Hégias z Atén
Hégias alebo Hégésias (starogr. Ἡγίας, Ἡγησίας) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[1][2][3]
Hégias, aténsky sochár z 1. štvrtiny 5. stor. pred Kr.,[1] bol podľa Pausania súčasníkom sochárov Onata a Agelada.[4] Plínius uvádza, že bol činný v období 83. olympiády (448 – 444 pred Kr.), a to v období keď pôsobili Feidias, Alkamenes, Kritios a Nésiótes.[5][6] Plíniov omyl je evidentný v tom, že Hégias, Kritios a Nésiótes na jednej strane a Feidias a Alkamenes na strane druhej, tvoria dve skupiny umelcov, ktoré sú z chronologického a umeleckého hľadiska celkom odlišné.[3]
V antike sa za učiteľa Feidia považoval Hégias[7] a inokedy známejší Ageladas z Argosu. Podľa mnohých znalcov jeho učiteľom bol pravdepodobnejšie Hégias. Feidias zrejme odpracoval svoje učňovské roky v Aténach koncom 70. rokov 5. stor. pred Kr., možno na prácach, ktoré si objednal Kimón. Plínius uvádza Hégia medzi sochármi tvoriacimi z bronzu, ale je možné, že pracoval aj s mramorom, ako napr. Anténor. Feidias sa teda mohol od neho naučiť obe tieto sochárske techniky.[8]
Nezachovali sa od neho žiadne sochárske diela. Na Akropole v Aténach sa ale našli dva podstavce[6] so signatúrami Ἑγίας εποίεσεν (Hégias zhotovil), ktoré boli pôvodne základňami bronzových sôch. Znalci oba nápisy na podstavcoch podľa typu písma datujú do obdobia tesne pred rokom 480 pred Kr.[9][10][11] Plínius uvádza, že Hégias bol autorom sôch bohyne Atény a Pyrrha (syna Achilla,[2] tiež známeho ako Neoptolemos [12]) a rovnako chválené boli jeho sochy chlapcov na dostihových koňoch, nazývaných kelétizontes (akrobatickí džokeji), a tiež jeho Castor a Pollux, ktorí v období rímskeho cisárstva stáli pred chrámom Jupitera Hromovládcu v Ríme, od Hégésia, (Hégias alebo Hégésias, mená, ktoré Plínius uviedol oddelene, sa zvyčajne považujú za mená toho istého umelca[2][6]) ako to ďalej uviedol Plínius, bola socha Hérakla v rímskej kolónii Parium (v Malej Ázii).[2][13]
Lukianos zaznamenal, že sochy Hégésia, Kritia a Nésióta, boli zhotovené v archaickom štýle (neskoroarchaickom), že boli ešte obmedzené vo výraze, drsnejšie, v strnulej póze, hoci precízne vypracované (z dôvodu konzervatizmu sa začiatkom 5. stor. pred Kr. ešte sčasti zachoval tradičný archaický štýl[14]).[15] Quintilianus uvádza, že jeho diela pripomínali etruské sochy.[16]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 417.
- ↑ a b c d J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece: Sources and Documents. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 35.
- ↑ a b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Hegias 1 [1]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 159.
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34, 49. [2]
- ↑ a b c Carol C. Mattusch. Greek Bronze Statuary. Ithaca : Cornell University Press, 2019. ISBN 978-15-0174-606-2. S. 142.
- ↑ Dión Chrysostomos, Orationes, 55, 1. [3]
- ↑ Όλγα Παλαγιά, J. J. Pollitt, Department of Classics, Yale University Staff. Personal Styles in Greek Sculpture. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. ISBN 978-05-2165-738-9. S. 23.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG I³ 702 [4]
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica Raubitschek, DAA 94 [5]
- ↑ Hendrik Svenson-Evers. Die griechischen Architekten archaischer und klassischer Zeit. Frankfurt am Main : F. Lang, 1996. ISBN 978-36-3148-392-3. S. 167.
- ↑ Keith Rutter. Word And Image In Ancient Greece. Edinburgh : Edinburgh University Press, 2020. ISBN 978-07-4867-985-0. S. 65.
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34, 78. [6]
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 81.
- ↑ Lukianos, Rhetorum praeceptor, 9. [7]
- ↑ Marcus Fabius Quintilianus, Instituto Oratoria, XII, 10, 7. [8]