Ján Pálfi (1829 – 1908)
| Ján František Pálfi | |
 posledný šľachtický majiteľ bojnického zámku | |
| Narodenie | 19. august 1829 Bratislava, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 2. jún 1908 (78 rokov) Viedeň, Rakúsko-Uhorsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Ján Pálfi |
Gróf Ján František Pálfi (Pálffy) de Erdőd (*19. august 1829 - † 2. jún 1908) bol posledný šľachtický majiteľ Bojnického zámku.
Narodenie
Ján František Pálfi, celým menom Ján František Pálfi de Erdõd, sa narodil ako syn cisárskemu a kráľovskému komorníkovi, grófovi Františkovi V. Alojzovi Pálfimu a grófkeNatálii Erdődy[1] v Bratislave. Hoci sa v literatúre uvádza pod menom Ján František, resp. János Ferenc, medzi menami, ktoré dostal pri krste sa meno František nenachádza. 20. augusta 1829 ho v Dóme sv. Martina pokrstil kanonik Jozef Prybila, pričom v matrike pokrstených sú ako krstné mená uvedené "Joannes Baptista Maria Stephan Christianus Meneradus". Meno Kristián dostal zrejme po svojom krstnom otcovi, ktorým bol Kristián Kölisch "cubicularius arcis Királyfalvensis", teda komorník kaštieľa v Kráľovej pri Senci, meno Mária je obvyklým rodovým krstným menom bez ohľadu na pohlavie, meno Meinard je posledným krstným menom otca. Ján František sa narodil až keď mal jeho otec 50 rokov. František V. Alojz zbožňoval hazard a pred rodinou dával prednosť milenkám. Takýto spôsob života rodinu zničil psychicky aj finančne. Rodina sa zadlžovala a majetok sa dostal pod súdny zátvor.
Život
Život mladého Jána Františka bol plný rodinných problémov. Ako 16-ročnému mu umrela matka a o sedem rokov neskôr i otec. Ostala mu len o dva roky mladšia sestra Gabriela, s ktorou si ale nikdy nerozumel. Dedičstvo, ktoré zdedil po otcovi, bolo síce rozsiahle, ale veľmi zadlžené. Po dlhých rokoch majetky z dlžôb vytiahol a zveľadil ich. Keď nazbieral dosť financií, cestoval po Európe. Cestovanie a zberateľstvo boli jeho veľkou záľubou.
Vo veku 42 rokov sa stal bratislavským županom. Hlavný príjem z postu župana venoval bratislavskej chudobe. Založil meštiansku školu v Šamoríne a pomohol založiť Penzijný ústav.
Bojnický zámok
Jedna z najdôležitejších častí jeho života sa spája s prestavbou Bojnického zámku. Hrad zdedil v katastrofálnom stave. Najprv uvažoval o jeho predaji, no postupom času sa rozhodol pre prestavbu. Pravdepodobne pod vplyvom gotickej architektúry Francúzska a renesančnej architektúry Talianska, ktoré ho zaujali na cestách po Európe, sa za pomoci architekta Jozefa Huberta pustil do rekonštrukcie. Hrad sa po prestavbe mal stať reprezentatívnym sídlom pre jeho umelecké zbierky.
Rekonštrukcia
Celá rekonštrukcia trvala 22 rokov a môžeme ju rozčleniť do 3 etáp.
- Prvá etapa sa zamerala na prestavbu vnútorného jadra. Dôraz sa kládol na vertikálnosť a preto boli niektoré múry znížené alebo odstránené a prestavaný donjon. V záujme celkového donjonu sa niektoré nevyhovujúce časti stavby zbúrali.
- Druhá etapa zahŕňala prestavbu Huňadyho a kuchynského traktu. Jej výsledkom bola veľká sála so závesnou klenbou, na vonkajších múroch sa objavili cimbúrie a mašikuli. Prestavbe sa nevyhli ani kaplnka a hrobka.
- Tretia etapa sa upriamila na takzvaný grófsky byt. Zariadila sa Zlatá sála a na jej strop pribudla kópia Anjelského stropu z Akadémie krásnych umení v Benátkach. Na steny svojej pracovne nechal gróf Pálfi osadiť drevené turecké obloženie zvané dolaf a na strop osadili maurský strop.
Na prácach sa zúčastnilo mnoho firiem. Projekt vypracovala budapeštianská firma Hubert a Móry. Práce na interiéroch vykonávala firma Gebrüder Colli z Innsbrucku, ktorá pracovala aj pre cisársku rodinu. Súrodenci Colliovci skupovali na dražbách starožitnosti a zákazníkom potom predávali originály alebo verné kópie. Gróf Pálfi u tejto firmy objednával drevené povaly, okná, dvere a takmer všetok nábytok. Kováčske práce vykonávala firma Marton a syn z Bratislavy. Gróf v roku 1895 pozval do Bojníc skupinu kamenárskych odborníkov z južného Talianska. Blízko kúpeľov im postavil drevené dielne, aby mohli pracovať aj v zime. Ich úlohou bolo vyrobiť kamenárske detaily na zámku.
Úmrtie
Gróf Pálfi sa konca prestavby dožil.[2] Zomrel vo veku nedožitých 79 rokov 2. júna 1908 vo Viedni. O dva dni neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené vlakom do Prievidze a odtiaľ kočom na miesto jeho posledného odpočinku, na Bojnický zámok. Je pochovaný v rodinnej krypte v masívnom sarkofágu z červeného mramoru.
Testament
14. novembra 1907 dopísal testament, ktorým zaviazal dedičov, aby sa jeho sídla vrátane Bojnickeho zámku stali múzeami. Okrem Bojníc to mali byť aj paláce vo Viedni, Budapešti a taktiež kaštieľ v Kráľovej pri Senci.
Po smrti vypukli medzi dedičmi veľké spory o majetky. Gróf zomrel ako starý mládenec, bez priamych potomkov. Medzi dedičmi bola mladšia sestra Gabriela a 35 ďalších potencionálnych dedičov. Tí grófovu vôľu nakoniec nedodržali. O grófov majetok, ktorý po 1. svetovej vojne odhadli na takmer sto miliónov korún, sa sporili až do roku 1923. Vtedy prišlo k takzvanej priateľskej dohode dedičov s vtedajším československým štátom, ktorý zľavil z požiadavky uvedenej v testamente o vytvorení múzeí a povolil dražbu niektorých určených umeleckých zbierok. Uskutočnili sa v rokoch 1924 až 1926. Predtým však mnoho predmetov už rozkradli nielen dediči, ale aj správcovia pozostalosti. Majetok mal hodnotu už len 20 miliónov korún. V roku 1936 Bojnický zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po 2. svetovej vojne na základe Benešových dekrétov pripadol celý majetok štátu. Od roku 1950 je v Bojnickom zámku múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea a tým sa aspoň čiastočne splnila vôľa grófa Pálfiho.
Referencie
- ↑ MAREK, Miroslav. Pálffy 5 [online]. REV. 2010-04-06, [cit. 2013-01-09]. Dostupné online. (angl. , čes.)
- ↑ článok v denníku - spomienka na Grófa Pálfiho, dožitie prestavby
Externé odkazy
Zdroj
- Informačné materiály múzea Bojnického zámku
- Matrika pokrstených, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina, matrika č. 30 (roky 1828 - 1831), str. 117.