James Doolittle

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
James Harold Doolittle
Generál James H. Doolittle
Generál James H. Doolittle
Narodenie 14. december 1896
Alameda, Kalifornia
Úmrtie 27. september 1993 (96 rokov)
Kalifornia
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons James Doolittle

James Harold Doolittle (* 14. december 1896, Alameda, Kalifornia - † 27. september 1993, Kalifornia) bol americký priekopník letectva, počas druhej svetovej vojny sa vyznamenal svojim odvážnym náletom na Tokio.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

„Jimmy“, ako ho prezývali, sa narodil v Alamede (Kalifornia) 14. decembra 1896. Už počas jeho štúdia na univerzite v Kalifornii Spojené Štáty vstúpili do prvej svetovej vojny, prihlásil sa ako kadet letectva v armádnom signálnom zbore (nastúpil sem v októbri 1917), prešiel tréningom na škole vojenského letectva. Neskôr slúžil ako inštruktor streľby a vedúci letov. Jeho prvou povinnosťou bola služba v 104. letke na „Kelly Field“ v Texase neskôr v 90. letke pri pohraničnom hliadkovaní v „Eagle Pass“. 24. decembra 1917 sa Doolittle oženil s Josephine E. Danielsovou.

1. júla 1920 dostal riadne poverenie a bol povýšený do hodnosti nadporučíka. Potom začal študovať na škole leteckej mechaniky a rovnako absolvoval viaceré kurzy leteckého inžinierstva. V septembri 1922 uskutočnil prvý z mnohých priekopníckych letov, ktoré mu získali mnoho významných leteckých ocenení aj medzinárodnú povesť.

V júli 1923 nastúpil na Massachusettský Inštitút Technológií na špeciálne inžinierske kurzy, pričom už o dva roky získal titul doktor prírodných vied v odbore letectvo, stal sa vôbec jedným z prvých, ktorý tento titul získali.

V marci 1924 slúžil na McCook Field pri vykonávaní testov zrýchľovania lietadiel. V júni 1925 Doolittle prišiel Námornú leteckú základňu vo Washingtone, D.C., tu vykonával špeciálne tréningy vysoko-rýchlostných hydroplánov. V oblasti New Yorku bol dobre známy prekonávaním leteckých rýchlostných rekordov. Vyhral preteky o Schneiderov pohár – svetovej sérii pretekov hydroplánov, neskôr ešte Mackayov pohár za jeho ďalšie výkony.

V septembri 1928 asistoval pri vývoji zariadenia na lietanie v hmle. Pomáhal vyvinúť dnes univerzálne používané vodorovné a smerové gyroskopy a urobil prvý let len za ich pomoci. Letom na slepo získal širokú pozornosť novín a neskôr získal za prevedenie experimentu Harmonovu cenu.

Od januára 1930 pracoval ako poradca armády pri budovaní Floydovho Bennettovho letiska v New Yorku. Neskôr pokračoval v aktívnej službe testovaním lietadiel. V 1932 urobil rýchlostný svetový rekord pre pozemné lietadlá. Vyhral preteky o Bendixovu trofej, a zúčastnil sa aj na pretekoch o Thompsonovu trofej v Clevelande, tu J.H. Doolittle s lietadlom Gee Bee vyhral americký národný letecký závod, keď zároveň dosiahol nový svetový, rýchlostný rekord s hodnotou 476 km/h.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1940 sa stal prezidentom Inštitútu leteckej navigácie. V období pred 2. svetovou vojnou sa vrátil do aktívnej služby v armáde. 2. januára 1942 bol povýšený do hodnosti plukovníka a prešiel na Veliteľstvo armádnych leteckých síl, aby naplánoval prvý vzdušný nálet na Japonské ostrovy. Prihlásil sa ako dobrovoľník a získal povolenie gen. H.H. Arnoldovo viesť útok 16 bombardérov B-25 Mitchell z lietadlovej lode USS Hornet, s cieľmi v Tokiu, Jokohame, Jokosuke, Kóbe, Osake a Nagoji. Odvážna jednosmerná misia uskutočnená 18. apríla 1942 elektrizovala svet a mala pozitívny vplyv na morálku celého obyvateľstva. Rovnako ako ostatní, ktorí sa podieľali na misii, aj Doolittle bol nútený núdzovo pristáť. Stalo sa tak na ryžovom poli blízko Chu Chow v Číne. Mnohí z amerických letcov pri tejto misii prišli o svoje životy.

Doolittle bol povýšený na brigádneho generála a získal i Kongresovú Medailu Cti, ktorú mu udelil prezident Roosevelt v Bielom dome, za naplánovanie a vedenie tejto úspešnej operácie. Citácia k medaile znela takto: „Za význačné vodcovstvo nad rámec povinnosti, zhŕňajúc osobnú odvahu a nebojácnosť pri extrémnom život ohrozujúcom nebezpečenstve. So zjavnou istotou, byť prinútený pristáť na nepriateľskom území, alebo skončiť v mori, podplukovník Doolittle osobne viedol letku vojenských bombardérov, obsadených dobrovoľnou posádkou, vo vysoko ničivom nálete na japonskú pevninu.“

Ešte počas vojny bol poverený vedením 12. leteckej armády v Severnej Afrike, neskôr bol dokonca poverený vedením spojených oddielov strategického letectva USA a Spojeného kráľovstva v oblasti. Ako sa boje v Stredomorí posúvali na talianske územie, velil 15. leteckej armáde. Od januára 1944 do septembra 1945 velil 8. leteckej armáde v Anglicku, od 13. marca 1944 už v hodnosti generál-plukovníka. Doolittlov vplyv sa na vojenské operácie sa už čoskoro prejavil. Zmenil taktiku nasadenia eskortných stíhačov, ktorá pôvodne vyžadovala aby lietala stíhacia ochrana neustále v blízkosti bombardérov. S jeho zvolením mohli stíhacie stroje P-38, P-47 a P-51 pri návrate na základňu voľne útočiť na nemecké vojenské ciele. Tento krok sa ukázal byť správny a počas vojny spôsobil nacistickému Nemecku ťažké straty.

Povojnová činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem najvýznamnejšieho národného vyznamenania, Doolittle tiež získal dve významné služobné medaily, Striebornú hviezdu, tri Kríže letectva, bronzovú hviezdu, štyri letecké medaily, a iné vyznamenania od Veľkej Británie, Francúzka, Belgicka, Poľska, Číny a Ekvádoru.

Po vojne v roku 1959 odišiel od letectva, no zostal v armáde a venoval sa leteckému inžinierstvu na Massachusetskom technologickom inštitúte, tu aj získal doktorský titul. V roku 1988 zomrela jeho manželka Josephine. Obidvaja jeho synovia slúžili v americkom letectve.

Generál Doolittle zomrel v Kalifornii 27. septembra 1993, pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]