Spojené provincie La Platy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Spojené provincie La Platy
Provincias Unidas del Río de la Plata
 Miestokráľovstvo Río de la Plata 1810 – 1831 Bolívia 
Uruguaj 
Argentínska konfederácia 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Himno Nacional Argentino
Geografia
Mapa štátu
Územie Spojených provincií tvorili v roku 1816 tmavozelené a bledozelené oblasti. Tmavozelené územie bolo pod reálnou kontrolou vlády, bledozelené bolo obývané domorodými obyvateľmi a kontrolované rojalistami.
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
25. mája 1810 (Májová revolúcia)
9. júla 1816 (vyhlásenie nezávislosti)
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Miestokráľovstvo Río de la Plata Miestokráľovstvo Río de la Plata
Nástupnícke štáty:
Bolívia Bolívia
Uruguaj Uruguaj
Argentínska konfederácia Argentínska konfederácia

Spojené provincie La Platy alebo Spojené provincie juhoamerické (ďalšie názvy pozri dole) bola únia, ktorá združovala väčšinu provincii bývalého Miestokráľovstva Río de la Plata v Južnej Amerike, ktoré vznikli vďaka tzv. Májovej revolucii v roku 1810 a Argentínskej vojne za nezávislosť z rokov 1810 až 1818. Hlavné mesto bolo Buenos Aires. Argentínska ústava uznáva v súčasnosti Spojené provincie La Platy (Provincias Unidas del Río de la Plata) za jeden z oficiálnych názvov krajiny, ktorý označuje argentínsky národ v modernom ponímaní.

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Názvy v literatúre sú:

  • Spojené provincie La Platy[1], Spojené provincie La Plata [2], Spojené laplatské provincie[3], Spojené provincie Río de la Plata[4], (spojené provincie) La Plata [5], Spojené štáty laplatské[6], Spojené štáty Río de la Plata[7] - špa. Provincias Unidas del Río de la Plata
  • Spojené provincie juhoamerické[8], Spojené provincie Južnej Ameriky [9], Spojené juhoamerické provincie [10] - špa. Provincias Unidas en Sud América

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Májová revolúcia a Argentínska vojna za nezávislosť

Spojené provincie La Platy boli vytvorené cez zdĺhavý proces, ktorý začal v máji 1810, kedy obyvatelia a vojaci z Buenos Aires, hlavného mesta Miestokráľovstva Río de la Plata, zvrhli španielskeho miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa v rámci tzv. Májovej revolúcie[11]. Aj keď nebola formálne vyhlásená nezávislosť v tejto chvíli a vláda, ktorá vzišla z tejto revolúcie deklarovala vernosť zosadenému španielskemu kráľovi Ferdinandovi VII., v skutočnosti sa nová vláda pokúsila o reorganizáciu sociálnych, politických a ekonomických štruktúr miestokráľovstva[12]. Keď čelila okamžitému odporu z niektorých častí miestokráľovstva (napríklad v Banda Oriental – súčasný Uruguaj – kde sa vyhlásil za miestokráľa Francisco Javier de Elío[13]), tak sa revolúcia veľmi skoro pretransformovala do vojny za nezávislosť.

Uprostred vojny za nezávislosť a počas celého obdobia od roku 1810 až do roku 1831, prebiehalo niekoľko vážnych konfliktov medzi stále sa meniacimi frakciami, ktoré sa týkali organizácie štátu a politických cieľov jednotlivých revolučných vlád. Na týchto konfliktoch sa podieľali štátne prevraty, rôzne vzbury, politicky motivované procesy, vyhrážky a väznenia oponentov, ktoré nakoniec prerástli do otvorenej občianskej vojny.

Počiatočné revolučné vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Prvá chunta, Veľká chunta a Prvý triumvirát (Argentína)

Okamžite od revolúcie vznikli vážne konflikty medzi rôznymi názormi ohľadom politickej organizácie provincii. Niektorí obhajovali silnú a výkonnú centrálnu vládu s malou zodpovednosťou voči regionálnych záujmom. Tento názor spočiatku presadzovali aj osvietenci a stúpenci nezávislosti. Iní sa snažili o integráciu zástupcov z provincii do väčšieho zhromaždenia. Keď druhý názor získal prevahu, začala v roku 1811 Primera chunta začleňovať zástupcov z provincii. Avšak keď začalo byť zrejmé, že takéto usporiadanie nebolo dostatočne účinné, aby viedlo riadne vojenské úsilie, prevzal výkonné právomoci triumvirát (Prvý triumvirát), kým zhromaždenie si ponechalo iba niektoré kontrolné funkcie[14].

Zhromaždenie roku XIII.[upraviť | upraviť zdroj]

8. októbra 1812 prebehla v Buenos Aires ďalšia revolúcia, ktorá viedla k zosadeniu tzv. Prvého triumvirátu a jeho nahradeniu Druhým triumvirátom[15]. Vzburu viedli dvaja revolucionári José de San Martín a Carlos María de Alvear, táto dostala pomenovanie Revolúcia 8. októbra 1812[16]. Revolúcia vznikla z dôvodu, že niektorí patrioti sa domnievali, že členovia Prvého triumvirátu nie sú dostatočne oddaní myšlienke nezávislosti. Druhý triumvirát zvolal národné zhromaždenie nazvané Asamblea del Año XIII, teda zhromaždenie roku XIII. Toto sa bez zástupcov niektorých provincii zišlo 31. januára 1813 (z toho vzniklo aj jeho pomenovanie). Úlohou zhromaždenia bolo definovanie vhodného systému pre republiku. Toto de facto znamenalo vyhlásenie nezávislosti na Španielsku a napísanie prvej ústavy nového štátu[17].

Director Supremo[upraviť | upraviť zdroj]

Zhromaždenie roku XIII. sa okrem iného rozhodlo vymeniť tzv. Druhý triumvirát za iný orgán, ktorý bude vládnuť v krajine (1814). Tento však už nebol kolektívny, ale jednalo sa o jedno-osobový orgán, ktorý dostal názov Director Supremo de las Provincias Unidas del Río de la Plata, teda "hlavný riaditeľ" Spojených provincii La Platy. Každý Director Supremo mal mať funkčné obdobie dva roky[18]. Zhromaždenie dúfalo, že pomocou tohto orgánu bude účinnejšie bojovať proti rojalistom, navyše Director Supremo nemal mať neobmedzenú moc, ale mal byť kontrolovaný radou pozostávajúcou z deviatich členov, pričom všetci mali byť zodpovední práve zhromaždeniu. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čo znamenalo jednak koniec funkcie Directora Supremo a federalizáciu krajiny[19]. Zároveň sa začalo šesťročné obdobie bez hlavy štátu nazvané tiež Anarquía del año 20, teda Anarchia 20. rokov[20].

Vyhlásenie nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Deklarácia nezávislosti Spojených provincií (1816).

Vojenské nezdary z roku 1815, kedy armáda Spojených provincií utrpela niekoľko porážok zo strany rojalistov a návrat španielskeho kráľa Ferdinanda VII. na trón znamenali nutnosť definitívne rozhodnúť o politickom statuse krajiny. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií La Platy) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy[21].

Liga Federal[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Liga Federal a Argentínske občianske vojny

Liga Federal (1815-1820), tiež nazývaná Liga slobodných ľudí (Liga de los Pueblos Libres), bol aliancia niektorých provincii súčasnej Argentíny a Uruguaja, ktorá bola organizovaná pod demokratickými federalistickými myšlienkami, ktoré boli silno obhajované ich vodcom Josém Gervasiom Artigasom[22].

Vláda Spojených provincií La Platy pocítila rastúcu hrozbu odvolania zo strany Federálnej ligy, takže neurobila nič, čo by znížilo potenciálnu hrozbu portugalskej invázie do provincii Misiones Orientales (v súčasnosti súčasť Brazílie) a Banda Oriental (v súčasnosti Uruguaj), čo boli hlavné bašty Artigasa. Brazílsky generál Carlos Frederico Lecor sa domnieval, že jeho početná a materiálna prevaha porazí Artigasa a jeho armádu, čo viedlo k okupácii Montevidea 20. januára 1817. Boje však pokračovali ďalšie tri roky predovšetkým na vidieku. Artigas bol nahnevaný z pasivity Buenos Aires a tak mu vyhlásil vojnu, keď prehrával s Portugalcami.

1. februára 1820 guvernéri z Federálnej ligy Francisco Ramírez a Estanislao López porazili armádu Directora Supremo, čím skončila centralistická vláda Spojených provincií a vznikla federálna dohoda (Dohoda Pilar) s provinciou Buenos Aires. Podobne Federálna liga skončila, keď sa jej provincie znovupripojili k Spojeným provinciám. Artigas bol porazený Portugalcami a ustúpil do provincie Entre Ríos. Tu odmietol Dohodu Pilar a vstúpil do vojny s bývalými spojencami (napríklad guvernérom Franciscom Ramírezom), ktorí rozdrvili zvyšky Artigasovej armády. Artigas tak odišiel do exilu v Paraguaji, kde zostal až do svojej smrti. Východné provincie boli anektované Brazíliou v roku 1821.

Anarchia 20. rokov[upraviť | upraviť zdroj]

Zhromaždenie reprezentantov provincii (Congreso de Tucumán) prijalo v roku 1819 novú ústavu. Táto však bola prijatá iba zástupcami Buenos Aires, no odmietnutá ostatnými provinciami, takže nezačala vôbec platiť. Bitka pri potoku Cepeda v roku 1820 zmarila cieľ lídrov Buenos Aires riadiť krajinu pod argentínskou ústavou z roku 1819. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čím sa krajina federalizovala, no zároveň s koncom posledného Directora Supremo v rovnakom roku stratila na 6 rokov hlavu štátu. Medzi rokmi 1820 a 1826 Spojené provincie fungovali ako voľná aliancia autonómnych provincii, ktoré spolu fungovali na základe paktov a zmlúv. Absentovala však skutočná ústredná vláda. Medzinárodné vzťahy celého spoločenstva však riadil guvernér Buenos Aires. V roku 1826 získal dostatočnú silu Bernardino Rivadavia, ktorý sa stal prvým prezidentom. Vo funkcii však bol iba rok a pol, keďže čelil množstvu domácich problémov a aj následnej vojne s Brazíliou[23].

Vojna s Brazíliou a nezávislosť Uruguaja[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka pri Sarandí (1825). Spojené provincie tvorené vojakmi z Banda Oriental porazili Brazíliu.

V roku 1825 začala vojna s Brazíliou. Slabosť a rozpoltenosť Spojených provincií využila Brazília, ktorá už v roku 1816 zaútočila na východné časti krajiny a v januári 1817 okupovala Montevideo. Miestne sily definitívne porazili Brazílčania v roku 1820 a anektovali tak niektoré časti východných provincii, ktoré boli známe pod označením Cisplatina. Po vyhlásení nezávislosti Brazílie na Portugalsku sa Cisplatina stala súčasťou Brazílskej ríše. Obyvateľstvo v týchto oblastiach, predovšetkým v Cisplatine (Banda Oriental), však bolo voči Brazílčanom pomerne nepriateľské. Spojené provincie tak obyvateľstvu poskytli politickú a materiálu podporu, pretože sa domnievali, že im to pomôže nastoliť znova vlastnú vládu nad týmto regiónom. Odpor miestneho obyvateľstva viedli Fructuoso Rivera a Juan Antonio Lavalleja. V roku 1825 zvolali títo zhromaždenie na ktorom vyhlásili nezávislosť od Brazílie a potvrdili opätovne vernosť Spojeným provinciám. Ako odpoveď vyhlásila Brazília Spojeným provinciám vojnu. Brazília sa snažila využiť svoju námornú prevahu a zahájila blokádu Río de la Plata a tým aj obchodu do Spojených provincií. Po počiatočných úspechoch menšej argentínskej flotily však Brazília využila svoju prevahu a zvíťazila v rozhodujúcej námornej bitke pri Monte Santiago (7-8. apríl 1827), čím úspešne predĺžila námornú blokádu Buenos Aires. V pozemných bitkách však boli Argentínčania oveľa úspešnejší, keď potupili brazílskeho cisára, ktorý sa musel vzdať priameho velenia nad armádou a vrátiť sa do hlavného mesta Brazílie. V bitke pri Ituzaingó zvíťazili Argentínčania a zabránili tak prípadnému postupu Brazílčanov k Buenos Aires. V bitke pri meste Sarandí jednoznačne vyhrali jednotky Spojených provincií, ktoré však tvorili iba bojovníci z Banda Oriental. Neuspokojivé výsledky znamenali, že konflikt sa stal v Brazílii veľmi nepopulárnym, pričom aj veľmi zaťažoval štátny rozpočet oboch krajín. Obe bojujúce strany tak pristúpili k podpisu Dohody z Montevidea (1828), ktorá ukončila vojenský konflikt. Cisplatina tak dostala nezávislosť pod názvom Východná republika Uruguaj, čo je predchodca súčasného Uruguaja.

Obnovenie občianskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa argentínske jednotky vrátili z vojny s Brazíliou do Buenos Aires, ich veliteľ Juan Lavalle[24] viedol vojenský prevrat proti guvernérovi Manuelovi Dorregovi, ktorého pri prevrate popravili (1. december 1828). Lavalle začal ťaženie proti federalistom. Odpor voči Lavallovi zorganizoval Juan Manuel de Rosas[25]. Rosas donútil Lavalla opustiť vládu a obnovil parlament. Lavallov spojenec José María Paz následne v roku 1830 zorganizoval tzv. Unitárnu ligu, do ktorej sa pripojilo deväť západných a severných provincii krajiny. Naopak Rosas podpísal v roku 1831 tzv. Federálny pakt (Pacto Federal), do ktorého sa pridali okrem Buenos Aires aj provincie Santa Fe a Entre Ríos. Všetky unitárne provincie však boli v prebiehajúcom konflikte porazené a pripojili sa k paktu, čím vznikla Argentínska konfederácia. Rosas sa zostal guvernérom Buenos Aires, ktorá sa stala hlavnou funkciou v konfederácii zodpovednou za medzinárodné vzťahy celej krajiny[26].

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené provincie v rôznych časových obdobiach - 1820, 1821, 1822 a 1825.

Spojené provincie boli ohraničené na juhu riedko osídlenými územiami juhoamerických nížin zvaných Pampas a Patagóniou. Tieto boli obývané predovšetkým pôvodnými obyvateľmi z kmeňov Mapuče, Ranquel a Puelche. Na severe tvorilo hranicu územie nazývané Gran Chaco, kde žili domorodé kmene ľudí Guajkurovia. Na severozápade, oproti Hornému Peru ležalo Miestokráľovstvo Peru. Oproti cez Andy na západnej strane ležal Guvernérstvo Čile, ktorý bol taktiež pod kontrolou Španielov. Severovýchodne ležala koloniálna Brazília, súčasť Portugalska, ktorá sa neskôr v roku 1821 stala Brazílskou ríšou.

Vláda a politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Zmena z Miestokráľovstva Río de la Plata na Spojené provincie Río de la Plata nebola iba o zmene guvernérov, ale revolučný proces, ktorý vymenil absolutistickú monarchiu za republiku. Hlavnou inšpiráciou bolo osvietenstvo v Španielsku, nové ideály a myšlienky a Španielska vojna za nezávislosť, kedy chýbal po abdikácii posledného bourbonovského kráľa legitímny vládca. Koncept deľby moci sa postupne stal nástrojom na zabránenie despotizmu.

Nová politická situácia vytvorila veľký politický konflikt medzi mestami z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bolo, že z dôvodu absencie kráľa (španielskeho) a teda aj jeho kráľovskej suverenity, nebolo jasné, kto a ako si môže nárokovať rovnakú suverenitu. Niektorí ľudia sa domnievali, že táto prešla na iných členov kráľovskej rodiny (resp. inú osobu patriacu k monarchii), kým iní boli presvedčení, že táto suverenita prešla na ľud, resp. sa ľudu vrátila a teda ľud mal právo si vládnuť sám. Vertikálna štruktúra absolutistickej monarchie bola tiež ohrozená. Patrioti verili, že všetky mestá, tak španielske ako aj americké, majú právo na vlastnú vládu, kým rojalisti boli presvedčení, že takéto právo majú iba mestá v európskom Španielsku, nie v kolóniách. Podľa rojalistov mali americké kolónie prijať vládu, ktorú im určí španielska vláda.

Druhým dôvodom konfliktu bola povaha nových vlád, ktoré seba deklarovali ako provizórne iba na čas, kým bude na tróne chýbať legitímny kráľ. Tieto vlády však napriek tomu robili pomerné silné zmeny v politickej organizácii. Na rozdiel od Prvej venezuelskej republiky, ktorá vyhlásila nezávislosť veľmi skoro, Spojené provincie La Platy boli konfrontované s nekonzistentným vládnutím, ktoré spočívalo napríklad v existencii nezávislého štátu, ktorý však nevyhlásil formálnu nezávislosť.

Vlajky[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené provincie používali počas svojej existencie viacero vlajok. Prvou bola vlajka z roku 1812, ktorú navrhol Manuel Belgrano, táto mala dva rovnako široké vodorovné pruhy, horný biely a spodný belasý. V tom istom roku navrhol Belgrano druhú vlajku, tento raz mala tri vodorovné pruhy, na okraji bielej farby, v strede belasej. V roku 1816 sa začala používať vlajka s troma vodorovnými pruhmi, na okraji boli dva belasé, v strede biely. V rokoch 1819-1820 sa začala používať nová vlajka. Táto mala tri vodorovné pruhy, na okrajoch tmavomodré, v strede biely, pričom uprostred bieleho pruhu sa nachádzalo žlté slnko.

Rozdelenie Miestokráľovstva Río de la Plata[upraviť | upraviť zdroj]

Ako výsledok vojen dosiahli provincie nezávislosť v rámci nových štátnych útvarov:

Bolívia[upraviť | upraviť zdroj]

Päť provincii vytvorilo štát Bolívia:

Uruguaj[upraviť | upraviť zdroj]

Provincia nazývaná Provincia Oriental (teda Východná provincia), známa aj ako Banda Oriental (Východné pobrežie) sa stala nezávislou ako Uruguaj, pôvodne Východná republika Uruguaj.

Brazília[upraviť | upraviť zdroj]

Misiones Orientales bola de iure uznaná za brazílsku po vojne so Spojenými provinciami.

Argentína[upraviť | upraviť zdroj]

Po dlhej občianskej vojne vstúpili nasledujúce provincie do Argentínskej republiky:

Falklandské ostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené provincie sa pokúsili získať kontrolu nad Falklandskými ostrovmi (v Argentíne nazývané Malvínske ostrovy) prostredníctvom obchodu, či udelením práva rybolovu a lovu. Kolónia bola na ostrovoch založená už v roku 1826, resp. 1828. Osídľovaním ostrovov sa zaoberali hlavne Jorge Pacheco a Luis Vernet. Vernet okrem iného hľadal podporu aj na britskom konzuláte. V roku 1829 požiadal o ochranu Spojené provincie, aby tieto vyslali vojnovú loď do oblasti, no žiadna nebola k dispozícii. Vernet bol menovaný za vojenského a civilného veliteľa ostrova, čo vyvolalo britské protesty. Pokusy regulovať rybolov a plavbu viedli ku konfliktu so Spojenými štátmi americkými. Ostrovy sa tak dostali do neporiadku. Argentína tak vyslala majora Estebana Mestiviera, aby tu vytvoril trestaneckú kolóniu, no tento bol krátko po svojom príchode na ostrovy v roku 1832 zavraždený. Protesty Britov voči menovaniu Mestiviera nemali žiadnu odozvu a tak Briti vyslali námornú flotilu na obnovenie britskej nadvlády nad ostrovmi v decembri 1832.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Argentína. In: Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Veda a Encyklopedický ústav SAV, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A - Belk), s. 346.
  2. Opatrný, Josef. Amerika v proměnách staletí. 1. vyd. Praha: Libri, 1998. 841 s. ISBN 80-85983-42-7. S. 37
  3. Veľký atlas svetových dejín. Preklad Jaroslav Hochel et al. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. S. 227.
  4. GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí : dejepisný atlas. 2. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia, 2006. 50 s. ISBN 80-89080-47-2. S. 27.
  5. Světové dějiny v datech. I. Praha: NPL, 1964. 693 s. strany 466-467
  6. DORAZIL, Otakar. Světové dějiny v kostce : historická příručka. 3. přeprac. a dopl. vyd. Vimperk; Rudná u Prahy : Papyrus; JEVA, 1995. 536 s. ISBN 80-85776-37-5. S. 346.
  7. Argentína. In: Masarykův slovník naučný 1 A – Č. Praha : Československý kompas, 1925. 1166 s. S. 240.
  8. Argentína. Pyramída.
  9. LANDOVSKÝ, Vladimír. Argentina. Vyd. 1. Praha: Svoboda, 1974. S. 46, 73
  10. CHALUPA, Jiří. Dějiny Argentiny, Uruguaye, Chile. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1999. 575 s. ISBN 80-7106-323-1. S. 7.
  11. 25 de mayo de 1810 - Revolución de Mayo [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  12. Primera Junta de Gobierno (1810) [online]. memoriachilena.cl, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  13. Francisco Javier Elío [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  14. Creación del Primer Triunvirato [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  15. EL SEGUNDO TRIUNVIRATO (21-01-1814) [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  16. LA REVOLUCIÓN DEL 8 DE OCTUBRE DE 1812 [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  17. LA ASAMBLEA GENERAL CONSTITUYENTE DEL AÑO XIII (31/01/1813) [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  18. El Directorio (Argentina) [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  19. TRATADO DEL PILAR (23/2/1820) [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  20. Anarquía del Año 20 [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  21. Congreso de Tucumán - Diputados, procedencias y profesiones [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  22. LA LIGA FEDERAL [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  23. Bernardino Rivadavia [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  24. Juan Lavalle [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  25. Juan Manuel de Rosas [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.
  26. Pacto Federal del 4 de enero de 1831 [online]. elarcondelahistoria.com, [cit. 2017-09-05]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]