Masaker v Kľakovskej doline

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pamätník venovaný 84 zavraždeným obyvateľom obce Kľak

Masaker v Kľakovskej doline (iné názvy: masaker v Ostrom Grúni a Kľaku, Krvavá nedeľa) sa odohral v nedeľu 21. januára 1945. Nemecké nacistické ozbrojené zložky v spolupráci so slovenskými kolaborantmi pri ňom zavraždili celkovo 148 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak a obe obce následne vypálili. Tieto udalosti sú hoci nie do množstva obetí, ale spôsobom vykonania považované za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska.[1]

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po potlačení Slovenského národného povstania nadobudol slovenský protifašistický ozbrojený odpor charakter partizánskeho spôsobu boja a jeho ohniská sa presunuli hlavne do podhorských oblastí stredného a východného Slovenska. Viaceré podhorské obce sa stali významným oporným bodom partizánskeho hnutia a ich obyvatelia poskytovali partizánom rozsiahlu podporu, za čo sa však často stávali cieľom represálií zo strany nacistov. Podobne to bolo aj v pohorí Vtáčnik, kde sa hlavnými spriaznenými centrami partizánov stali dediny v hornej časti Kľakovskej doliny, pričom išlo predovšetkým o obce Ostrý Grúň a Kľak. O tejto činnosti sa hlavne na základe informácii slovenských kolaborantov dozvedeli nemecké spravodajské služby.

Situáciu v oblasti poznamenali aj udalosti v priebehu SNP zo septembra 1944, keď bolo niekoľko stoviek nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole partizánmi zaistených a odtransportovaných vlakom do Banskej Štiavnice, kde bolo v noci z 26. na 27. septembra 83 z nich zavraždených. [2] Vzťahy medzi nemeckým obyvateľstvom týchto obcí, ktoré patrili k tzv. Hauerlandu a obyvateľmi obcí v susednej doline Ostrý Grúň a Kľak sa ešte zhoršili, keď Einsatzkommando 14 od 8. do 24. decembra 1944 zavraždilo v tomto priestore bez vynesenia rozsudku 31 osôb, ktoré podozrievali z finančnej podpory Slovenského národného povstania, z organizovania zbrojnej výroby a pokračujúceho napomáhania partizánskeho hnutia. Pri obci Veľké Pole popravili 15 osôb, ktoré našli smrť v dvoch hromadných hroboch a pri obci Píla 16 osôb, ktoré zahrabali do štyroch masových hrobov.[3]

Kvôli zvýšeným partizánskym aktivitám v oblasti Ostrého Grúňa a Kľaku v polovici januára 1945 sa začal štáb špeciálnej nemecko-slovenskej protipartizánskej jednotky Abwehrgruppe 218, tiež známa pod krycím menom Edelweiss so sídlom v Kremnici pripravovať proti týmto dedinám exemplárnu trestnú výpravu, ktorá mala byť výstrahou pre všetkých partizánov a civilné obyvateľstvo, ktoré im pomáhalo.

18. januára 1945 bola vrámci prípravy trestnej akcie vyslaná do dediny Kľak malá prieskumná čata jednotky Edelweiss. Na ceste pod obcou došlo k malému ozbrojenému stretu s partizánmi, z ktorých bolo viacero zranených a 1 zahynul. Nemci síce neutrpeli žiadne straty, po boji sa však z údolia stiahli s vedomím, že sa potvrdili ich informácie o prítomnosti partizánov v oblasti a že sa vrátia pri následnej pripravovanej vražednej akcii.

Na plánovaný prepad sa pripravila kompletná jednotka Edelweiss o počte takmer 300 mužov, pričom jej hlavnými veliteľmi boli SS-Sturmbannführer Erwein von Thun-Hohenstein a slovenský kolaborant kpt. Ladislav Nižňanský, ktorý vrámci jednotky velil 120 člennému slovenskému oddielu. Okrem nich sa na prepade zúčastnila aj malá pomocná jednotka Waffen-SS s obrnenými transportérmi a samohybnými delami a takmer 100 členný oddiel Heimatschutz – nemeckej domobrany, ktorý sa skladal z nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole. Väčšina obyvateľov týchto dedín bola nemeckej národnosti a s nacistickými ozbrojenými zložkami už dávnejšie úplne otvorene kolaborovala, pričom sami už predtým vyzývali na výpad proti partizánskym dedinám v Kľakovskej doline.

Štáby partizánskych jednotiek sa o plánovanom prepade obcí dozvedeli v sobotu večer 20. januára. Nevedeli však, že Edelweiss plánuje vyhladzovaciu operáciu a pre krátkosť času tak nedokázali urobiť všetky opatrenia, aby neohrozili obyvateľov. Ústupom do hôr sa rozhodli nepostaviť sa na odpor početnej a dobre vyzbrojenej presile a vyhnúť sa bojom priamo v dedinách mylne sa domnievajúc, že tým nevystavia obyvateľov obcí nebezpečenstvu.

Pamätník venovaný 64 zavraždeným v Ostrom Grúni, postavený priamo na mieste tragédie

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

V nedeľu 21. januára 1945 skoro ráno sa nacisti na nákladných autách a obrnených transportéroch presunuli na zhromaždisko za dedinou Hrabičov, odkiaľ sa začali presúvať k susednému Ostrému Grúňu. Časť jednotky Edelweiss spolu s oddielmi Heimatschutz najprv od lesov obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol uniknúť, zvyšok jednotky následne postupoval priamo do nej. Nemci začali v Ostrom Grúni prepadávať jeden dom za druhým a vyháňať z nich civilné obyvateľstvo, ktoré začali zhromažďovať na dvore miestneho obyvateľa Izidora Debnára. Ten patril spolu so svojou rodinou k prvým obetiam masakry, ktorá nasledovala. U Debnára v dome, v izbe, v kuchyni a na dvore nacisti povraždili celkovo 64 civilistov, vrátane 26 žien a 12 detí, pričom najmladšia obeť mala iba 14 mesiacov. Masaker prežilo iba 9 obyvateľov obce, vrátane 13-ročného Debnárovho syna Františka, či 10-ročnej Anny Novákovej. Tí prežili len náhodou, tým že sa vyhli paľbe vrahov a smrteľným zraneniam pod telami ďalších obetí. Po vykonaní vrážd dom s obeťami páchatelia podpálili a presunuli sa k obci Kľak.

Pamätník postavený na mieste vyvraždenia rodiny Kotrlovcov v Novom Kľaku

Najprv vstúpili do dolnej časti dediny, nazývanej Nový Kľak. Tu už nezačali obyvateľov zhromažďovať na jednom mieste, ale strieľali ich na mieste, kde ich zastihli – na uliciach, dvoroch, či priamo v domovoch. V Novom Kľaku tak boli vyvraždení s výnimkou jediného človeka, ktorý so zraneniami prežil, všetci obyvatelia, celkovo 84 ľudí, vrátane 16 žien a 36 detí. Najmladšími obeťami boli dve troj a päť mesačné nemluvňatá. Medzi prvé obete masakru v Novom Kľaku patrila rodina Kotrlová. V ich dome, ktorý sa nachádzal na začiatku dediny, bola zavraždená Karolína Kotrlová, jej všetkých 6 detí a trojmesačná vnučka. V dome zavraždili aj manželku miestneho horára Helenu Rettingerovú, ktorá bola navyše v siedmom mesiaci tehotenstva.

Vo vyššie položenej časti obce, v Hornom Kľaku, sa nacisti rozhodli zhromaždiť zvyšných obyvateľov na voľné priestranstvo pred miestnou školou a kaplnkou a hromadne ich popraviť guľometmi. Ešte pred tým našli v jednom z domov mladého zraneného partizána, ktorého vyvliekli von a pred očami vydesených obyvateľov ho brutálne mučili a nakoniec zavraždili. Brutálne zavraždení boli aj dvaja ďalší partizáni (vrátane partizánskeho komisára Jána Jakaba), ktorí sa kvôli zraneniam utrpeným pri prestrelke z 18. januára nemohli stiahnuť do hôr a ostali sa ukrývať v dedine. Následne sa chystali postrieľať aj zvyšných obyvateľov Kľaku, keď prišla do obce motospojka, ktorá doručila veliteľom trestnej výpravy telegram. Po prevzatí a prečítaní telegramu nacisti upustili od ďalšieho vraždenia, obyvateľov rozohnali a Kľak následne vyrabovali a kompletne vypálili. Nie je presne známe, čo stálo v dotyčnom telegrame a prečo nacisti vraždenie ukončili, no predpokladá sa, že správy o brutálnych masakroch v Kľakovskej doline sa začali rýchlo šíriť medzi verejnosťou po celom Slovensku a nemecké velenia sa obávalo, že by sa celá vec mohla obrátiť proti nim.

Nasledujúci deň po masakroch a vyhnaní preživších obyvateľov sa nacisti rozhodli celú Kľakovskú dolinu uzavrieť, pričom obyvateľom doliny v nižšie položených dedinách Hrabičov, Prochot a Župkov prikázali vysťahovať sa. 24. januára 1945 vtrhli už do vyľudnenej Kľakovskej doliny opäť a všetky spomínané dediny vypálili, pričom sa vrátili aj do Ostrého Grúňa, kde vypálili zvyšných 112 obytných domov, ako aj všetky samoty a senníky ostávajúce v doline. Až do oslobodenia mali všetci civilní obyvatelia do celého údolia zakázaný vstup.

Masový hrob v Novom Kľaku, v ktorom je pochovaná časť obetí masakru

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo si nacistický masaker z 21. januára 1945 vyžiadal v dedinách Ostrý Grúň a Kľak 148 civilných obetí, z toho 48 detí vo veku do 18 rokov. Pri akcii boli v Kľaku zavraždení aj spomínaní 3 partizáni. Celkovo bolo vypálených 132 obytných domov a hospodárskych stavísk v Kľaku, v Ostrom Grúni úplne zničili 112 a čiastočne 5 obytných domov, 78 hospodárskych stavísk vypálili úplne a 22 čiastočne. Hoci boli zničené dediny niekoľko mesiacov vyľudnené, po vojne začali byť obnovované a veľká časť preživších obyvateľov sa do nich vrátila.

Mnohí členovia jednotky Edelweiss sa s koncom vojny pokúsili ujsť na západ s cieľom vzdať sa Američanom, väčšina ale nakoniec skončila v sovietskom zajatí, vrátane jej ústredného veliteľa a podľa všetkého hlavného zodpovedného za masaker v Kľakovskej doline – E. von Thun-Hohensteina. Ten bol 18. januára 1946 sovietskym vojenským súdom odsúdený na smrť a následne 12. februára popravený zastrelením.[4] Veliteľ 120-členného slovenského oddielu Edelweiss L. Nižňanský ušiel do zahraničia a v roku 1962 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. V tomto procese bolo súdených aj 13 ďalších členov slovenského oddielu Edelweiss, tí dostali trest odňatia slobody v trvaní od päť do pätnásť rokov.[5] Ako sa neskôr zistilo, L. Nižňanský žil v Nemecku a slovenské úrady začali vyvíjať snahu o jeho vydanie na Slovensko. Hoci bol 16. januára 2004 nemeckými úradmi zadržaný, Mníchovský Krajinský súd ho 19. decembra 2005 zbavil viny s tým, že jeho aktívnu účasť na masakroch už nie je možné dokázať.[6] Nižňanský tak zomrel nepotrestaný 23. decembra 2011.

Obyvateľstvo nemeckej národnosti obcí Píla a Veľké Pole, ktorého príslušníci napomáhali pri masakre v Kľakovskej doline, bolo v rámci Benešových dekrétov po vojne vysťahované do Nemecka. Do týchto obcí sa následne presídlila časť obyvateľov dedín z Kľakovskej doliny, ktorým boli zničené obydlia a majetok počas nacistických represálií.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 177
  2. Kronika obce Píľa
  3. Archív Múzea SNP Banská Bystrica: Fond IX, prír. č. S 110/85, zväzok'I, s. 107-108 a zväzok IV, s. 604-606., Fotoarchív Múzea SNP Banská Bystrica: č. n. 274/62. in HALAJ, D.: Fašistické represálie na Slovensku 1944 - 1945. Vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava roku 1990. ISBN 80-215-0063-8 Dostupná na http://www.szpb.sk/represa.htm. [online]. www.szpb.sk, [cit. 2017-11-05]. Dostupné online.
  4. Protokol z výsluchu Thun-Hohensteina, Múzeum SNP, Banská Bystrica, Slovensko.
  5. Osudy vrahov z čias druhej svetovej vojny
  6. Nositeľa nacistického kríža pred doživotím zachránila smrť

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 48°34′17″S 18°39′07″V / 48,5714°S 18,6519°V / 48.5714; 18.6519

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]