Ivan Štefánik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ivan Štefánik
Bývalý povereník techniky
V úrade
18. november 1947 – 21. február 1948
PrezidentEdvard Beneš
PremiérGustáv Husák (Predseda Zboru povereníkov)
Predchodca Jozef Juraj Styk Pavol Blaho Nástupca
Bývalý povereník pre spravodlivosť
V úrade
7. február 1945 – 18. november 1947
PrezidentEdvard Beneš
PremiérKarol Šmidke
Gustáv Husák (Predsedovia Zboru povereníkov)
Predchodca Jozef Šoltész Andrej Búza Nástupca
Bývalý povereník pre veci vnútorné (spoločne s G. Husákom)
V úrade
1. september 1944 – 5. september 1944
Predchodca Funkcia vznikla Gustáv Husák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie9. september 1889
Brezová pod Bradlom, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie1. február 1979 (89 rokov)
Bratislava, Československá socialistická republika
Politická stranaDemokratická strana
Strana slovenskej obrody
Alma materPrávnická fakulta Budapeštianskej univerzity
Profesiasudca, notár, policajt, politik

JUDr. Ivan Štefánik (* 9. september 1889, Brezová pod Bradlom – † 1. február 1979, Bratislava) bol slovenský právnik a politik. Pôsobil ako úradník, notár, policajný riaditeľ a sudca, bol predsedom Najvyššieho správneho súdu. Bol účastníkom Slovenského národného povstania, počas ktorého sa začal politicky angažovať za Demokratickú stranu. Bol menovaný najprv za spolupovereníka pre veci vnútorné, následne sa stal povereníkom pre spravodlivosť. Svoje pôsobenie v Zboroch povereníkov zakončil vo februári 1948 ako povereník techniky. Patril medzi zakladateľov Strany slovenskej obrody, ktorú tvorili komunistom naklonení bývalí členovia Demokratickej strany. Po komunistickom prevrate v roku 1948 tak pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Brezovej pod Bradlom v rodine zemianskeho pôvodu. Jeho vzdialeným príbuzným bol aj Milan Rastislav Štefánik. Študoval na gymnáziu v Bratislave. Následne úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Budapeštianskej univerzity. Tu sa aktívne zapájal do činnosti slovenského spolku. V roku 1912 získal titul doktor práv (JUDr.). Následne začal pracovať ako kandidát advokácie[pozn 1]. Po vzniku Česko-Slovenska začal pracovať na Župnom úrade v Nitre, kde zotrval až do roku 1928. V tomto roku sa presunul do Bratislavy, kde začal pôsobiť na tzv. Krajinskom úrade Bratislava. Tu však zostal iba jeden rok a presunul sa do Košíc, kde sa stal prednostom mestského notárstva.[1]

Na tejto pozícii zostal do roku 1930. V roku 1931 začal pracovať ako riaditeľ polície v Košiciach. V roku 1935 sa stal na tri roky riaditeľom polície v Bratislave. Medzi rokmi 1940 až 1945 pracoval na Najvyššom správnom súde. Napriek tomu sa stal súčasťou profifašistického odboja. Zapojil sa do činnosti skupiny pod vedením Vavra Šrobára.[2] Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Už v septembri 1944 bol pri založení Demokratickej strany, ktorej sa stal aj členom. 1. septembra 1944 sa stal spolu s Gustávom Husákom spolupovereníkom pre veci vnútorné. Už 5. septembra 1944 sa stal zástupcom povereníka pre veci vnútorné.[3] Po potlačení povstania stihol ujsť do ZSSR. Za jeho činnosť ho Krajský súd v Bratislave v decembri 1944 odsúdil v neprítomnosti na 20 rokov väzenia. Tento trest bol po intervencii nemeckej strany v januári 1945 zmenený na trest smrti. 7. februára 1945 bol vymenovaný za povereníka pre spravodlivosť, pričom ním bol až v piatich Zboroch povereníkov. Na tomto poste zostal až do tzv. novembrovej krízy v roku 1947.[4] Stihol ešte spolu s inými členmi Zboru povereníkov navrhnúť trest smrti pre bývalého prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa po jeho odsúdení.[5]

Po skončení druhej svetovej vojny sa stal na tri roky predsedom Najvyššieho správneho súdu. 18. novembra 1947 sa stal povereníkom techniky, keďže na jeho pozíciu povereníka spravodlivosti si (podobne ako na iné silové rezorty) nárokovala Komunistická strana.[4] 21. februára 1948 podal demisiu. V roku 1948 sa podieľal na založení Strany slovenskej obrody, ktorú tvorili bývalí členovia Demokratickej strany, ktorí boli ochotní spolupracovať s KSS, resp. KSČ. Už ako člen Strany slovenskej obrody sa stal v roku 1948 poslancom Národného zhromaždenia. Od roku 1949 až do roku 1966 bol členom ÚV Strany slovenskej obrody. Táto sa strana sa stala súčasťou Národného frontu, čím sa stala fakticky bábkovou súčasťou komunistického režimu, ktorý sa navonok tváril, že sa jedná o demokratickú koalíciu rôznych strán, ktoré sa podieľajú na vláde. Vďaka tomu sa Ivan Štefánik stal v roku 1954 znova poslancom Slovenskej národnej rady. Ním zostal do roku 1960. V skutočnosti však už po komunistickom prevrate v roku 1948 nemal žiadny reálny politický vplyv a to aj napriek tomu, že pri prevrate patril k prokomunistickej skupine vo vnútri Demokratickej strany. V roku 1949 odišiel oficiálne do dôchodku.[1]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Rudolf Manik. Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 – 1989 [online]. Bratislava : Slovenská advokátska komora, 2008.
  2. Štefánik, Ivan, 1889-1979 [online]. banskabystrica.kniznice.net, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  3. Kolektív autorov. Československé dějiny v datech. Praha, 1987, s. 623.
  4. a b Kolektív autorov. Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 – 1989 [online]. Praha : Československé dějiny v datech, s. 623-625, 1987.
  5. Jan Rychlík. Češi a Slováci ve 20. století. Praha. Praha, 2012, s. 342.