Karolina Lanckorońska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Karolina Lanckorońska
poľská vedkyňa
poľská vedkyňa
Narodenie11. august 1898
Buchberg, Rakúsko
Úmrtie25. august 2002 (104 rokov)
Rím, Taliansko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Karolina Lanckorońska

Karolina Lanckorońska (* 11. august 1898 Buchberg, Rakúsko – † 25. august 2002, Rím, Taliansko) bola poľská vedkyňa.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Študovala históriu umenia vo Viedni. Neskôr niekoľko rokov žila v Ríme, kde študovala talianske renesančné a barokové umenie. V tamojšej pobočke Poľskej akadémie umení (Polska Akademia Umiejętności) pracovala ako knihovníčka a niekoľko rokov triedila zbierky svojho otca Karola Lanckorońského. Po smrti otca sa vrátila do Poľska a pracovala na univerzite v Ľvove (mesto vtedy patrilo do Poľska), kde sa stala prvou ženou v Poľsku, ktorá získala habilitáciu v odbore história umenia.

V Ľvove ju zastihla druhá svetová vojna, východnú časť Poľska napadol 17. septembra 1939 Sovietsky zväz a po piatich dňoch Červená armáda obsadila Lvov. Zo začiatku univerzita fungovala normálne, ale bola čím ďalej, tým viac ukrajinizovaná a poľskí učitelia vytlačovaní. Lanckorońska sa zapojila do odboja a hrozilo jej zatknutie a pravdepodobne (ako u mnohých ostatných) deportácia do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Začala sa skrývať a v máji 1940 utiekla do Nemeckom okupovanej časti Poľska, do Krakova.

V Krakove začala pracovať v poľskom Červenom kríži, starala sa ako ošetrovateľka o ťažko chorých prepustených vojnových zajatcov. Nadviazala tu kontakty s poľským odbojom, jej veliteľom bol Tadeusz Bór-Komorowski (neskorší hlavný veliteľ zemskej armády). Po ukončení práce v poľskom Červenom kríži prešla do legálnej organizácie Hlavná rada sociálnej starostlivosti (Rada Główna Opiekuńcza), kde dostala na starosť vytvoriť systém doživovania väzňov, šlo najmä o politických väzňov, ale s tým by Nemci nesúhlasili, preto sa doživavanie malo týkať všetkých väzňov – i nepolitických. Do tejto starostlivosti bolo zahrnutých celkom asi 27 tisíc väzňov v celom tzv. Generálnom gouvernemente, teda poľských územiach, ktoré boli pod nemeckou okupáciou a neboli pričlenené k Tretej ríši (ako napr. Poznaň).

Pri organizovaní miestneho výboru pre doživovanie v Stanislavove (teraz Ivano-Frankivsk) na Ukrajine bola zatknutá gestapom a uväznená. Pri výsluchu sa jej v domnienke, že bude čoskoro popravená, šéf miestneho gestapa Hans Krüger pochválil, že niekoľko dní po obsadení Lvova Nemeckom nechal zavraždiť 25 poľských profesorov ľvovských vysokých škôl. Pretože však v jej prospech intervenovala talianska kráľovská rodina, bola Lanckorońska prevezená mimo dosah Krügera do lvovského väzenia a neskôr do koncentračného tábora v Ravensbrücku (severne od Berlína). Mesiac pred skončením vojny bola po intervencii predsedu Medzinárodného Červeného kríža Carla Burckhardta spolu so skupinou 299 Francúzok prepustená a odvezená do Švajčiarska, kde sa dočkala aj konca vojny.

Do Poľska sa už nikdy nevrátila, pretože bol v ňom nastolený komunizmus. V zahraničí sa venovala podpore poľskej vedy a kultúry. Založila v Ríme Poľský historický ústav (Polski Instytut Historyczny), ktorý v roku 1954 začal vydávať spravodaj Antymurale (Predhradie), venujúci sa poľským dejinám. V roku 1960 sa ukázal prvý zo 76 zväzkov rady Elementa ad Fontium Editiones, obsahujúci v Poľsku nedostupné materiáli k dejinám Poľska.

V roku 1994 profesorka Karolina Lanckorońska darovala Poľsku, po 50 rokoch opäť nezávislému, nádherný a nesmierne cenný dar: zbierku umeleckých diel, pochádzajúcu z rodinných zbierok. Predmety obohatili fondy krakovského hradu Wawel, Kráľovského hradu vo Varšave, Knižnice Jagelonskej univerzity v Krakove, Národného múzea a Múzea Poľskej armády vo Varšave. Podľa poľských kunsthistorikov to bol najcennejší dar v dejinách poľského múzejníctva.

Svoje zážitky z celej vojny popísala v knižke Wspomnienia wojenne (Vojnové spomienky), ktorú napísala prvé dva roky po vojne, ale bola vydaná až v roku 2001, rok pred jej smrťou.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1935 – Dekoracja kościoła „Il Gesu“ na tle rozwoju baroku w Rzymie (Výzdoba kostola „Il Gesu“ na pozadí vývoja baroka v Ríme), habilitačná práca
  • 2001 – Wspomnienia wojenne (Vojnové spomienky) ISBN 83-240-0077-1

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]