Alkamenes (sochár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ares Borghésky, rímska kópia originálu z rokov cca 420–410 pred Kr., Musée du Louvre

Alkamenes alebo Alkamenés (starogr. Ἀλκαμένης, lat. Alcamenes) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[1]

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Sochár Alkamenes pochádzal zrejme z Atén. Na vrchole bol asi v rokoch 440400 pred Kr. Bol žiakom a neskôr súperom slávneho sochárskeho majstra Feidia. Pracoval v Aténach, alebo neďaleko nich a je známych asi 12 jeho diel, z ktorých mnohé boli kopírované Rimanmi. Zhotovoval hlavne mramorové sochy bohov, ale pracoval i s bronzom, zlatom a slonovinou.[1] Už v staroveku ho zaraďovali medzi najväčších umelcov svojej doby.[2]

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

Alkamenovi sa z následne uvedených 12. diel možno neprávom pripisuje západný štít Diovho chrámu v Olympii a súsošie Prokny a Itya na aténskej Akropole.[1]

Afrodita v Záhradách[upraviť | upraviť zdroj]

Afrodita v Záhradách sa zachovala v niekoľkých kópiach. Ide o známu sochu pripisovanú Alkamenovi, slávnu už v staroveku. Kópia jej hlavy sa nachádza v múzeu v Tripolise. Jej výraz je pokojný a podľa účesu pripomína niektoré sochy Parthenónu.[3] Staroveký autor Lukianos pri opise ako by mala vyzerať dokonalá socha Afrodity uviedol, že jej ruky by mali byť tvarované podľa Alkamenovej Afrodity.[4]

Plínius opísal sochársku súťaž o zhotovenie krajšej Afrodity medzi Alkamenom a Agorakritom, tiež žiakom Feidia, v ktorej si palmu víťazstva odniesol Alkamenes.[5] Pausanias o tejto soche zaznamenal:„O štvrti zvanej Záhrady Aténčania nehovoria nič zvláštneho, práve tak ako nehovoria nič o chráme Afrodity, ba ani o soche Afrodity, ktorá stojí v blízkosti svätyne. Jej socha má podobu kvádra ako hermovky, nápis na nej hlása, že je Nebeská Afrodita (Urania) najstaršia z bohýň Osudu zvaných Moiry. Socha Afrodity v Záhradách je dielo Alkaména a patrí k najpozoruhodnejším aténskym pamiatkam.[6] Štvrť v Záhradách (Képoi) sa nachádzala v juhovýchodnej časti mesta, južne od chrámu Dia Olympského (Olympieia) pri rieke Ilisos.[7] Aténsku Afroditu Nebeskú považovali za najstaršiu z Moir, bohýň osudu, dcér Krona a Euónymy, a za sestru Erínyí.[6]

Západný štít Diovho chrámu v Olympii[upraviť | upraviť zdroj]

Sochy zo západného štítu Diovho chrámu, Archeologické múzeum v Olympii

V polovici 5. storočia pred Kr. zhotovili pre veľký olympijský chrám, venovaný Diovi, dva prekrásne monumenálne sochárske súbory. Grécky historik Pausanias vo svojej sprievodcovskej príručke po Grécku uvádza, že západný šít chrámu vyzdoboval Alkamenes a východný Paiónios.[8] Výzdoba západného štítu znázorňovala boj, ktorý nasledoval po svadbe kráľa Peiritooa, keď kentaurovia, prítomní na svadbe, podnecovaní nahnevaným bohom vojny Areom, chceli uniesť ženy, ale premohli ich Lapithi vedení Théseom, Peiritoovým priateľom, ktorý mu svojho času pomáhal pri únose krásnej Heleny. Apolón je rozhodcom tohto zápasu, dvíha ruku, aby rozhodol o víťazstve.[9]

Prestavbu Diovho chrámu financoval významný aténsky rod Alkmeonovcov, v tom čase v exile, a zrejme preto bola na západnom štíte zobrazená práve Peiritoova svadba, v ktorej viedol Lapithov k víťazstvu ich hosť aténsky kráľ Théseus. Je prirodzené, že Alkmeonovci chceli pripomínať tento hrdinský čin a tiež zaimponovať svojim krajanom, ktorí chodili do Olympie aspoň raz za štyri roky.[9]

Podľa niektorých znalcov umenia sa Alkamenovi autorstvo výzdoby západneho štítu Diovho chrámu v Olympii pripisuje neprávom.[1]

Hermes Propylejský[upraviť | upraviť zdroj]

Kópia sochy Herma Propylejského, Archeologické múzeum v Istanbule

Socha Herma Propylejského bola podľa Pausania umiestnená pri vchode na aténsku Akropolu, zvanom Propyleje. Pausanias pripisuje autorstvo tejto sochy slávnemu aténskemu filozofovi Sokratovi, ktorého otec Sófroniskos bol sochár.[10] Nápis MDAI(A) 29 (1904) 179-186[11] na kópii tejto sochy, datovaný do 2. storočia, nájdený v Pergamone však dokazuje, že autorom sochy bol Alkamenes. Podľa odborníkov ale skutočnú podobu originálu tejto sochy z Akropole nepoznáme.[12]

Súsošie Prokny a Itya[upraviť | upraviť zdroj]

Sochy Prokny a jej syna Itya sa nachádzajú v múzeu na Akropole, pod inventárnými číslami 1358[13] a 2789[14] Štylisticky sú blízko sochám z výzdoby západnému štítu Parthenonu.[15] Súsošie Prokny a Itya stálo podľa Pausania kedysi na Akropole: „Proknu, odhodlanú usmrtiť synčeka, i samého Itya sem venoval Alkamenes.[16]

Hekaté Epipyrgidia[upraviť | upraviť zdroj]

Hekaté Epipyrgidia, rímska kópia originálu (cca 420 pred Kr.) od gréckeho sochára Alkamena, Regale Museum Antiquitatum
Socha Asklépia, kópia od Alkamena alebo Feidia z 5. stor. pred Kr., Kapitolské múzeá
Náhrobná stéla, pripisuje sa škole sochára Alkamena, cca po roku 420 pred Kr., Museo Nazionale, Neapol

Pausanias pripisuje Alkamenovi aj autorstvo aténskej sochy Hekaty Epipyrgidie: „Z bohov však Aigičania uctievajú najviac Hekatu a každoročne usporiadavajú Hekatinu slávnosť, tvrdiac, že im slávnosť zostavil Trák Orfeus. Vo vnútri okrsku je chrám, drevená socha, dielo Myrónovo, má jednu tvár a telo má tiež len jedno: podľa môjho názoru Alkamenes prvý vytvril trojitú podobu Hekaty s telami navzájom spojenými, Aténčania ju nazývajú Ochrankyňa hradu (Epipyrgidia). Stojí vedľa chrámu Niké zvanej Bezkrídla (Apteros).[17] Hekatu, bohyňu tajomných síl podsvetia a ochrankyňu kúziel,[18] oslavovali v Aténach 16. dňa mesiaca metageitnión (začiatkom septembra)[19]

Socha Area[upraviť | upraviť zdroj]

Za Alkamenovo dielo sa považuje aj Ares Borghésky z múzea v Louvru (podľa niektorých odborníkov je Alkamenovo autorstvo tejto sochy sporné) Socha znázorňuje boha vojny, nahého s helmou na hlave. Sochu pokladajú za rímsku kópiu.[3]

Súsošie Héfaista a Atény[upraviť | upraviť zdroj]

V Héfaistovej svätyni nad Agorou ("Théseion"), postavenej v 5. storočí pred Kr., stálo bronzové súsošie Héfaista a Atény, ktoré bolo zhotovené približne v roku 421 pred Kr. sochárom Alkamenom.[20] Rímsky autor Cicero uvádza, že Alkamenova socha Vulcana (Héfaista) bola v Aténach veľmi cenená. Héfaistova podoba škaredého krívajúceho boha zodpovedala tradícii ako sa tento boh zobrazoval.[21] O soche Atény nám zanechal správu Pausanias:„Za Hrniačiarskym trhom (Kerameikos) a stĺporadím zvaným kráľovské (stoa Basileos) je chrám Héfaistov. Vôbec ma neprekvapilo, že pri ňom stojí socha Atény, lebo poznám báj o Erichthoniovi. A prečo má tá Aténa modré oči, to som vypátral ako povesť pri Líbyjcoch. Podľa nich je Aténa totiž dcéra Poseidóna a Tritónskej bažiny, a preto sú jej oči modré ako Poseidónove.[22]

Héfaistov chrám patrí medzi najlepšie zachované grécke chrámy. Bol postavený v rokoch 450440 pred Kr. v dórskom slohu s iónskymi prvkami. V staroveku ho mylne prisudzovali Théseovi, odtiaľ je jeho druhý názov Théseion.[23]

Socha Dionýza[upraviť | upraviť zdroj]

Pausanias uvádza, že sa pri Dionýzovom divadle v Aténach (na juhovýchodnom svahu aténskej Akropole) v jednom okrsku nachádzali dve Dionýzove svätyne a dve sochy Dionýza. Jedna socha zvaná Eleutherská (najstaršia z dreva) a druhá, ktorú zhotovil Alkamenes zo zlata a slonoviny.[24] Z rozmerov objaveného podstavca tejto sochy, znalci mohli vypočítať, že táto socha bola vysoká od 5,5 do 6,25 metra.[15]

Socha Asklépia[upraviť | upraviť zdroj]

Alkamenova socha boha Asklépia sa podľa Pausania nachádzala v arkádskej Mantineii, a to v jednej miestnosti dvojitého chrámu rozdeleného stenou. Druhá miestosť chrámu bola zasvätená bohyni Léto a jej deťom. Ich sochy vytvoril Praxiteles.[25]

Súsošie Atény a Hérakla[upraviť | upraviť zdroj]

Súsošie predstavujúce bohyňu Aténu a hrdinu Herakla, od sochárskeho majstra Alkamena, stálo kedysi v Heraklovej svätyni v boiótskych Tébach. Pausanias zaznamenal, že to boli dve kolosálne sochy v podobe reliéfov. Tieto diela do svätyne venoval Lykov syn Thrasyboulos a tí Aténčania, ktorí s ním zvrhli vládu tridsiatich tyranov (vláda tridsiatich tyranov padla v roku 403 pred Kr.[26])[27].

Socha Héry[upraviť | upraviť zdroj]

V druhom storočí stál vedľa cesty z Faléru do Atén chrám bohyne Héry, ktorý podľa Pausania nemal dvere ani strechu. Avšak socha bohyne, ktorej autorstvo sa pripisovalo Alkamenovi, bola nepoškodená. Chrám údajne vypálil okolo roku 480 pred Kr. počas grécko-perzskej vojny Mardonios,[28] ktorý po bitke pri Salamíne stál v čele perzského vojska.[29]

Encrinomenos[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Plínia Alkamenes, žiak Feidia, ktorý tvoril z mramoru, zhotovil bronzovú sochu päťbojára zvanú Encrinomenos[30] Rovnako ako jeho majster, Alkamenes nepoužíval len jeden materiál a pracoval vo viacerých mestách. Socha bola zhotovená pre víťazného päťbojára a encrinomenos je ten, kto je vybraný pre hry.[31]

Náhrobná stéla, lúčenie Orfea a Eurydiky[upraviť | upraviť zdroj]

Náhrobná stéla predstavujúca bolestné, ale zdržanlivé lúčenie Orfea a Eurydiky je dielo, ktoré sa pripisuje škole sochára Alkamena. Je to pravdepodobne rímska kópia originálu z obdobia po roku 420 pred Kr. Podľa gréckych mýtov Orfeus, keď mu zomrela manželka Eurydiké, zostúpil do podsvetia a svojim spevom tak očaril Háda, že mu Eurydiku vrátil. Keď sa už spolu vracali na svet, Orfeus sa napriek zákazu za zaostávajúcou Eurydikou obzrel a navždy ju stratil.[32]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398.
  2. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 218.
  3. a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 123.
  4. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 164.
  5. Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 290.
  6. a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 59.
  7. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 502.
  8. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 982.
  9. a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 66-68.
  10. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 67.
  11. Mitteilungen des deutschen archäologischen Instituts. Athenische Abteilung [MDAI(A)], MDAI(A) 29 (1904) 179-186 [1]
  12. Charles Walston, Alcamenes and the Establishment of the Classical Type in Greek Art, str. 153
  13. Athen, Akropolis-Museum, 56424: Statue der Prokne aus der Gruppe mit Itys[layout=objekt_item&search[constraints][objekt][searchSeriennummer]=56424]
  14. Athen, Akropolis-Museum, 56425: Statue des Itys aus der Gruppe mit Prokne [layout=objekt_item&search[constraints][objekt][searchSeriennummer]=56425]
  15. a b Werner Müller: Alkamenes (I), Künstlerlexikon der Antike, S. 25.
  16. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 71.
  17. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 187.
  18. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 363.
  19. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 366.
  20. Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow, The Oxford Companion to Classical Civilization
  21. Cicero De natura deorum 1, 30 .
  22. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 51.
  23. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 500.
  24. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 61.
  25. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 95.
  26. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 21.
  27. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 202-203.
  28. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-039-73. S. 22.
  29. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 71.
  30. Plínius Starší, Naturalis Historia, 34,19.
  31. Carol C. Mattusch, Greek Bronze Statuary, str. 188
  32. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 112.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]