Mariusz Zaruski

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mariusz Zaruski
poľský brigádny generál
Mariusz Zaruski
Narodenie31. január 1867
Dumanov, Ukrajina
Úmrtie8. máj 1941 (74 rokov)
Cherson, Ukrajina
Národnosťpoľská
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Mariusz Zaruski
Na audiencii u prezidenta Poľskej republiky Ignaca Mościckeho v roku 1931
Plavba na plachetnici
Generál Zaruski
Posledná fotografia uväzneného jednotkami NKVD

Mariusz Zaruski (* 31. január 1867, Dumanov (ukr. Думанів), Ukrajina – † 8. máj 1941, Cherson, Ukrajina) bol poľský brigádny generál, námorník, adjutant poľského prezidenta, cestovateľ, propagátor vysokohorskej turistiky a lyžovania vo Vysokých Tatrách, zakladateľ poľskej horskej záchrannej služby.

Zo života[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval na všeobecnovzdelávacej súkromnej škole v Mohylive-Podiľskom na Podolsku (rus. Подолье – Podolie; ukr. Поділля – Podilľa; poľ. Podole; nem. Podolien). Vďaka rodinnému prostrediu nepoddal sa porušťovaniu. Vzdelanie dokončil v Kamenci Podolskom. Po maturite v roku 1885 študoval na matematicko-fyzikálnej fakulte na Univerzite v Odese. Tu sa prvý raz stretol s morom. Začal ho stvárňovať na maliarskom plátne. Úspešné pokusy ho podnietili aby začal študovať na Vysokej škole výtvarných umení. Počas prázdnin navštívil Ďaleký východ, Sibír, Čínu, Japonsko, Indiu, Egypt a Sýriu.

Vyhnanstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Často prejavoval poľské vlastenectvo. Za to bol poslaný do vyhnanstva v Archangeľsku, kde ukončil námornú školu. Aby mohol cestovať zaručil sa čestným slovom, že z vyhnanstva neutečie. Na svojej prvej veľkej morskej plavbe na plachetnici „Deržava“ sa plavil po arktickom oceáne do Nórska. Neskôr sa po severných moriach plavil ako kapitán lode „Nadieżda.“

Tatranské aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

Z vyhnanstva sa vrátil do Odesy, kde sa oženil s Izabelou Kietlińskou. Potom odcestoval do Krakova, kde dokončil štúdium maliarstva na Akadémii výtvarných umení (1901 – 1906). V roku 1907 sa s chorou manželkou presťahoval do Zakopaného. Pomáhal budovať a vytyčovať nové turistické chodníky, vzdelával horských vodcov, bol iniciátorom založenia horskej záchrannej služby a jej prvý náčelník.

Už pred príchodom zo Zakopaného navštevoval Vysoké Tatry. Dňa 3. januára 1904 vystúpil na Giewont (prvý zimný výstup), 4. februára 1904 na Skrajnu a Pośrediu Turniu. Zimné prvovýstupy urobil na Osobitú (23. januára 1906), na severný vrchol Granátov (9. február 1910), Orlu Basztu (14. marec 1910). Dňa 21. marca 1911 spolu s Januszom Żuławskim a skupinou horolezcov urobil prvý zimný výstup na Ostrý Roháč a Plačlivô v Západných Tatrách. Ako prví lyžiari prešli Chocholovskou dolinou na hrebeň Volovca, potom k Roháčskemu plesu. Do dejín vysokohorského lyžovania sa zapísal mnohými prvovýstupmi, napríklad na Baníkov, Salatín, Zamarłu Turniu, Bobrovec, Kozie Czuby a Kozi Wierch, Malé Rysy a Východný Mengusovský štít a na mnohé iné vrchy. To všetko v rokoch 1911 – 1914.[1]

Zoskupil okolo seba priaznivcov vysokohorského lyžovania a začal systematicky používať lyže na zimných horolezeckých i vysokohorských túrach. Viedol prvý tatranský lyžiarsky kurz, ktorý sa uskutočnil 25. decembra 1907 a zúčastnil sa na prvých lyžiarskych pretekoch. V roku 1908 napísal príručku o lyžiarstve, ktorá bola pravdepodobne v poradí dvadsiatou napísanou na európskom kontinente.[1]

Speleológ[upraviť | upraviť zdroj]

Svoj čas rozdeľoval na prácu v penzióne, ktorý vlastnil s manželkou a na horolezecké a lyžiarske podujatia. Navyše bol dobrým speleológom. V auguste 1907 so spoločníkmi objavil jaskyňu Juhaska v masíve Giewontu. V roku 1912 preskúmal jaskyňu Kresanica na južných úbočiach Červených vrchov a v septembri 1913 objavil nové chodby v jaskyni Kozia Grota.[1] V roku 1913 spolu s Tadeuszom Korniłowiczom a Józefom Oppenheimom otvorili horné okno jaskyne Kasprowa Niżnia v Kasprovej doline v Západných Tatrách.

Bol členom Towarzystwa Tatrzańskiego, kde bol v roku 1913 zvolený do výkonného výboru Sekcie ochrany prírody. V tejto sekcii sa v roku 1906 začal zaoberať výskumom lavín. Od neho pochádzajú prvé lavínové mapy poľských Tatier.[1]

Služba vo vojsku[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej svetovej vojne bojoval v rote Zakopanských strelcov. Od 19. februára 1919 roku do októbra 1921 velil 11. pluku strelcov. Za službu vlasti bol vyznamenaný mnohými vojenskými medailami. Dňa 1. marca 1923 bol menovaný generálnym adjutantom prezidenta poľskej republiky Stanisława Wojciechowského. 1. decembra 1924 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Vojenskú kariéru zakončil v roku 1926 odchodom do výslužby.[1]

Literárna činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bohatú činnosť vykazoval na literárnom poli. Článkami a knižkami o lyžiarstve, turistike, horolezectve a horskej záchrane v Tatrách. Okrem toho písal básne, odborné state o námorníctve a iné. Dlhé roky bol hlavným spolupracovníkom, potom aj redaktorom týždenníka Zakopané. Organizoval poľský jachting a vypracoval inštrukcie pre tento šport. Bol jeho nespornou autoritou. Poslednú plavbu absolvoval v roku 1939.

Väzenie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí druhej svetovej vojny verný svojim zásadám sa rozhodol neopustiť svoju vlasť. Sovietska štátna bezpečnosť NKVD ho zaistila a uväznila vo Lvove. Ochorel na choleru a vo väznici NKVD v Chersone zomrel v roku 1941.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Seweryn – otec, Eufrozyna Iwanicka – matka, Stanisław – starší brat, Bolesław – mladší brat. Manželka – Izabela Kietlińska (sestra Kazimierza Kietlińskeho.)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e ONDŘÍČEK, Jaroslav. Marius Zaruski. Vysoké Tatry, roč. VI., čís. 6, s. 8-9.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mariusz Zaruski na poľskej Wikipédii.