Miestokráľovstvo Río de la Plata

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Laplatské vicekráľovstvo)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Miestokráľovstvo Río de la Plata
Virreinato del Río de la Plata
 Miestokráľovstvo Peru 1776 – 1814 Spojené provincie La Platy 
Paraguaj 
Bolívia 
Vlajka štátu
vlajka
Hymna: Marcha Real
Geografia
Mapa štátu
Územie Miestokráľovstva Río de la Plata je znázornené tmavozelenou farbou, bledozelenou farbou je znázornené sporné územie, ktoré si miestokráľovstvo nárokovalo.
Hlavné mesto
Buenos Aires (1776–1810)
Montevideo (1811–1814)
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Miestokráľovstvo Peru Miestokráľovstvo Peru
Nástupnícke štáty:
Spojené provincie La Platy Spojené provincie La Platy
Paraguaj Paraguaj
Bolívia Bolívia

Miestokráľovstvo Río de la Plata[1] (iné názvy: vicekráľovstvo Río de la Plata[2], miestokráľovstvo La Plata[3], Laplatské miestokráľovstvo [4], Laplatské vicekráľovstvo[5], Río de la Plata[6], La Plata[6][7]; špa. Virreinato del Río de la Plata) bol názov posledného a zároveň najkratšie existujúceho miestokráľovstva Španielskej koloniálnej ríše v Amerike.

Miestokráľovstvo bolo založené v roku 1776 z niekoľkých dŕžav Miestokráľovstva Peru, predovšetkým nachádzajúcich sa okolo povodia La Platy (územia súčasných štátov Argentína, Uruguaj, Paraguaj a Bolívia). Buenos Aires, ktoré sa nachádza pri La Plate, bolo zvolené za hlavné mesto. Organizácia miestokráľovstva bola motivovaná obchodnými (Buenos Aires bolo hlavné miesto nelegálneho obchodu) a bezpečnostnými faktormi (iné európske mocnosti sa snažili preniknúť do oblasti)[8]. Španielsko chcelo chrániť svoje územia pred záujmami Britského impéria a Portugalska.

Osvietenské reformy sa však ukázali byť kontraproduktívne, resp. možno oneskorené, aby uspokojili požiadavky kolónii. Celá história tohto miestokráľovstva bola poznačená rastúcim domácim nepokojom a politickou nestabilitou. V rokoch 1780 až 1782 prebehlo povstanie domorodého náčelníka Túpaca Amaru II. inšpirované násilnou revoltou domorodého kmeňa Aymara v horách Horného Peru, ktoré ukázalo veľkú nechuť voči koloniálnym autoritám nielen medzi domorodou populáciou, ale aj mesticami, miešancami bielych kolonistov a domorodých Indiánov[9]. O 25 rokov neskôr, ľudia zvaní "Criollos" (potomkovia bielych kolonistov narodení v Južnej Amerike), úspešne odrazili britský pokus obsadiť Buenos Aires a Montevideo. To podporilo ich požiadavky na autonómiu a moc, keďže španielske jednotky boli v tej chvíli neschopné zasiahnuť proti útočníkom.

V roku 1809 Criollos revoltovali proti autoritám v mestách La Paz[10] a Chuquisaca[11] (v súčasnosti Sucre), pričom založili vlastné vlády, nazývané chunty. Aj keď tieto pokusy netrvali dlho, poskytli teoretickú základňu pre legitimitu budúcich miestnych vlád, čo bolo potvrdené predovšetkým v roku 1810 počas tzv. Májovej revolúcie, kedy bol v Buenos Aires zvrhnutý miestokráľ Baltasar Hidalgo de Cisneros[12].

Revolúcia sa rozšírila po miestokráľovstve, okrem Paraguaja (ktoré sa vyhlásilo za nezávislý národ v roku 1811), a Hornom Peru (ktoré zostalo pod kontrolou rojalistov z Limy a malo byť nakoniec pričlenené do Miestokráľovstva Peru). Medzitým bol v roku 1811 guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío vybraný za nového miestokráľa regentskou vládou z Cádizu (kráľ v tej dobe nebol na tróne). Elío následne vyhlásil, že Buenos Aires je "buričské" a presunul hlavné mesto do Montevidea. Avšak po bitke pri Las Piedras (18. máj 1811), kde vyhrali revolucionári z Buenos Aires, zostalo Elíovi pod kontrolou iba Montevideo a Colonia del Sacramento. Elío tak radšej 18. novembra nastúpil na loď a odišiel do Španielska. Na pozíciu miestokráľa formálne rezignoval v januári 1812. V roku 1812 obkľúčili bojovníci za nezávislosť Montevideo. Obliehanie trvalo dva roky, kým v roku 1814 vstúpili patrioti do mesta, čo znamenalo definitívny koniec vlády Miestokráľovstva Río de la Plata v regióne.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a vytvorenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1680 portugalský guvernér Ria de Janeira Manuel Lobo vytvoril department Colonia a založil pevnosť Colonia del Sacramento[13]. Táto pevnosť bola na pobreží súčasného Uruguaja a rozvinula sa na hlavné mesto departmentu. Lobov hlavný zámer bola ochrana portugalskej expanzie v Brazílii, ktorá bola mimo Tordesillaskej zmluvy, ktorá definovala oblasti vplyvu v rámci Ameriky medzi Španielskom a Portugalskom[14]. Medzi rokmi 1580 až 1640 kontrolovalo Španielsko celé Portugalsko a tým pádom aj všetky jeho americké kolónie. V roku 1681 Španiel José de Garro vykonal rýchly útok a obsadil pevnosť Colonia del Sacramento pre Španielsko[15]. Dňa 7. mája 1681, v rámci Lisabonskej zmluvy, bola pevnosť postúpená späť Portugalsku.

Miestokráľovstvo Peru vyhradilo tok celého obchodu cez prístav v Lime v Tichom Oceáne. Táto politika zastavila rozvoj potenciálu Buenos Aires ako atlantického prístavu, pretože kým tovar dorazil do Limy, trvala jeho cesta o mesiace dlhšie. Tento stav veľmi podporil nelegálny obchod, predovšetkým do Asunciónu, Buenos Aires a Montevidea.

Vzhľadom na tento stav sa v auguste 1776 rozhodol miestokráľ Peru Manuel de Amat y Junyent[16] vydať dekrét pre bývalého guvernéra Río de la Plata Pedra Antonia de Cevallosa[17] na založenie nového miestokráľovstva. Tomuto rozhodnutiu odporovala elita z Limy, ale jej odpor bol prekonaný. Zastupiteľstvo Guvernérstva Čile požiadalo listom kráľa, aby nebolo súčasťou nového miestokráľovstva, čo bolo akceptované. Región Cuyo s dôležitým mestom Mendoza bolo oddelené od Guvernérstva Čile. Lídri zo Santiaga sa nad týmto opatrením veľmi pohoršovali, nakoľko región Cuyo bol osídlený práve španielskymi kolonistami z Čile.

Pedro Antonio de Cevallos obsadil mesto Colonia del Sacramento a Ostrov Santa Catarina po trojdňovom obliehaní. Tým dosiahol prvú Dohodu San Ildefonso[18]. Na základe nej sa Portugalci stiahli z oblasti Río de la Plata a opustili celé územia Banda Orienta (Východné pobrežie, súčasný Uruguaj) v prospech Španielska. Na výmenu prenechalo Španielsko Portugalsku územie Rio Grande do Sul, ktoré sa následne vyvíjalo už v rámci Brazílie. V tomto momente zastavil Cevallos svoje vojenské akcie a začal rozvíjať vládne organy, no už onedlho bol nahradený Juanom Josém de Vértiz y Salcedom[19]. Úlohou miestokráľovstva v tomto období bola podpora miestnej produkcie ľanu a konope ako exportných komodít, aby mohli byť podporení španielski výrobcovia textilu, čo bola hlavná oblasť záujmu kráľovského rodu Bourbonovcov.

Rané miestokráľovstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne rozdelenie Miestokráľovstva Río de la Plata (1783).

Podmienky, ktoré stanovilo Španielsko pre lokálnu ekonomiku boli veľmi tvrdé, avšak kráľ Karol III. sa ich snažil zmierniť. Umožnil prostredníctvom Buenos Aires obchod s loďami pod španielskou vlajkou a španielskou posádkou. Prístavy Buenos Aires a Montevideo boli zaradené na zoznam španielskych prístavov, ktorým bolo dovolené obchodovať navzájom. Niektoré španielsko-americké výrobky boli do Španielska dovážané dokonca bez daňového zaťaženia. Všetkým mestám s takýmito prístavmi boli pridelené konzuláty a obchodné súdy. Toto sa však nedá považovať za voľný obchod, no dá sa to označiť ako predchodca, z ktorého sa neskôr voľný obchod rozvinul.

V dekáde medzi rokmi 1778 a 1788 vzrástol obchod medzi Španielskom a jeho americkými kolóniami o skoro 700%. V Buenos Aires bol otvorený colný úrad v roku 1778, v Montevideu v roku 1789. Avšak španielska politika bola stále zameraná na obmedzovanie obchodu Argentíny. Impérium napríklad zakázalo vývoz striebra z Buenos Aires a pokúšalo sa o priamy vývoz tejto komodity z iných častí amerických kolónii.

Systém označovania nižších územných úrovní španielskych kolónii na "corregimientos" bol ukončený v roku 1782[20] a bol vymenený za tzv. intendencie[21]. Úlohou nového systému organizácie a označovania teritórií Španielskeho impéria bolo obnoviť kráľovskú autoritu a podporiť centralizmus. Buenos Aires bolo hlavnou intendenciou, zvyšné mestá boli provinciami. V roku 1778 Cevallos obnovil súdny orgán (Real Audiencia de Buenos Aires) tým, že vytvoril nový súd v meste Cochabamba (súčasná Bolívia). V rovnakom roku bol povolený Consulado de Comercio de Buenos Aires, teda Obchodný konzulát Buenos Aires, ktorý slúžil jednak ako obchodný súd a jednak ako inštitúcia na podporu a rozvoj obchodu. Avšak k reálnemu otvoreniu tohto úradu došlo až v roku 1794, keďže museli byť najprv vyriešené právne problémy[22].

V roku 1766 nadobudlo Španielsko francúzsku kolóniu Falklandské ostrovy, ktoré sa nazývali Port St. Louis. Po prevzatí účinnej kontroly v roku 1767 bolo toto územie umiestnené pod kontrolu guvernéra podriadeného guvernérovi Buenos Aires. Následné vyhostenie britských osád na týchto ostrovoch dostalo Španielsko a Britániu na pokraj vojnového konfliktu (1770). Avšak následná mierová zmluva umožňovala Britom vrátiť sa až do roku 1776 na ostrovy, pričom žiadna zo strán nemala nad ostrovmi zvrchovanosť[23].

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

V 19. storočí sa Buenos Aires stával sebestačnejším. Ročne vyprodukoval približne 600 000 kusov hovädzieho dobytka (z čoho bola štvrtina skonzumovaná na mieste). Oblasť sa rýchlo rozvíjala. Avšak vojny s Britániou znamenali pre ekonomiku regiónu veľký problém, keďže námorné cesty boli čiastočne paralizované. V regióne Alto Peru (Horné Peru) sa začali ukazovať prvé náznaky odporu voči ďalšej podpore vlády a obrany ústia Río de la Plata, keďže na jednej strane musela podporovať produkciu striebra z tejto oblasti, no jeho vlastná produkcia striebra bola zastavovaná. V prvých rokoch miestokráľovstva bolo približne 75% výdavkov pokrývaných príjmami zo severu, teda z Horného Peru. Aj región Alto Plata (v súčasnosti väčšia časť územia Paraguaja) mal problém s vládou Buenos Aires, čiastočne preto, že Buenos Aires malo monopol na vývoz tovaru.

Napoleonské vojny v Európe odstránili španielsku vládu, pričom Napoleon Bonaparte menoval za kráľa Španielska svojho brata Jozefa. V roku 1805 pomáhalo Španielsko Francúzsku, no stratilo svoju flotilu v bitke pri Trafalgare. Následne varoval španielsky predseda vlády miestokráľovstvo pred hrozbou britskej invázie s tým, že nemôže poskytnúť Buenos Aires podporu.

27. júna 1806 obsadilo malé britské vojsko o sile 1 500 mužov Buenos Aires pod vedením plukovníka Williama Beresforda. Miestokráľ Rafael de Sobremonte utiekol do mesta Córdoba. Britské sily tak museli byť vytlačené až pomocou vojenského oddielu z Montevidea zloženého z Criollos v decembri 1806. Tento oddiel viedol Santiago de Liniers. Vo februári 1807 britské posily o sile 8 000 mužov obsadili Montevideo, následne dňa 5. júla 1807 zaútočili na Buenos Aires. Potom, čo Briti stratili viac ako polovicu mužov, ktorí boli buď zabití alebo zajatí, rozhodol sa ich veliteľ pristúpiť na prímerie a britská armáda sa tak vrátila do Británie[24].

Úspechy miestnych Criollos tvárou v tvár nedostatočnej podpore zo strany Španielska prispeli k sebadôvere miestnych obyvateľov a podporili ich hnutia smerujúce k nezávislosti. 25. mája 1810 sa obyvatelia Buenos Aires rozhodli definitívne odtrhnúť od Španielska, donútili miestokráľa Baltasara Hidalgo de Cisnerosa[25] odísť a vytvorili tak svoju vlastnú prvú vládu - Prvú chuntu[26]. Pod vplyvom týchto udalostí bolo hlavné mesto presunuté do Montevidea a bol vybraný nový miestokráľ a to guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío[27]. Ani to však nezabránilo postupnému rozpadu miestokráľovstva, keď nespokojnosť obyvateľov Asunciónu prerástla do ďalšej revolúcie, keď v noci zo 14. na 15. mája 1811 prinútili miestni vzbúrenci španielskeho guvernéra Paraguaja, aby sa vzdal, následne vyhlásil Paraguaj nezávislosť[28]. Už v roku 1812 začali oddiely Spojených provincií Río de la Plata obliehanie Montevidea, vtedy hlavného mesta miestokráľovstva. Po vojenských nezdaroch Španielov, ktorí sa neúspešne pokúšali obliehanie prelomiť tak na zemi, ako aj na mori, sa obrancovia Montevidea po dvoch rokoch obliehania vzdali. Vojenské jednotky patriotov tak vstúpili do mesta a členovia španielskej lokálnej vlády odišli späť do Španielska. Toto je považované za definitívny koniec Miestokráľovstva Río de la Plata[29].

Zoznam miestokráľov[upraviť | upraviť zdroj]

# Obrázok Meno Funkčné obdobie
1 Cevallos.jpg Pedro Antonio de Cevallos 15. októbra 1777 - 26. júna 1778
2 Juan José de Vértiz y Salcedo.jpg Juan José de Vértiz y Salcedo 26. júna 1778 - 7. marca 1784
3 Virrey Loreto.jpg Nicolás del Campo 7. marca 1784 - 4. decembra 1789
4 Nicolás Antonio de Arredondo 4. decembra 1789 - 16. marca 1795
5 Pedro Melo de Portugal.jpg Pedro Melo de Portugal 16. marca 1795 - 15. apríla 1797
- Real Audiencia de Buenos Aires 15. apríla 1797 - 2. mája 1797
6 Antonio Olaguer Feliú.png Antonio Olaguer Feliú 2. mája 1797 - 14. mája 1799
7 Avilés1.jpg Gabriel de Avilés,
2nd Marquis of Avilés
14. mája 1799 - 20. mája 1801
8 Joaquin del Pino.jpg Joaquín del Pino y Rozas 20. mája 1801 - 11. apríla 1804
9 Rafael de Sobremonte.jpg Rafael de Sobremonte 24. apríla 1804 - 10. februára 1807
10 Santiago de Liniers.jpg Santiago de Liniers 10. februára 1807 - 30. júna 1809
11 Baltasar Hidalgo de Cisneros.jpg Baltasar Hidalgo de Cisneros 15. júla 1809 - 25. mája 1810
12 General Francisco Javier de Elío (Museo del Prado).jpg Francisco Javier de Elío 12. januára 1811 - 18. novembra 1811

Veliteľ mesta[upraviť | upraviť zdroj]

# Obrázok Meno Funkčné obdobie
1 Vigodet.png Gaspar de Vigodet 18. novembra 1811 - 23. júna 1814


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Argentína. In: Malá slovenská encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Goldpress Publishers, 1993. 822 s. ISBN 80-85584-12-3. S. 48.
  2. Kronika ľudstva. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 1128.
  3. Bolívia. In: Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Veda a Encyklopedický ústav SAV, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell - Czy), s. 199.
  4. DORAZIL, Otakar. Světové dějiny v kostce : historická příručka. 3. přeprac. a dopl. vyd. Vimperk; Rudná u Prahy : Papyrus; JEVA, 1995. 536 s. ISBN 80-85776-37-5. S. 346.
  5. Veľký atlas svetových dejín. Preklad Jaroslav Hochel et al. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. S. 203.
  6. a b Rio de la Plata. In Malá československá encyklopedie 5 Pom-S. 1. vyd. Praha : Academia, 1987. 998 s. S. 342.
  7. GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí : dejepisný atlas. 2. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2006. 50 s. ISBN 80-89080-47-2. S. 25.
  8. El Virreinato del Río de la Plata [online]. claseshistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  9. La rebelión de Tupac amaru II [online]. claseshistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  10. La Proclama de la Junta Tuitiva [online]. gobernacionlapaz.gob.bo, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  11. Revolución de Chuquisaca [online]. lhistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  12. Baltasar Hidalgo de Cisneros [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  13. Lobo, Manuel [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  14. Tratado de Tordesillas [online]. historiacultural.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  15. Garro, José [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  16. Manuel de Amat y Junyent [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  17. Pedro Antonio de Cevallos [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  18. Tratado de San Ildefonso [online]. pueblosoriginarios.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  19. Juan José de Vértiz y Salcedo [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  20. La población del corregimiento de Carangas (virreinato del Río de la Plata) a fines del siglo XVIII [online]. scielo.org.mx, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  21. El Virreinato del Río de la Plata y las intendencias [online]. campus.almagro.ort.edu.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  22. EL REAL CONSULADO DE BUENOS AIRES [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  23. HISTORY OF THE FALKLAND ISLANDS [online]. historyworld.net, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  24. Defeat at Buenos Aires 1806-1807 [online]. historytoday.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  25. Baltasar Hidalgo de Cisneros [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  26. Primera Junta de Gobierno (1810) [online]. memoriachilena.cl, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  27. Francisco Javier Elío [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  28. Independencia Paraguay resena historica [online]. ultimahora.com, [cit. 2017-08-28]. Dostupné online.
  29. SEGUNDO SITIO DE MONTEVIDEO (20/10/1812) [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]