Hérón z Alexandrie

	Herón z Alexandrie
Narodenie	cca 10; Alexandria, Egypt
Úmrtie	70; Alexandria, Egypt
Odkazy
Commons	Hérón z Alexandrie
	Biografický portál

Hérón z Alexandrie alebo Herón (starogr. Ήρων ο Αλεξανδρεύς) (* cca 10, Alexandria, Egypt – † 70, tamže) bol matematik, inžinier a vynálezca pôsobiaci v rodnej Alexandrii. Je považovaný za najväčšieho experimentátora antiky.

Zaoberal sa prevažne trigonometriou, najčastejšie jej praktickou aplikáciou – vymeriaval polia a vinice. Je známy jeho vzorec pre výpočet obsahu trojuholníku pomocou dĺžok strán.

Vynálezy[upraviť | upraviť zdroj]

Je vynálezcom veterného mlyna, ozubených súkolí a stroja pracujúceho na princípe počítadla. Je považovaný za vynálezcu predchodcu parnej turbíny, ktorý je dnes označovaný ako Herónova guľa – aeolipila - primitívny parný stroj, ktorá bola prvým zariadením využívajúcim princíp reaktívnej sily. Vynašiel aj nástroj s praktickým využitím – dioptru (starogr. διόπτρα), predchodcu neskoršieho teodolitu. Okrem toho vysvetlil činnosť sifónovej fľaše a navrhol vojenský katapult.

Optika[upraviť | upraviť zdroj]

V diele Katoptrika (Optika) popisuje výsledky, ktoré dosiahli jeho predchodcovia. Je prvým známym fyzikom, ktorý vyslovil princíp najkratšej optickej dráhy pri odraze svetla od rovinných a sférických zrkadiel. ( skutočná dráha svetelného lúča smerujúceho od predmetu k zrkadlu a potom k pozorovateľovmu oku je najkratšia ). Na zdôvodnenie Herónovi stačila jediná veta: "Je známe, že príroda nerobí nič zbytočne, ani sa nenamáha pre nič za nič." V 17. storočí Christiaan Huygens odvodil princíp najkratšej dráhy ( v skutočnsti najkratšieho času ) z vlnovej povahy svetla. Vyslovil teóriu o plynových časticiach, medzi ktorými je vákuum, čo umožňuje stlačiteľnosť plynov (Herónova fontána).

V definitívnej verzii Optiky Ptolemaios skúma aj lom svetelných lúčov pri prechode z jedného prehľadného prostredia, napríklad zo vzduchu, do iného priehľadného prostredia, napríklad do vody. Do nádoby s vodou zavesil do polovice jeho priemeru kotúč, na ktorom bola na okraji škála na meranie uhlov. Pozdĺž trubice pripevnenej na kotúči pozoroval predmet ponorený do vody a meral uhly, ktoré dopadajúci a lomený lúč zvierajú s normálou, teda kolmicou na povrch. Presnosť pozorovania sa pohybovala do zlomkov stupňa po niekoľko stupňov.

Presný zákon spájajúci tieto dva uhly odvodil v 17. storočí Fermat. Jednoduchým zovšeobecnením Herónovho princípu pre prípad odrazu: dráha ktorú prejde svetelný lúč od predmetu k oku , nie je najkratšia, ale je to dráha ktorú lúč prejde za najkratší čas. Presný zákon lomu, známy ako Snellov zákon, bol experimentálne objavený až na začiatku 17. storočia n.l. ^[1]