Magda Husáková-Lokvencová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Magda Husáková-Lokvencová
slovenská divadelná herečka a režisérka
Narodenie13. september 1916
Pacov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie17. január 1966 (49 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko

JUDr. Magda[Poznámky 1] (Magdalena) Viera[1] (Věra)[2] Husáková-Lokvencová (* 13. september 1916, Pacov – † 17. január 1966, Bratislava) bola divadelná herečka, režisérka a prvá manželka Gustáva Husáka. Ide o vôbec prvú významnú ženskú režisérku v dejinách slovenského divadelníctva.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v Česku a jej otec Antonín Lokvenc bol poľnohospodársky inžinier a ako príslušník rakúsko-uhorskej armády a bojoval aj v prvej svetovej vojne.[2] Po vzniku československej republiky (1918) ho ako dôstojníka Československej armády v roku 1922 vyslali na Slovensko, aby pôsobil ako správca štátneho vojenského veľkostatku v Horných Motešiciach, pri Trenčíne. Otec jeho manželky Juliany Eduard Hradecký založil v Pacove kotlársku dielňu, položiť základy českého strojárenského podniku na výrobu liehovarníckych strojov a zariadení. Vďaka prosperite firmy bola rodina Magdinej matky zameraná umelecky a aj muzikálne.[2] Krátko po príchode na Slovensko jej tragicky zomrela matka. Magda vtedy nemala ani deväť rokov avšak ako najstaršia logicky prevzala na seba úlohu vychovávateľky dvoch mladších súrodencov (bratia Vladimír a Miroslav).

Gymnázium vyštudovala v Banskej Bystrici, kde bol riaditeľom jej strýko (manžel maminej sestry) Dr. Jan Roubal.[3] 1. septembra 1938 sa vydala za mladého intelektuála - komunistu Gustáva Husáka, ktorého spoznala ešte ako gymnazistka v Banskej Bystrici v roku 1935. Po sobáši sa nasťahovali do malej garsónky na Panenskej ulici v Bratislave. Neskôr, od mája 1940, bývali spolu s ďalšími ľavicovými intelektuálmi v dome, ktorý im prenajala vdova po Jozefovi G. Tajovskom. Počas druhej svetovej vojny, za slovenského štátu, doštudovala právo a zamestnala sa v Moravskej banke. Zároveň študovala na bratislavskom štátnom konzervatóriu divadelnú réžiu. V roku 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, na ktorého organizácii sa aktívne podieľal aj jej manžel, čakala svoje prvé dieťa. Tesne pred potlačením povstania odletela spolu s inými ženami, deťmi a ranenými z letiska Tri Duby na Sliači do Moskvy, kde o niekoľko dní 23. októbra porodila syna Vladimíra.

Magda Husáková údajne bývala v Moskve v hoteli spolu s ostatnými rodinami iných zahraničných komunistov, kde jej s dieťaťom pomáhala „babuška“. V rovine dohadov zostávajú aj informácie o jej štúdiu na divadelnej akadémii. Pravdepodobne sa sporadicky zúčastňovala prednášok na Štátnom inštitúte divadelného umenia (GITIS). Okrem toho navštevovala moskovské divadlá, hlavne MCHAT. Gustáv Husák zostal na povstaleckom území a najhoršie obdobie prečkal v Žemberovciach, v rodičovskom dome budúcej švagrinej Emílie Hyllovej, neskôr Lokvencovej (manželka Magdinho brata Mira). Emília Lokvencová (nar. 4.3. 1926 v Žemberovciach) po skončení vojny nastúpila ako herečka na Novú scénu ND. S Magdou sa poznali už zo študentských čias na štátnom konzervatóriu.[2]

V roku 1946 sa Magda zamestnala v Bratislave na Novej scéne Národného divadla (ND)[Poznámky 2] ako herečka a asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Je možné, že príležitosť v divadle dostala najmä vďaka tomu, že jej manžel bol v tom čase jedným z najvplyvnejších ľudí v štáte a najlepší priateľ manželov Husákovcov, básnik Laco Novomeský, bol povereníkom školstva a osvety.[2] Aj vďaka tomu mohol na Novej scéne ND v rokoch 1947 – 1951 vzniknúť ostrov relatívne slobodného myslenia a tvorby, ostrov pre svojbytnú generačnú výpoveď.[2] Kladný ohlas u kritiky si však získala vďaka vlastnej pracovitosti a talentu. Jej režijná tvorba sa vyznačovala divácky atraktívnou formou a výraznou psychologizáciou postáv. Druhý syn Ján sa narodil v roku 1946.

50. roky 20. storočia sa niesli v znamení politických procesov, ktoré neobišli ani jej manžela, ktorý bol zatknutý 6. februára 1951. Onedlho po zatknutí ju predvolali na Ústredný výbor KSS a robili na ňu nátlak, aby verejne odsúdila politickú činnosť svojho manžela. Sľubovali jej za to skvelú kariéru. Odmietla. Vo februári1952 ju vyhodili z Novej scény[4]. Po nejakom čase bola zamestnaná (1952 - 1955[2]) v Slovenskom národnom múzeu, kde položila základy divadelného archívu.[5] V apríli 1954 Husáka odsúdili na doživotie. V sezóne 1955/1956 pôsobila v Štátnom divadle v Košiciach (v septembri 1955) a v roku 1956 získala miesto internej režisérky opäť na Novej scéne. Až po takmer piatich rokoch od uväznenia Husáka jej úrady povolili aby ho aj s a deťmi navštívili vo väzení. Šťastím pre Magdu bolo, že žena (pani Helenka), ktorá sa jej starala o domácnosť neodišla a ďalej jej pomáhala, aj keď už nedostávala plat.[6] Po návrate Husáka z väzenia v roku 1960, keď ten pracoval najprv ako stavebný robotník, neskôr ako úradník, sa s ním Magda rozviedla.

Husák patril medzi tých, čo nastolili novú politickú moc a ideológiu, ktorá viedla k politickým represiám a totalite. To všetko ovplyvnilo jej súkromie, odcudzilo muža, narušilo detstvo jej synov. Ona sama bola ľavicovo orientovaná. Hlásala ideály, ktoré sa zvrhli. Prežila veľkú traumu, musela sa s ňou vysporiadať.

Nadežda Lindovská[6]

Neskôr stretáva Ctibora Filčíka, ktorý sa aj pod jej režisérskym vplyvom formuje na špičkového herca. Jeho životnou rolou sa stala úloha Goetza v inscenácii Sartrovej hry Diabol a pán boh v Činohre Slovenského národného divadla. Krátko po premiére hry (18. decembra 1965) v januári 1966, Magda Husáková-Lokvencová zomrela na krvácanie do mozgu[4], deväť rokov pred tým, ako sa Husák stal prezidentom.

„Možno sa na ňu zabudlo preto, že prvá slovenská profesionálna divadelná režisérka bola pôvodom Češka... Alebo sa na ňu zabúdalo jednoducho preto, že bola ženou." 

Nadežda Lindovská na kolokviu venovanom Magde Lokvencovej[3]

Výber z divadelných réžií[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1950: Nepriatelia
  • 1955: Ján Kalinčiak: Reštavrácia
  • 1956: Henrik Ibsen: Hedda Gablerová
  • 1957: Karel Čapek: Lúpežník
  • 1957: Jozef Hollý: Geľo Sebechlebský
  • 1958: Denník Anny Frankovej
  • 1959: Nataša Tanská: Uľa (naskúšaná, ale nerealizovaná)
  • 1961: George Bernard Shaw: Pygmalion
  • 1962: Vladimir Majakovskij: Pyjavica
  • 1963: Vladimir Majakovskij: Kúpeľ
  • 1963: Ján Palárik: Drotár
  • 1964: Ján Chalupka: Všetko naopak
  • 1965: Jean-Paul Sartre: Diabol a pán boh.

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Krstená bola ako Magdalena (neskôr poslovenčené na Magdaléna). Ešte v roku 1948 (v roli Anča Hucová vo filme Vlčie diery) je jej meno uvádzané v tejto podobe. Až neskôr začala používať len "Magda".
  2. Do roku 1951 mala Nová scéna spoločné legislatívno-administratívne vedenie s Národným divadlom (ND). Magda tam tiež pôsobila do 1951, kedy zatkli Husáka.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. RUPPELDTOVÁ, Silvia. Magda Husáková-Lokvencová [online]. noveslovo.sk, 2009-11-10, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g KRÉNOVÁ, Ľubica. Tvorba Ladislava Chudíka v kontexte českých a slovenských dramatických umení (Dizertačná práca) [online]. Ústav slavistických a východoevropských studií Filologie – Slovanské literatury, UK Praha, 2011, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online.
  3. a b Dve manželky Gustáva Husáka, sme.sk 4. aug. 2005, online
  4. a b Alena Štifilová: Prvá dáma slovenskej réžie mala v ruke kávu, cigaretu a bič na hercov, 15. jan 2016 , Sme.sk, Online
  5. HUSÁKOVÁ-LOKVENCOVÁ, Magda. In: Biografický lexikón Slovenska III G – H. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. s. 706 – 707.
  6. a b Nadežda Lindovská: Magda Husáková-Lokvencová: Od sociálnej utópie k divadelnej réžii, Pravda, 13. sept. 2016, Online

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nadežda Lindovská: O ženskosti Magdy Husákovej-Lokvencovej v rámci tzv. neženskej profesie. In: Aspekt
  • Nadežda Lindovská: Zabudnutá žena medzi Husákom a Filčíkom: Ak ste bývalou manželkou prezidenta, je lepšie nemať žiadne ambície In: InZine
  • Viliam Plevza, Vzostupy a pády. Gustáv Husák prehovoril, Tatrapress Bratislava, 1991