Preskočiť na obsah

Krajinná architektúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Central Park je typickým príkladom krajinnej architektúry.
Oranžéria na Zámku Versailles

Krajinná architektúra je v širšom zmysle praktické umenie a veda o adaptácii krajiny pre ľudí – na jej využívanie a pôžitok; vytvára v celku aj v detaile prírodné prostredie modelovaním terénu, určovaním komunikácií, výsadbou zelene, využívaním vegetácie a vodných plôch; oživuje vonkajšie prostredie tzv. malou architektúrou (besiedky, pavilóny, fontány, exteriérové umelecké diela, lavičky a podobne). V užšom zmysle je krajinná architektúra záhradná architektúra.

Krajinná architektúra má za účel nájsť rovnováhu medzi urbanizovaným a prírodným priestorom. Dnes si vyžaduje viacodborový prístup, ktorý zahŕňa ekológiu, prírodné vedy, umenie, a spoluprácu so stavebným inžinierstvom, architekúrou, krajinným inžinierstvom, arboristikou a mnohými ďalšími profesiami. Výsledkom sú projekty s významným dopadom na zdravotnú, estetickú a funkčnú kvalitu prostredia. Krajinní architekti sa podieľajú na verejných, komerčných aj súkromných projektoch ako dizajnéri alebo aj ako plánovači, manažéri. Môžu to byť školské a univerzitné areáli, obchodné a podnikové vonkajšie priestory, verejné parky a arboréta, historické záhrady a obnova parkov, hotelové a rekreačné projekty vrátane golfových ihrísk, interiérové a vnútroblokové krajiny a inštalácie, vegetačné steny a strechy, plánovanie krajiny a podieľanie sa na posudzovaní vplyvov rozvoja na ekologickú a vizuálnu kvalitu krajiny, krajinárske umenie a umelecké modelovanie zeme, monumenty, revitalizácia a rehabilitácia pôdy a krajiny, projekty obytných zón, bezpečnostný dizajn, verejné prestory miest a obcí, terapeutické záhrady a parky, kúpeľné vonkajšie priestory a parky, zelené koridory popri cestných komunikácii, vodné toky a mokrade a ich revitalizácia, námestia a predmestké štvrte okrem mnohých iných možných oblastí. Súkromné záhrady sú dnes skôr špecializáciou záhradných dizajnérov/architektov ako aj krajinných architektov. Oba odbory sa študujú na špecializovaných kurzoch samostatne alebo spolu pre získanie oprávnenia na výkon profesie, ktorej udelenie sa líši v jednotlivých krajinách, kde sa praktizuje.

Obraz krajiny nemá byť hodnotený len estetickými kritériami, ale má vyjadrovať aj harmóniu všetkých prírodných a civilizačných prvkov ovplyvňujúcich krajinu. Tieto vzťahy krajiny a jej zložiek sledujeme v celom priebehu vývoja krajiny. Rôzne historické obdobia sa rôzne snažili o uplatnenie prírodných prvkov vo výstavbe miest. Dôležitým činiteľom boli geografické, hospodárske, klimatické a kultúrne podmienky. V každom období bola však snaha o ovládnutie prírody, o jej podriadenie a umelecké stvárnenie.

Krajinná architektúra 20. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]

Architekti a urbanisti videli nezdravý stav rozkladu mesta a jeho prírodného prostredia už od polovice 19. storočia. Vznikali nové rôzne projekty a úvahy o novom meste v dôsledku zhoršovania životného prostredia a likvidácii zelene v okolitej prímestskej zóne.

V 20. storočí sa z najvýznamnejších prínosov stalo sprírodnenie celého prostredia mesta, spojenie obytnej zóny s krajinnými prvkami, nové výtvarné hľadiská pri riešení uvoľnených priestorov, organizácia vybavenosti sídla, jeho parkov a sadov.

Väčšina všetkých projektov nových miest však zostala iba na úrovni teoretickej schémy, pretože životné, ekonomické, sociálne a technické podmienky sa rýchlo menili a nedovolili postupnú prestavbu miest a ich novú výstavbu. Prínos nových teórií však spočíva jednoznačne v tom, že upozornili na neoddeliteľnosť architektonickej a urbanistickej tvorby od tvorby krajiny a parkov a záhradného umenia.

Secesia a moderna 1888–1945

[upraviť | upraviť zdroj]
Botanická záhrada v Berlíne
  • Záhradné mestá a domáce záhrady

Pôvodné idey záhradného mesta prechádzajú dodnes zložitým vývojom. Prvé úvahy smerovali ku spojeniu bývania s krajinou. Boli to skôr pokusy o organizovanie menších jednotiek, súborov obytných domov a skupín nízkej individuálnej zástavby v záhradách a parkoch pri uvoľnenej uličnej sieti. Najvýznamnejšiu štúdiu spracoval v Anglicku E. Howard v roku 1898 V Nemecku sa formovalo reformné hnutie, ktoré sa ako podobné prúdy v Anglicku, obrátili proti historizujúcej umeleckej tvorbe. V krajinnej architektúre sa začalo stále viac spochybňovať učenie Lenné-Mayerovej krajinárskej školy, pretože sa podľa nich mali i v najmenších záhradách tvoriť miniatúrne krajinárske záhrady. Čerpali z myšlienok reformátorov v Anglicku. Ich snahou bolo oživiť pravidelnú záhradu, ktorá by mohla prevziať prvky architektúry domu a ďalej ich rozvíjať. Architekti uprednostňovali vysádzanie domácich rastlín, dokonca až regionálnych a mali sa zaobísť bez exotických drobností. Takúto modernú záhradu vytvoril architekt Peter Behrens vo svojej vzorovej záhrade na výstave v Dusseldorfe 1904.

Významní architekti tohto obdobia: Hermann Muthesius (1861-1927), Josef Hoffmann (1870-1956) a Joseph Maria Olbrich (1867-1908).

Prevaha architektúry nad zeleňou

[upraviť | upraviť zdroj]

Založil ho v roku 1919 Walter Gropius. Bauhaus sa venoval návrhu životného prostredia ako komplexného umeleckého diela. Aj keď sa venovali záhradnej architektúre a krajinárskym úpravám, nevyučovali sa ako samostatný odbor. Z ideologických dôvodov, zástupcovia Bauhausu odmietali pravidelnú a symetrickú úpravu. Do svojich návrhov vnášali asymetrické prvky inšpirované kubistickou maľbou. Hľadali skôr kontrast medzi kubistickými tvarmi budov s prirodzenou krajinou. Vnímali krajinu, ktorú nepovažovali za životný priestor, ako protiklad k architektúre vytvorenej človekom (Ludwig Mies van der Rohe). Príroda ale získala symbolický slobodný charakter.

U neho ešte viac dominuje architektúra nad záhradami ako u architektov Bauhausu. Aby krajina dostala svoju vážnosť, musí byť obmedzená a musí dostať svoj rozmer: pohľad do diaľky je ukončený múrmi a povoľuje výhľad len v niekoľkých priehľadoch, ktoré sú strategickými bodmi. Tiež stavbu vyzdvihol vysoko nad krajinu, len strešný priestor bol spojený s krajinou (Habitat v Marseilles)

50. a 60. roky: Medzi mešťanstvom a avantgardou

[upraviť | upraviť zdroj]
Špirálne mólo, land art
Casagrande & Rintala: 1000 White Flags, Národný park Koli, Fínsko 2000

Pri obnove miest po druhej svetovej vojne bola nutná rýchla výstavba bytových domov vo veľkom počte. Mesto sa prispôsobovalo automobilom a bola zničená veľká časť mestskej prírody, ktorá už nebola obnovená. Výstavba nových obytných oblastí sa presunula na periférie miest. Vznikali satelitné mestá, ktoré boli samostatné a izolované od okolitého sveta. Zeleň sa tu však obmedzila len na detské ihriská a voľné plochy s kvetináčmi pred nákupnými strediskami. Takže sa mestská zeleň sústredila len do súkromných záhrad. S tzv. hospodárskym zázrakom prišla technika a multifunkčnosť sveta vecí. Vznikali záhrady, ktoré neboli ani okrasné ani hospodárske, ale obytné. Záujem meštiackej triedy o záhrady podnietil vznik záhradných výstav, ktoré sa konajú dodnes.

Architekti: Otto Valentien (1897-1987), Roland Weber (1909-1997). Na záhradnú architektúru pôsobilo škandinávske umenie hlavne prostrednícvom Alvara Aalta (1898-1976). Jednoduchosť a geometria úprav od Carla Theodora Sorensena (1893-1979) predurčili formy krajinnej tvorby ako je land art.

Land art je umelecký smer 60. rokov, ktorý vznikol v USA. V užšom zmysle slova nepatrí k záhradnému umeniu, ale v súčasnej krajinnej architektúre sú dodnes používané prvky land artu. Hlavne tam, kde sa používajú skulptúry a objekty z organických a anorganických materiálov. Umelci tohto smeru sa obrátili proti komerčnému umeniu a mali záporný postoj k výrobe umenia, ktoré je v galériách a múzeách. Namiesto toho tvorili umelecké diela na prírodných miestach, ktoré sú ťažko dostupné a nepretvorené zásahom človeka. Pracovali s jednoduchými formami. Diela Land artu pôsobia svojou monumentalitou. Využívajú intenzitu vnímania a prírodné skúsenosti pozorovateľov s efektami vznešenosti v prírode.

Umelci: Michael Heizer, Robert Smithon. Európski umelci, napr. David Nash, Andy Goldsworthy, Mihael Singer, mali od začiatku subtílnejší prístup k prírode. Pokúšali sa svojimi dielami krajinu akcentovať a pracovať s prírodnými materiálmi ako sú pôda, kameň, drevo, voda alebo ľad.

70. a 80. roky: Ekologická záhrada

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 60. rokov sa mládež v Nemecku začala búriť proti materializmu generácie hospodárskeho zázraku. So sloganom „make love not war“ sa obracali proti vláde a propagovali obmedzenie konzumného spôsobu života a návrat do prírody. Dôležitou témou sa stáva ochrana životného prostredia. Vzniká ekologické hnutie ako reakcia na ničenie prírodných zdrojov. Príroda začína byť chápaná ako pozitívna. Znovu sa objavuje prírodná záhrada, ktorá sa objavila už v 20. rokoch. Hlavným predstaviteľom bol holandský maliar a záhradný architekt Louis Guillaum Le Roy. Bol odporcom jednotvárnej mestskej zelene. Z úlomkov rôznych materiálov a zo zbúranísk vytváral záhradné krajiny, kde príroda má prednosť a môže to umelé, ktoré vytvorila ľudská ruka, prerásť a zmeniť.

L´art pour L´art: záhrady postmoderny a novej moderny

[upraviť | upraviť zdroj]

V 80. rokoch sa krajinná architektúra určovala hlavne podľa estetických hľadísk. Nové hnutie presadzované Petrom Walkerom a Marthou Schwartzovou, je zamerané na pragmatickú mestskú zeleň. Vnímajú záhradu bezúčelne a prichádza tak nový štýl – postmoderna. Bola vyvolaná ako protipól klasickej moderny, pretože jej jasné, geometrické štruktúry boli pokladané za bezduché a ornamenty za mizantropické. Bola znovu žiadaná štýlová rozmanitosť, ktorá mala však znamenať viac ako historizmus 19. storočia. Vedome sa odchyľovali od pravidiel klasickej architektúry, napríklad neobvyklosťou miesta alebo zmenou veľkosti. Prezentovali formu prísne hravú až po prísne klasicistickú, ironicky ladenú až pestro infantilnú.

"Way of Peace" (Cesta mieru) postavená 1996-2000 medzi Izraelom a Egyptom.

Postmoderný neoklasicizmus prezentuje monumentálne stvárnenie záhradnej architektúry. Napr. 3 km dlhá Axe majeur na periférii Paríža od izraelského sochára a záhradného umelca Daniho Karavana. Má strohý a prísny vzhľad. Úzky a symetrický areál vznikol ako promenáda na spôsob barokovej záhrady. Za enfant terrible je označovaná americká záhradná architektka Martha Schwartzová. Vytvárala záhrady z umelých materiálov, ktoré sú netypické pre záhradu. Charakteristické pre postmodernu sú tiež nápisy tvorené veľkými písmenami. Záhrady 90. rokov poukazujú na prepojenie postmoderny a novej moderny v poslednom desaťročí 20. storočia. Vznikli záhradné plochy, kde sa môžeme kochať krásou.

V poslednom storočí záhradní architekti vytvorili nový vzor pre profesiu dizajnu a životného prostredia. V 21. storočí by sa malo pokračovať v budovaní nových paradigiem, v ktorých ekonomická prosperita a posilnenie idú ruka v ruke, v ktorých schopnosť žiť a kvalita života sú primárne závažné veci a v ktorom krása a vývoj sú na tej istej strane. Je potrebné porozumieť, že vytváranie nových archetypov nie je len ukážkou kadiaľ ísť, ale je dôležité ukazovať cestu. Ak by sme sa podujali analyzovať projekty záhradnej architektúry dneška, charakteristiky projektov akosi odzrkadľujú projekty, v ktorých dnes žijeme, veľmi ľahko by sme zistili, že záhradná architektúra je rozmanitá ako svet okolo nás, naša kultúra a žiadny z trendov nie je dominantným.

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Architektonický portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Krajinná_architektúra&oldid=7804775“