vidieku, stratil dôveru svojich spolupracovníkov a najmä Robespierrovu. Danton odstúpil z Výboru verejného blaha. Ani v jakobínskom klube už nebol rovnoprávnym členom a dokonca aj v Konvente sa šírili reči o jeho nečestnosti. Odišiel.

24. a 25. septembra sa pokúsil zvrhnúť Robespierra, ktorý bol už niekoľko dní chorý a unavený z nepretržitých sporov s radikálmi zoskúpených okolo Jacquesa-Reného Héberta, a získať moc. 25. Septembra bol Výbor verejného blaha napádaný v Konvente z každej strany, pokiaľ neprišiel Robesierre a neobhájil Výbor aj seba. Danton odchádza na dovolenku do svojho rodiska Arcis-sur-Aube.

Dantonisti a Dantonova smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Danton sa začína pohrávať s myšlienkou, že zavolá späť emigrantov, prepustí podozrivých z väzenia, zastaví teror a vyhlási všeobecnú amnestiu. Vo svojich úvahách prichádza k záveru, že musí pripustiť možnosť obnovenia starých poriadkov, v rátane monarchii. Jeho návrhy už kolujú po Francúzsku a predstavitelia umiernenej rojalistickej emigrácie, La Fayette a vojvoda de Chartes, neskôr kráľ Ľudovít Filip, ich dychtivo sledujú.

Danton sa tak v očiach ozajstných revolucionárov beznádejne skompromitoval. Spojí sa s konštitucionalistami, tak sa nazývali členovia bývalého Ústavodarného zhromaždenia, a nedávno porazenými girondistami a mobilizuje všetkých cordelierov. Tak vznikne spiknutie „dantonistov“.

Vnoci z 13. Na 14. Marca 1794 sú zatknutý všetci zostávajúci vodcovia cordelierov a za desať dní skončili pod gilotínou. Danton s Desmoulinsom, ktorý bol priateľom Robespierra a zároveň „dantonista“, vystúpia verejne proti Výboru verejného blaha a obvinia ho z utlačovania vlastencov a utlačovaných. Skoro ráno 30. marca sú obaja zatknutí.

Na súde sa Danton hájil odvážne a obratne, hoci trochu teatrálne. Jeho obhajobe chýbala presvedčivosť. „Ja, že som bol zapredaný Mirabeauovi?“ vykríkol. Ale existuje Mirabeauov list Lamarckovi, ktorý bol neskôr objavený a obviňuje Dantona. „Ja, že straním rojalistom?“ Ale podľa svedectva La Fayetta a Ľudovíta Filipa im to sám povedal. Proces bol verejný. Už v prvom vystúpení Danton zaútočil na svojich nepriateľov: odsúdil vraždenie vlastencov a potláčanie slobody umlčaného ľudu a na sudcov obrátiac sa na preplnenú súdnu miestnosť hromovým hlasom vybuchol: „Nech sa ukážu tí, ktorí ma v skutočnosti obžalovali a ja ich obrátim navnivoč!“ Predseda súdu Herman a štátny žalobca Fouquier-Tinville zostali úplne bezmocní, situáciu zachránil až Saint-Just, keď podľa vtedajších zákonov zakázal obžalovaným pokračovať v ďalšej obhajobe.

Celý proces sa potom zvrhol na osočovanie obžalovaných. Výrok súdu - trest smrti gilotínou neprekvapil nikoho. Dantonové posledné slová boli: „Umriem bez výčitiek a hanby.“ Keď potom ráno 5. Apríla 1794 prechádzala kára smrti s Dantonom na popravisko popri domu truhlára Duplaya, kde býval Robespierre, Danton pozrúc do jeho okien hromovým hlasom zakričal: „Maximillien, čoskoro pôjdeš za mnou.“ Na popravisku povedal katom, nech ukážu je ho hlavu davu, aby to stálo za to.

Danton a Robespierre[upraviť | upraviť zdroj]

Danton je postava francúzskej revolúcie, ktorá býva často idealizovaná na úkor iných postáv a zvlášť na úkor postavy menom Maximilián Maria Isidor de Robespierre. Títo dvaja sú často braní ako rivali, muži diametrálne rozdielnych pováh. Extrovertný Danton a trochu introvertný Robespierre. No ani mnohé rozdiely im nebránili byť priateľmi. Svedčí o tom jeden dochovaný list, ktorý napísal Robespierre Dantonovi po tom, čo Dantonovi umrela žena: „Ak ti môže v nešťastí, ktoré je schopné otriasť dušou, akou je tá tvoja, dať nejakú útechu istota, že máš milujúceho a oddaného priateľa, tak ti ju ponúkam. Milujem ťa viac než predtým láskou, ktorá potrvá až do smrti.“ Neexistuje iný Robespierrov list, ktorý vyjadruje tak vrelú náklonnosť k nejakej ľudskej bytosti. Pre Dantona, muža svojho druhu, pociťoval rovnako ako obdiv, tak aj priateľstvo.

Danton tiež považoval Robespierra za svojho priateľa, zvlášť po Maratovej smrti. Na istý čas bol boli najlepšími druhmi v zbrani. Vzájomne sa doplňovali ako právnici a v zhode vystupovali vo všetkých dôležitých okamihoch revolúcie. Ešte v Konvente spojili svoje sily, aby rozbili spiknutie girondistov. Už vtedy však Danton predsa len niekedy váhal a Robespierre mal vážny dôvod k premýšľaniu. Nie je pochýb o tom, že Danton podporil Robespierra vždy, keď to prospievalo jeho možno úprimným, ale politickej kariére podriadeným zámerom, zatiaľ čo Robespierrovi boli takéto pohnútky cudzie.

Preto sa asi aj rozišli. Robespierre sa dlho snažil nepočúvať a ignorovať všetky reči, ktoré kolovali o Dantonovi a očierňovali ho, mnohokrát i oprávnene, no nakoniec to už nezvládol. Dal si dokopy všetky situácie, v ktorých sa Danton zachoval nepochopiteľne, dvojtvárne a po tom, čo sa snažil dohodnúť so girondistami, pokusu o zvrhnutie jeho osoby a ďalších úvahách o povolaní emigrantov a vyhlásení amnestie, bol Robespierre presvedčení o Dantonovej nelojálnosti voči veciam revolúcie, preto sa rozhodol zakročiť a pre vyššie ciele – revolúciu, republiku a národ, Dantona odstrániť.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • MAUROIS, André. Dejiny Francúzska
  • BASZKIEWICZ, J. Francúzska revolúcia 1789-1794 občianska spoločnosť. Preklad J. Roháč. Bratislava : Obzor, 1989. 370 s.
  • HOTMAR, J. Dobrodružství Velké revoluce 1789-1799. Praha : Nakladateľstvo Panorama, 1989. 408 s. ISBN 80-7038-035-7.
  • HURČÍK, S. Rebel revolúcie. Georges Jacques Danton. In: Historická revue 15, 2004, č. 5-6, s. 22-25.
  • KORNGOLD, R. Robespierre a čtvrtý stav. Praha : Nakladatelské družstvo Máje, 1948. 357 s.
  • NEUMANN, S. K. Francouzska revoluce. Populární dějiny bojů francouzské společnosti na sklonku 18. století : Díl druhý. Zápas s občanskou reakcí. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1929. 532 s.
  • NEUMANN, S. K. Francouzska revoluce. Populární dějiny bojů francouzské společnosti na sklonku 18. století : Díl třetí. Zápas s demagogií a korupcií. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1930. 532 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]