Joachim z Fiore

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Joachim z Fiore
kňaz a biblista
Joachim z Fiore
Narodeniemedzi 1130 - 1135
Celico, Taliansko
Úmrtie30. marec 1202
Pietrafitta, Taliansko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Joachim z Fiore

Joachim z Fiore[1], tal. Gioacchino de Fiore, lat. Joachim de Floris; * medzi 1130 - 1135, Celico, Taliansko – † 30. marec 1202, Pietrafitta) bol rímskokatolícky kňaz a biblista.

Život[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v zámožnej rodine notára, vzdelával sa v Cosenze a pracoval ako notár v Palerme na Sicílii. V roku 1159 vykonal púť do Svätej zeme a v Jeruzaleme prežil duchovné obrátenie, po ktorom žil niekoľko rokov ako pustovník a potulný kazateľ. Vstúpil do cisterciáckeho kláštora v Sambucine a potom v Corazze, kde bol asi v roku 1168 vysvätený na kňaza. Venoval sa štúdiu Biblie, najmä knihy Zjavenie Jána. V roku 1177 bol proti svojej vôli zvolený za opáta. Roku 1182 ho pápež Lucius III. na jeho žiadosť uvoľnil z úradu a Joachim potom vystriedal niekoľko kláštorov, kde usilovne študoval a diktoval svoje spisy. Okolo roku 1190 založil kláštor vo Fiore v Kalábrii, kde aj zomrel. Svojou ozajstnosťou a spôsobom života si získal veľkú autoritu i u ďalších pápežov a Dante Alighieri ho v Božskej komédii predstavuje medzi svätcami. Jeho sviatok sa svätí 29. mája.

Učenie[upraviť | upraviť kód]

Dialogi de prescientia Dei

Veľký vplyv si Joachim získal svojim výkladom dejín na základe Božej Trojice a Zjavenia sv. Jána. Podľa Joachima sa dejiny delia do troch období:

  1. obdobie Boha Otca, kedy platil Starý zákon a ktoré skončilo príchodom Ježiša Krista;
  2. obdobie Syna, kedy platí Nový zákon, ale cirkev musí mať svoju hierarchiu a predpisy; toto obdobie malo skončiť roku 1260, kedy začne
  3. obdobie Ducha svätého, to znamená obdobie čistej slobody, kedy bude vládnuť len láska.

Toto pojatie sa neobyčajne rýchle šírilo, ale po Joachimovej smrti bolo odmietnuté Lateránskym koncilom (1215) i Tomášom Akvinským a nakoniec roku 1263 odsúdené ako heréza. Napriek tomu však i ďalej ovplyvňovalo františkánske „spirituály“, Bratov slobodného Ducha a ďalších, najmä neskoré stredoveké anarchistické hnutia.

Myšlienka trojice dejinných období sa od 16. storočia všeobecne presadila, ruskí cárovia prehlásili Moskvu za „Tretí Rím“ a aj Hitlerova Tretia ríša sa pôvodne opierala o predstavu následnosti stredovekej, Bismarckovej a nacistickej ríše.

Dielo[upraviť | upraviť kód]

  • Liber Concordiae Novi ac Veteris Testamenti ("Súlad Starého a Nového zákona") - jeho najvýznamnejšie dielo
  • Expositio in Apocalipsim ("Výklad knihy Zjavenie")
  • Psalterium Decem Cordarum ("Žaltár o desiatich strunách")
  • De ultimis tribulationibus ("O trápeniach poslednej doby")
  • Tractatus super quattuor Evangelia ("Traktát o štyroch evanjeliách")

Okrem toho sa mu neprávom pripisovala rada ďalších spisov, najmä Vaticinia de Summis Pontificibus, kniha proroctiev o budúcnosti pápežstva, ktorej autorom bol taliansky mních.[2]

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Joachim z Fiore. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 522-523.
  2. Frank Schleich, Ascende calve: the later series of the medieval pope prophecies"

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]