Hus bieločelá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
hus bieločelá
Anser albifrons 30009.JPG
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
(globálne[1])
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Anser albifrons
Scop., 1768
Synonymá
hus beločelá
Anser albifrons map.png
Mapa rozšírenia husi bieločelej
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Anser albifrons

Hus bieločelá alebo hus beločelá[2] (Anser albifrons) je zúbkozobec z čeľade kačicovitých. Hniezdi v arktickej časti Eurázie a Severnej Ameriky. Nominátna rasa Anser albifrons albifrons žije najmä v Eurázii, hniezdi v arktickom pásme tundry, na Slovensku je migrant a zimný hosť.[3] Počet hniezdnych párov v Európe je 62 000 - 72 000, prebieha veľký nárast populácie.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov hus bieločelá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie nie je známy, populácia v Európe je stabilná. V severnej Amerike za posledných 40 rokov ich stavy štatisticky významne stúpli o 5500% (to znamená 173% za dekádu). Treba tiež poznamenať, že spomínaný prieskum pokrýval asi 50% plochy rozšírenia v severnej Amerike.[1]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Hus bieločelá meria 65-78 cm, rozpätie krídel má 130-165 cm[5] a váži 2-3 kg. Podobá sa husi divej. Odlišuje sa tmavšou sivou farby krku a hlavy na ktorej výrazne svieti biela koreňová časť zobáka a čela. Na brušnej strane má výrazné čierne pásy a škvrny. Zobák je mäsovopomarančový s bielym nechtom na konci. Nohy sú pomarančové.

Mláďatá nemajú bielu škvrnu pri zobáku a zobák majú žltosivý s hnedým nechtom na konci. Nohy sú matnejšie ako u dospelých.[6]

Hlas[upraviť | upraviť zdroj]

Ozývajú sa často. Majú nápadné volanie "kli-lik, kil-lik" alebo "lilik - lilik"[7]. Je to jasný hlas dvojslabičný hlas. Znie vyššie a rýchlejšie ako u husi divej. Na paši vydávajú podobný gagot ako hus divá "gragagaga".

Výskyt a stav na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku prebieha jesenná migrácia od konca septembra. Pozorovania sú z celého územia Slovenska. Najviac údajov pochádza od veľkých riek a vodných nádrží. Jarný ťah vrcholí v mesiaci marec. Hlavné zimoviská sú pri rieke Morave, Dunaji na Východoslovenskej rovine. Na Východnom Slovensku sú zaznamenávané väčšie počty z toho dôvodu, že tadiaľ vedie migračná trasa z ich zhromaždišťa z pusty Národného parku Hortobágy. Ťažko sa získavajú presné počty, lebo kŕdle sa miešajú s husou siatinnou.[3] Odhad počtu zimujúcich jedincov je 3000 - 35000 (r. 2006).[4]

Hniezdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Hniezdiská husi bieločelej sú od arktickej tundry bez vegetácie až po krovinatú tundru. Zo zimovísk sa sem vrátia v strede mája. Na tie najsevernejšie položené až uprostred júna. Po návrate nepristúpia ihneď k hniezdeniu. Zo začiatku sa v pároch alebo v malých skupinkách zdržujú v blízkosti hniezdisk a so stavbou hniezd začnú až uprostred júna. V tom čase sa už intenzívne topí sneh.

Hniezdo je voľná stavba z trávy a z paličiek. Pred kladením je hniezdo dobre vystlané páperím. V čase pŕchnutia nevedia lietať ani dospelé ani mláďatá. Vytvárajú veľké kŕdle a v prípade nebezpečenstva hľadajú útočisko na voľnej hladine. Od prostriedku augusta už vedia znovu lietať a letuschopné sú v tom čase aj mláďatá. Krátko na to začne migrácia na zimoviská. Zvyčajne už žiadna hus bieločelá nie je koncom septembra na hniezdisku.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Na hniezdisku sa pasie na rôznych trávach, najmä Eriophorum angustifolium. Počas obdobia pŕchnutia sa živí aj prasličkami. Najmä na zimoviskách majú svoj podiel v jej potrave i Lipnicovité, oziminy a semienka rôznych rastlín.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 1380 € (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015).[8]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b IUCN Red list 2020.2. Prístup 29. októbra 2020
  2. KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010, rev. 2016-10-23, [cit. 2016-10-30]. Dostupné online.
  3. a b DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. (kap. Hus bieločelá, str.113-115, Darolová, A., Jureček, R.). ISBN 80-224-0714-3.
  4. a b Atlas vtákov – hus bieločelá [online]. SOS/BirdLife Slovensko, [cit. 2016-02-21]. Dostupné online.
  5. JONSSON, Lars. Die Vögel Europas und des Mittelmeerraumes. Stuttgart : Franckh-Kosmos, 1992. ISBN 3-440-06357-7. (po nemecky)
  6. FERIANC, Oskár. Vtáky Slovenska 1. Bratislava : Veda, 1977.
  7. PETERSON, R.T.; MOUNTFORT, G.; HOLLOM, P.A.D.. Európa madarai. Budapest : Gondolat, 1986. ISBN 978-80-7234-292-1. (preklad do maďarčiny)
  8. Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z.) s účinnosťou od 01.01.2015 [online]. epi.sk, [cit. 2020-02-18]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Blässgans na nemeckej Wikipédii.