Argentínske občianske vojny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Argentínske občianske vojny
Guerra Civil.jpg
Dátum 18141880
Miesto Argentína
Uruguaj
Výsledok Prijatie federálnej ústavy v roku 1853
Federalizácia Buenos Aires v roku 1880
Protivníci
Flag of Artigas.svg Federales
Flag of the National Party (Uruguay).svg Blancos
Flag of Unitarian Party (Navy).svg Unitarios
Flag of Colorado Party (Uruguay).svg Colorados
Velitelia
Flag of Artigas.svg José Gervasio Artigas
Flag of Artigas.svg Juan Manuel de Rosas
Flag of Artigas.svg Manuel Dorrego
Flag of Artigas.svg Justo José de Urquiza
Flag of Artigas.svg Francisco Ramírez
Flag of Artigas.svg Facundo Quiroga
Flag of Artigas.svg Ángel Vicente Peñaloza
Flag of the National Party (Uruguay).svg Manuel Oribe
Flag of Unitarian Party (Navy).svg Bartolomé Mitre
Flag of Unitarian Party (Navy).svg Bernardino Rivadavia
Flag of Unitarian Party (Navy).svg Juan Lavalle
Flag of Unitarian Party (Navy).svg José María Paz {VZ}
Flag of Unitarian Party (Navy).svg Domingo Faustino Sarmiento
Flag of Colorado Party (Uruguay).svg Fructuoso Rivera

Argentínske občianske vojny (špa. Guerras civiles argentinas) boli série občianskych vojen v rokoch 1814 - 1880 na území súčasnej Argentíny a Uruguaja. Tieto konflikty boli oddelené od argentínskej vojny za nezávislosť (1810-1818), hoci prvá občianska vojna sa uskutočnila už počas vojny za nezávislosť.

Hlavnými stranami boli, na geografickej úrovni Provincia Buenos Aires a ostatné provincie modernej Argentíny, a na politickej úrovni Federálna strana (Federales) a Unitaristická strana (Unitarios)[1]. Hlavný dôvod konfliktu bol nadmerný centralizmus podporovaný vodcami Buenos Aires po dlhú dobu a monopol na využívanie prístavu v Buenos Aires ako jediného miesta pre medzinárodný obchod. Ďalšími účastníkmi boli v určitej dobe politické strany z Uruguaja, ktorý sa stal nezávislým od Spojených provincií Río de la Platy v roku 1828, ďalej Britské impérium a Francúzsko, najmä počas blokády Río de la Plata v roku 1838 a anglo-francúzskej blodáky Río de la Plata, ktorá skončila v roku 1850[2].

Prehľad[upraviť | upraviť kód]

Prvé konflikty voči centralistickej vláde[upraviť | upraviť kód]

Regionalizmus dávno poznačil vzájomné vzťahy medzi početnými provinciami, ktoré v súčasnosti tvoria Argentínu. Ani následná vojna za nezávislosť neviedla k národnej jednote. Založenie Ligy slobodných ľudí provinciami na východ od rieky Uruguaj (územie vtedy nazývané Banda Oriental) a štyrmi susednými provinciami v roku 1814 naznačovalo prvé formálne pretrhnutie Spojených provincií La Platy, ktoré boli vytvorené počas Májovej revolúcie v roku 1810[3].

Bitka pri potoku Capeda (1. februára 1820) zmarila cieľ lídrov Buenos Aires riadiť krajinu pod argentínskou ústavou z roku 1819. Po sérií nepokojov a krátko trvajúcej konštitučnej republike vedenej centralistom Bernardinom Rivadaviaom[4] v rokoch 1826-1827, boli Spojené provincie La Platy znova rozdelené. Provincia Buenos Aires sa stala najsilnejšou z mnohých polo-nezávislých štátov.

Juan Manuel de Rosas a Unitariáni[upraviť | upraviť kód]

Po vojne za nezávislosť došlo k porozumeniu medzi guvernérom Buenos Aires Juanom Manuelom de Rosasom[5] a ďalšími federalistickými vodcami, ktoré vyplynulo zo spoločného nepriateľstva voči stále silnejšej strane Partido Unitario, ktorá obhajovala rôzne formy centralistického vládnutia. Založenie Unitárnej ligy v roku 1830 vodcom z provincie Córdoba Josém María Pazom[6], ktorá sa skladala z deviatich západných a severných provincii, prinútilo Buenos Aires a provincie Corrientes a Entre Ríos vytvoriť v roku 1831 tzv. Federálny pakt (Pacto Federal). Následkom toho bola Unitárna liga zrušená. Líder z Buenos Aires generál Juan Lavalle[7], ktorý bol zosadený Rosasom v roku 1829, viedol sériu rebélii s rôznymi spojencami proti Rosasovi a Federálnemu paktu až do svojej porážky v roku 1841.

Od pádu Bernardina Rivadaviu ("konštitučná republika") a z dôvodu absencie riadnej hlavy štátu existovala v krajine určitá sila, na základe ktorej lídri (caudillos) z okolitých provincii delegovali určité právomoci, ako napríklad platenie zahraničného dlhu alebo riadenie medzinárodných vzťahov na lídra z Buenos Aires. Okrem toho bola Rosasovi poskytnutá určitá miera verejnej moci. Tieto sily taktiež umožnili Rosasovi zapojiť sa do vlečúcej sa uruguajskej občianskej vojny a pomôcť tak Manuelovi Oribemu[8]. Toto zapojenie sa však bolo neúspešné. Oribe na druhej strane viedol množstvo vojenských ťažení v mene Rosasa, čím sa stal neoceniteľným spojencom v boji proti Lavallovi a iným unitariánom[9]. Takto fungovala Argentínska konfederácia napriek prebiehajúcim konfliktom až do roku 1852, kedy sa uskutočnila bitka pri Caseros, po ktorej bol Rosas zosadený a musel odísť do exilu.

Justo José de Urquiza a odtrhnutie Buenos Aires[upraviť | upraviť kód]

Ústrednou postavou zvrhnutia Rosasa bol guvernér provincie Entre Ríos Justo José de Urquiza[10]. Tomuto sa však napriek tomu nepodarilo zabezpečiť ratifikáciu Dohody zo San Nicolás v roku 1852 zo strany Buenos Aires (dohoda mala za cieľ zorganizovať fungovanie novej Argentínskej konfederácie, menovala konkrétne osoby na funkcie a umožňovala prijatie novej ústavy v roku 1853). Následkom toho bol vyhlásený Štát Buenos Aires (Estado de Buenos Aires). Štát Buenos Aires tak vznikol secesiou, teda odtrhnutím už od existujúceho štátu, zároveň v roku 1853 odmietol prijať argentínsku ústavu z roku 1853, pričom nasledujúci rok vyhlásil svoju vlastnú. Najdiskutovanejším problémom zostali clá a colnice v Buenos Aires, ktoré zostali pod kontrolou mestskej vlády a stali sa hlavným zdrojom verejného príjmu a bohatstva mesta. Navyše štáty, s ktorými Argentínska konfederácia udržiavala zahraničné vzťahy, si ponechali svoje veľvyslanectvá v Buenos Aires a nepresúvali ich do hlavného mesta Paraná.

Štát Buenos Aires bol navyše podporovaný množstvom aliancii vo vnútrozemí, napríklad s provinciou Santiago del Estero. Rovnako malo Buenos Aires podporu zo strany mocných guvernérov z Liberálnej strany z provincii Salta, Corrientes a San Juan. V roku 1858 bol spáchaný liberálmi atentát na federalistického guvernéra provincie San Juan. To iba posilnilo napätie medzi Argentínskou konfederáciou a Štátom Buenos Aires. Toto napätie sa ešte zvýšilo po podpise zmluvy o voľnom obchode medzi hlavným prístavom konfederácie (Puerto de Rosario) a prístavom Montevideo, čo ohrozilo obchod v Buenos Aires. Zvolenie nekompromisného unitariána Valentína Alsinu[11] za guvernéra Buenos Aires ďalej zhoršilo spory, ktoré vyvrcholili v bitke pri Cepeda (1859).

Oddiely Buenos Aires vedené generálom Bartolomém Mitrem[12] boli porazené jednotkami, ktoré boli vedené priamo prezidentom Argentínskej konfederácie Justom Josém de Urquizaom. Tento nariadil podmaniť si separatistov z Buenos Aires silou, no Urquiza namiesto toho začal s porazenými rokovania, čím zabezpečil prijatie Paktu zo San José de Flores. Tento pakt ustanovil niekoľko ústavných zmien a doplnení a viedol k ďalším ústupkom, vrátane rozšírenia provinčného colného úradu a opatreniam v prospech Banky Provincie Buenos Aires, ktorej mena bola schválená na použitie ako zákonné platidlo na colnici, čim sa kontrolovala väčšina zahraničného obchodu. Toto znamenalo, že Buenos Aires sa de iure vrátilo do argentínskeho štátu (konfederácie).

Bitka pri meste Pavón (1861) rozhodla o osude občianskych vojen v Argentíne.

Bartolomé Mitre nakoniec zrušil Pakt zo San José de Flores, čo viedlo k obnoveniu občianskej vojny. Nepriateľské akcie vyvrcholili bitkou pri meste Pavón v roku 1861, pri ktorej vyhral Mitre a jeho Buenos Aires nad národnými silami vedenými Urquizaom. Prezident Santiago Derqui[13], ktorý sa do funkcie dostal vďaka podpore prechádzajúceho prezidenta Urquiza, následkom porážky odstúpil 4. novembra 1861 z funkcie. Mitre, ktorý napriek víťazstvu potvrdil svoj záväzok podporiť ústavné zmeny z roku 1860, bol zvolený za prvého prezidenta zjednotenej republiky v roku 1862. Bitka pri meste Pavón sa ukázala ako rozhodujúci stret občianskych vojen v krajine. Výsledky bitky viedli k rozpusteniu konfederačnej vlády a definitívnemu návratu Buenos Aires do argentínskeho štátu, no v pozícii dominantnej provincie.

Národné zjednotenie[upraviť | upraviť kód]

Prezident Mitre zaviedol obmedzené volebné právo nazývané ako "voto cantado", ktoré záviselo od systému voliteľov, čo malo zabrániť v prípade potreby voľbe secesistov na vyššiu funkciu prostredníctvom volebných podvodov. V roku 1874 bol za prezidenta zvolený Nicolás Avellaneda[14] z provincie Catamarca, ktorý bol však schválený aj bývalým separatistom z Buenos Aires Adolfom Alsinom. To viedlo k obnoveniu bojov, keď Mitre využil bojovú loď na zabránenie inaugurácií zvoleného prezidenta. Bol však porazený a iba náhodou nebol popravený.

Zostávajúca opozícia voči novej vláde pokračovala zo strany federalistov, predovšetkým niektorých lídrov ako Ángel Vicente Peñaloza[15] (ktorý bol zabitý v roku 1863 po dlhom ťažení), či Ricardo López Jordán[16], ktorého rebélia začala v roku 1870 atentátom na bývalého federalistického prezidenta Urquiza, čo bol zároveň posledný výrazný federalistický odpor. Voľby z roku 1880, kedy bol zvolený za prezidenta hrdina bojov z púští Patagónie generál Julio Argentino Roca[17] viedli k poslednému ozbrojenému povstaniu, ktoré viedol guvernér Buenos Aires Carlos Tejedor. Jeho rýchla porážka a prímerie sprostredkované Mitrem upokojil posledný zdroj otvoreného vzdoru národnej jednote a vyvrcholil konečnou federalizáciou Buenos Aires (federalizácia oddelila mesto Buenos Aires od provincie, aby bolo ľahšie kontrolovateľné vládou). Zároveň začala hegemónia strany Partido Autonomista Nacional, ktorú viedol práve prezident Roca a moderná politika tzv. generácie 1880, ktorá tvorila národnú politiku do roku 1916.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Unitarios Y Federales [online]. taringa.net, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  2. El bloqueo francés sobre el puerto de Buenos Aires (1838-1840) [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-08-23]. Dostupné online.
  3. Congreso de los Pueblos Libres de 1815 [online]. mendoza.edu.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  4. Bernardino Rivadavia [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  5. Juan Manuel de Rosas [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  6. José María Paz [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  7. Juan Lavalle [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  8. Manuel Oribe [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  9. La Guerra Grande [online]. lamochila.com.uy, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  10. Justo José de Urquiza [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  11. Alsina, Valentín [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  12. Bartolomé Mitre [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  13. Santiago Derqui [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  14. Nicolás Avellaneda [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  15. Ángel “Chacho” Peñaloza [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  16. RICARDO LÓPEZ JORDÁN [online]. lagazeta.com.ar, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.
  17. Julio Argentino Roca [online]. buscabiografias.com, [cit. 2017-09-06]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Argentine Civil Wars na anglickej Wikipédii.