Neoracionalizmus (architektúra)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Neoracionalizmus je architektonický štýl, ktorý od jeho starších predchodcov odlišuje presvedčenie, že základ architektúry tvorí pochopenie vzorov európskych miest a nie konštrukcia či abstraktná forma.

Neoracionalisti hovoria, že tieto mestá sa vyvíjajú v zmysle základných, viac-menej stálych tvarov, ktoré pretrvávajú, aj keď sa funkcie menia. Tieto zjednodušené formy sa ako nositelia kultúrnych ideí a hodnôt stali podstatnými zložkami nových architektonických návrhov.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol Snata Maria de Canaveses, Álvaro Siza Vieira
Galícijské centrum súčasného umenia, Álvaro Siza Vieira

Neoracionalizmus sa objavil v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Jeho záujem sa sústredila na potrebu vysporiadať sa s dedičstvom historických európskych miest, ktoré odolali pustošeniu spriemyselňovania a vojny. Predstavitelia neoracionalizmu odmietali modernistické urbanistické koncepty. Ráz mesta podľa nich určovala celá jeho štruktúra vrátane ulíc, bežných budov aj monumentov. Ako sa tieto prvky postupne vyvíjali, ustálili sa vo formách ktoré pretrvali, aj keď slúžili rozličným funkciám, a ostali zakorenené v rámci kolektívneho podvedomia.

Dvom najznámejším neoracionalistom, Nemcovi Oswaldovi Urgensovi a Talianovi Aldovi Rossimu, slúžili tieto formy ako spojenie s minulosťou. Vo svojich návrhoch ich nekopírovali, ale interpretovali ich abstraktnú podstatu.

Rossiho výrazne ovplyvnili maľby Giorgia de Chirica a jeho budovy pôsobia nástojčivou prázdnotou, akoby ich formy chceli prehovoriť, ale nedokážu to. To, čo by chceli povedať, vychádza zo samej podstaty ich kultúrnej tradície, a ich neschopnosť prehovoriť rýchlo prechádza z bolesti do tragédie. Neoracionalisti považovali tento stav za nevyhnutný dôsledok širšej kultúrnej krízy odcudzením kapitalizmu a hrôzami nacizmu a sovietskeho komunizmu. Ich architektonické teórie v mnohom vychádzali zo spoločenských a politických konceptov. Aldo Rossi si v snahe prekonať tento rozpor osvojil niektoré prvky surrealizmu, Narábal s formou a mierkou tak, že navrhoval šálky na čaj pripomínajúce budovy a budovy, ktorých mierku nemožno určiť.

Oswald Urgens pracoval s mriežkou, ktorá bola preňho pevným základom abstraktného usporiadania, ktoré dávalo do súvislosti jednotlivé skupiny foriem.

Kľúčové stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Pre Rossiho je cintorín mestom mŕtvych. Mesto je podľa neho skupinou archetypálnych foriem, ktoré pretrvali v priebehu histórie. Červené osárium a komín krematória sú monumentmi mesta mŕtvych. Telá mŕtvych odpočívajú, podobne ako príbytky živých, v prostých budovách v arkádami lemovaných uliciach.
Zjavne jednoduchá forma postupne odhaľuje značnú zložitosť, vyplývajúcu z odkazov na históriu miesta, susediace pamiatky a uličnú sieť. Budova nie je len múzeom, ale aj úvahou o meste, jeho histórii a kultúre.

Ďalšie stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]