Staatliches Bauhaus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Logo Bauhaus
Sklenená závesená fasáda na Bauhaus Dessau

Staatliches Bauhaus (doslova "štátny stavebný dom") alebo skrátene Bauhaus bola nemecká vysoká škola, v ktorej bola skombinovaná výuka umeleckej tvorby s výukou remesiel.

Škola bola prevádzkovaná v rokoch 1919 až 1933 vo Weimare, neskôr v Dessau a posledný rok svojej existencie v Berlíne. Napriek tomu, že Bauhaus kládol architektúru na najvyššie miesto i napriek názvu a profesii jeho zakladateľa, architekta Waltera Gropiusa, samostatné oddelenie architektúry vzniklo ako posledné a to až v roku 1927. Bauhaus výrazne ovplyvnil modernú architektúru a moderný dizajn.

Pojem Bauhaus sa spája s počiatkom moderny a vyvoláva nasledujúce asociácie: základné farby (červená, žltá, modrá), základné formy (štvorec, trojuholník, kruh), nábytok z oceľových trubiek a funkcionalizmus. Pre architektúru Bauhausu bola charakteristická absencia drobnosti a funkčne premyslené asymetrické pôdorysy so starostlivo umiestnenými hmotami. Využívali sa priemyselné materiály ako betón, oceľ, sklo.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Korene Bauhausu tkvejú v umeleckopriemyselnej škole, ktorú založil Henry van de Velde v roku 1906 vo Weimare. Pri svojom odchode zo školy belgický umelec rozmýšľal nad voľbou svojho nástupcu, ktorým sa mal stať mladý architekt Walter Gropius. V roku 1916 bolo jednanie o nástupníctve prerušené a pokračovalo sa v ňom až po skončení 1. svetovej vojne. Ešte v roku 1915 zavreli Školu umeleckých remesiel, existovala už len Akadémia výtvarných umení, na ktorej malo vzniknúť miesto pre výuku architektúry. Gropius žiadal o zlúčenie oboch škôl do jednej inštitúcie. Obe školy jeho žiadosti vyhoveli. V roku 1919 vznikol Bauhaus vo Weimare a Walter Gropius sa stal jeho prvým riaditeľom.

Forma výučby[upraviť | upraviť zdroj]

Škola nadväzovala na stredovekú tradíciu stavebných hutí (bauhütte). Už v prvom programe školy z roku 1919 sa píše, že má dôjsť k združeniu výtvarného umenia a umeleckých remesiel pod vedením architektúry. Dôraz bol kladený na kolektívny charakter výsledného diela. Každý študent Bauhausu musel najprv spoznať materiál (keramika, sklo, drevo, textil), následne sa vyučil nejakému remeslu a po absolvovaní skúšok obdržal výučný list. Zavŕšením štúdia bola architektúra.

Tradičná výučba architektúry vychádzala zo štúdia dejín architektúry a nemalý dôraz kládla na kresličské zručnosti študentov. Štúdium stavebných konštrukcií bolo okrajovou záležitosťou. Pedagógovia Bauhausu naopak zaviedli koncepčne nový prístup k projektovaniu, zdôrazňujúci význam konštrukcií a technológie. Neskoršie sa Bauhausu vyčítalo, že kreslenie a štúdium dejín architektúry bolo považované za zbytočnosť.

História Bauhausu[upraviť | upraviť zdroj]

Weimar (1919 – 1925)[upraviť | upraviť zdroj]

Walter Gropius chcel vytvoriť novú architektúru odrážajúcu dobu, ktorá nastala po skončení 1. svetovej vojny. V roku 1919 vydal manifest Bauhausu, ktorý sa týkal protiakedemicky zameraných reforiem na umelecké školy. Požiadavkou manifestu bola spolupráca umelcov a remeselníkov.

V ranom období Bauhausu bola zavedená organizácia štúdia, od ktorej sa v zásadných rysoch nikdy neupustilo: po úspešnom vykonaní prijímacích skúšok všetci študenti absolvovali jednoročnú prípravku, počas ktorej si cibrili zmysel pre farby, materiály, štruktúry a nadobúdali určité zručnosti. Po absolvovaní prípravky sa rozdelili do ateliérov jednotlivých odborov (maľba, keramika, textil, nábytkárstvo).

V období 19191923 bol Bauhaus silne ovplyvnený expresionizmom. Neskoršie, keď Gropius hovoril o škole, túto fázu prehliadal a vplyv hnutia De Stijl úplne odmietal. Roku 1923 Bauhaus smeroval k funkcionalizmu (spolupráca s protiexpresionisticky zameraným hnutím Neue Sachlichkeit).

Vo februári 1924 Sociálni demokrati, ktorí podporovali Bauhaus, stratili vedúce postavenie v parlamente v prospech národniarov. Gropius bol pri podpise zmluvy v roku 1925 nútený súhlasiť so skráteným finančným rozpočtom. Následkom čoho sa rozpočtové prostriedky ukázali ako nedostačujúce, príjmy z produkcie dielní a školného boli nižšie ako sa predpokladalo a výdaje na budovu Bauhaus príliš vysoké. Gropius bol nútený hľadať alternatívne zdroje financií. Koncom marca 1925 Gropius oznámil zatvorenie Bauhausu.

Dessau (1925 – 1932)[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa Bauhaus pod tlakom konzervatívcov a pravičiarov musel z Weimaru vysťahovať (1924) do Dessau pod novým názvom Vysoká škola priemyselného tvarovania, vchádza do nového obdobia. Program Bauhausu bol preformulovaný a väčší dôraz sa kládol na spojenie tvorby a priemyslu (oproti dôrazu na remeslá).

V roku 1927 povolal Walter Gropius Hannesa Meyera do Dessau, aby sa ujal novozriadeného oddelenia architektúry. Gropius unavený organizačnou prácou a stálymi útokmi voči svojej osobe i Bauhausu odchádza v roku 1928 zo školy. S nástupom Hannesa Meyera do funkcie riaditeľa nastal v dejinách Bauhausu zreteľný prielom. Meyer zaviedol na Bauhausu niekoľko zmien, z ktorých najdôležitejšie sú rozšírenie teoreticko-vedeckého základu výučby a celkové zvedečtenie metódy výtvarnej práce. K prednáškam na škole bola pozývaná celá rada vynikajúcich odborníkov z oboru filozofie, psychológie, fyziky,... Bol medzi nimi aj český výtvarný teoretik Karel Teige.

Počas pôsobenia Meyera vo funkcii riaditeľa sa v dielňach začali produkovať „štandardné produkty“. Nové štandardné produkty boli vyvíjané tak, aby boli dostupné pre široké vrstvy obyvateľstva.

Meyer zvýšil počet študentov na 200, čím škola stratila svoj elitný charakter. Bauhaus sa mal stať prístupný pre proletariát.

Meyer vyvolával veľa konfliktov. Ako extrémny funkcionalista nemal trpezlivosť s estetickým programom, a tak boli H. Bayer a M. Breuer donútení k abdikácii. Meyer udržoval mimomanželské vzťahy so študentkami, čo vyvolávalo nevôľu. Tiež mu bola vyčítaná strata autority. V roku 1930 bol nakoniec Meyer prepustený a za nového riaditeľa ustanovený Mies van der Rohe.

Mies van der Rohe si udržoval odstup od akéhokoľvek politického postoja. Ako riaditeľ Bauhausu bol vystavený množstve problémov. Neprichádzali verejné stavebné zákazky a ešte k tomu mesto zredukovalo finančné prostriedky určené pre Bauhaus. Tiež musel čeliť narastajúcemu nepriateľstvu voči Bauhuasu v Dessau.

Berlín (1932 – 1933)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1932 sa opakujú pomery známe z Weimaru a Bauhaus je nútený presťahovať sa do Berlína, kde už je školou iba súkromnou (predtým bola školou štátnou). Existencia školy trvala len niekoľko mesiacov. Po nástupe nacizmu bola škola obvinená z „boľševickej rozvratnej činnosti“. Okolnosti prinútili učiteľský zbor v apríli 1933 Bauhaus rozpustiť.

Pokusy o obnovu[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpustení Bauhausu sa uskutočnili pokusy o jeho obnovu. Najdôležitejším z nich je bývalá Vysoká škola výtvarná v juhonemeckom meste Ulm, založená v roku 1950 švajčiarskym študentom Bauhausu Maxom Billom. Sľubne sa vyvíjajúca škola sa po kríze v učiteľskom zbore stala súčasťou technickej univerzity v Stuttgarde v roku 1968. Z podnetu Waltera Gropiusa bol v roku 1960 založený archív výskumného a dokumentačného strediska Bauhaus v Darmstadtu. László Moholy-Nagy sa tiež pokúsil o obnovu školy, čo sa mu podarilo na jeden rok v Chicago pod názvom Nový Bauhaus.

Filozofia a význam Bauhausu[upraviť | upraviť zdroj]

  • cieľom bolo vychovať umeleckopriemyselných umelcov, ktorí boli schopní vytvárať jednotné životné prostredie vo všetkých výtvarných oblastiach a pre všetkých v súlade s architektúrou ako celkom, každý študent Bauhausu sa musel vyučiť niektorému remeslu,
  • škola mala blízko k ruskému konštrukcionizmu
  • výrobky mali byť lacné a krásne, dostupné pre každého

Význam Bauhausu spočíva hlavne vo vynikajúcej výukovej metóde, ktorá dnes zovšeobecnela takmer na všetkých architektonických školách ako výborné uvedenie do moderných výtvarných a konštruktívnych princípov; tiež vo výuke a výchove poslucháčov na konkrétnych úlohách pre reálnu prácu. Významná bola aj publikačná činnosť pedagógov ako boli Marcel Breuer, Paul Klee, Ludwig Hilberseimer, ale tiež aj séria Bauhausbücher, ktorá značnou mierou prispela k šíreniu nových výtvarných koncepcií.

Prípravný kurz[upraviť | upraviť zdroj]

Prípravný kurz bol považovaný za jednu z najdôležitejších inovácii v učebných osnovách Bauhausu. Najprv bol jednosemestrovou, neskôr dvojsemestrovou povinnou základnou prípravou. Po absolvovaní kurzu sa rozhodovalo o spôsobilosti k štúdiu v dielni. Prípravný kurz viedol od roku 1919 umelec a pedagóg Johannes Itten. Itten po nezhodách s Gropiusom Bauhaus v roku 1923 opustil. Od roku 1924 vyučoval prvý semester Josef Albers a druhý semester László Moholy-Nagy.

Hannes Meyer spochybnil kurz a od roku 1930 ho začal nahradzovať kurzmi Gestalpsychologie („tvarová psychológia“), sociológie a sociálnej ekonómie.

Prípravný kurz sa stal nepovinným od roku 1930, po nástupe Mies van der Roha do funkcie riaditeľa. Paralelne k tomu Rohe doplnil prípravný kurz pre architektov o voľnú kresbu, pretože chcel rozvíjať vizuálne schopnosti študentov. Ďalšou inováciou bolo zavedenie skúšok na konci každého semestra, ktoré rozhodovali o spôsobilosti k ďalšiemu štúdiu.

Významné osobnosti Bauhausu[upraviť | upraviť zdroj]

Pod Gropiovýmvedením sa v Bauhause po jeho založení sústredili ako učitelia najvýznamnejší predstavitelia európskeho moderného umenia: Johannes Itten, Wassily Kandinsky, Paul Klee, László Moholy-Nagy, Oskar Schlemmera ďalší. Z architektovto boli Marcel Breuer, Mies van der Rohe, Mart Stam,... Po odchode Waltera Gropiusa z Bauhausu v roku 1928 tu pôsobili iba dve významné pedagogické osobnosti (ak neberieme do úvahy Hannesa Meyera a Mies van der Roha) – urbanista Ludwig Hilberseimera fotograf Walter Peterhans, oba prijatí Hannesom Meyerom v roku 1929. Ženy zohrali iba okrajovú rolu. Patrí k nim fotografka Florence Henri, ktorá učila v Bauhause jeden semester. Erna Niemeyerovása neskôr preslávila ako autorka a fotografka pod menom Ré Soupault. Na škole taktiež študovalo veľa cudzincov, napr.: bratislavský architekt Ladislav Foltýn, český architekt Zdeněk Rossmann.

Riaditelia Bauhausu[upraviť | upraviť zdroj]

Škola existovala pod vedením troch riaditeľov (Walter Gropius 19191927, Hannes Meyer 19281930, Ludwig Mies van der Rohe 19301933), ktorí boli silnými konkurentmi v oblasti duchovného vplyvu na Bauhaus. Každý z nich vytváral vlastný Bauhaus. Napriek tomu existovala kontinuita, ktorá spočívala v tom, že Bauhaus viedli ako inštitúciu s reformnými ambíciami, stojacu v protiklade k existujúcim akadémiám.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Bauhaus Dessau[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Drosteová, M.: Bauhaus. Köln, Taschen 2007. 95 s.
  • Haas, F.: Architektura 20. století. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1978. s. 179 – 181.
  • Höcker, Ch.: Architektura. Brno, Computer Press 2004. s. 144 – 148.
  • Staňková, J.: Tisíciletý vývoj architektury. Praha, SNTL 1979. s. 336 - 338.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]